Zabudnuté encykliky I. – Gregor XVI.: Mirari vos arbiramur

vdp. Radovan Rajčák
22. septembra 2019
  Cirkev

Náčrt historického kontextu vzniku encykliky

Koniec 18. a začiatok 19. storočia priniesol katolíckej Cirkvi také výzvy a požiadavky, ktorým doteraz nečelila. V tomto období Cirkev stojí pred nebezpečenstvom spochybnenie celého zmyslu jej vlastnej existencie ako nadprirodzenej inštitúcie, jej úlohy v modernej spoločnosti a najmä stojí pred výzvou nanovo predložiť základné body zjavenej náuky ohľadom človeka, jeho vzťahu s Bohom a so spoločnosťou.

Niektorí poukazujú na to, že Cirkev sa v tomto zápase príliš uzavrela do seba a že nedokázala odpovedať na výzvy doby.[1] Nepochopila „moderný život“ a preto sa odcudzila „modernému“ človeku. Obrodné procesy v rámci katolicizmu však využívali pre aplikovanie túženej „obnovy Cirkvi“ také filozofické myšlienky, ktoré boli v protiklade so zjavenou náuku Cirkvi. To sa prejavilo najmä vo filozofickom a následne teologickom systéme, ktorý bol pomenovaný slovom liberalizmus.

Ide o myšlienkový prúd, ktorého otcami boli predovšetkým britskí myslitelia John Locke a John Stuart Mill. Filozofický liberalizmus pokladal slobodu za najvyššiu hodnotu človeka, odmietal akúkoľvek autoritu a odsudzoval jej zásahy do slobody človeka, či už do jeho slobody myslenia, prejavu, správania alebo podnikania, inými slovami zdôrazňoval autonómiu človeka voči svetu, ktorý ho obklopoval. V teológii išlo o emancipáciu človeka od Boha, od zjavenej pravdy a najmä od morálky, ktorá sa považovala za skostnatenú a neaktuálnu.

Najvýraznejšie sa tieto liberálne prvky prejavovali vo Francúzku, zvlášť po Viedenskom kongrese (1815), ktorý sa snažil nastoliť poriadok v Európe po rokoch skazy, kvôli revolučnému besneniu a po porážke napoleonskej expanzívnej politiky. S touto situáciou sa snažili vyrovnať aj francúzski katolíci, ktorí však boli rozdelení. Niektorí túžili po znovunastolení kráľovstva a obnove všetkých predrevolučných výsad katolíckeho náboženstva, iní sa snažili zmieriť s modernou epochou, prijať situáciu ako nový východiskový bod a tak sa aktívne zapojiť do obrodného procesu.

Najvýraznejšou tvárou tohto druhého prúdu katolíckych intelektuálov, ktorý bol neskôr vlastne aj dôvodom na reakciu Cirkvi, bol kňaz menom Hughes Felicité de Lamennais. Svoje pohľady zosumarizoval do náuky, ktorá sa všeobecne nazývala „mennaizmus.“ Išlo o snahu vyvážiť rozmáhajúce sa liberálne doktríny adekvátnou odpoveďou katolíkov. Lamennais kladie hlavný dôraz na náboženstvo, ktoré má byť spoločným základom rozdeleného štátu. Ide mu o náboženstvo katolícke. Aby však bolo možné postaviť katolícke náboženstvo za základ nového politického usporiadania štátu a aby toto mohli prijať všetci občania (aj jeho ideoví nepriatelia), Cirkev musí urobiť určité ústupky, za ktoré sa jej dostane nevídanej odmeny.

Cirkev musí akceptovať moderné „slobody“, t.j. sloboda slova (voľné šírenie myšlienok bez ohľadu na ich pravdivosť a morálny obsah), sloboda tlače (šírenie tlačovín bez štátnej či cirkevnej cenzúry), sloboda svedomia (každý jednotlivec si má na základe svojho vlastného svedomia vybrať jemu vyhovujúce náboženstvo, pričom nikto nesmie byť pod akýmkoľvek nátlakom „nútený“ svoje náboženstvo meniť), moderný koncept ľudských práv (práva každého sú zakotvené v spoločenskej dohode). Tieto slobody mali teda rovnaký obsah, ako tomu bolo u liberálnych mysliteľov a politikov. Mali sa totiž stať akýmsi styčným bodom vzájomnej komunikácie a akceptovania katolíckej vízie usporiadania francúzskej spoločnosti a štátu. V tomto duchu Lamennais napísal jednému svojmu priateľovi: „Liberalizmus ľudí straší. Pokatolíčtime ho, a spoločnosť bude znovuzrodená.“[2]

Foto: Gregor XVI. s procesiou Najsvätejšieho Tela, zdroj: commons.wikimedia.org

Ďalším dôležitým prvkom tejto náuky bola vízia kresťana, ktorý je riadnym a zodpovedným občanom. Ako zodpovedný občan náboženskú slobodu a slobodu tlače potrebuje, pretože občanovi sa dobre žije len v takomto ovzduší. Lamennais chcel vniesť do civilnej spoločnosti istú črtu akejsi spoločnosti duchovnej, chcel „zduchovniť“ civilný priestor.

Poslednou veľkou modernizáciou Cirkvi malo byť prijatie konceptu náboženskej slobody, aby sa odstránila výlučnosť jediného náboženstva, nakoľko táto spôsobovala podľa Lamennaisa mnohým útlak a bezprávie. Náboženskou slobodou pre všetkých by bolo umožnené všetkým náboženským spoločenstvám slobodne vyznávať svoju vieru, spravovať veriacich a konať kult.[3] Svoje pohľady, ako aj pohľady svojich priaznivcov publikoval Lamennais v časopise L´Avenir, okolo ktorého sa združovali mladí katolícki myslitelia vo Francúzku. Problémom bolo, že si ako základ svojej obnovy zvolili osvietenskú filozofiu. Tá je svojou podstatou anti-katolícka. Zmieriť túto filozofiu s katolicizmom by znamenalo rezignáciu na zjavenú pravdu (relativizmus), popretie možnosti poznať objektívne realitu (subjektivizmus) a odmietnutie extrasubjektívnych a ahistorických morálnych noriem vyvierajúcich ako z prirodzeného morálneho zákona, tak zo zákona Božieho. (naturalizmus).

V roku 1830 sa podpora týchto myšlienok i časopisu strácala a Lamennais sa rozhodol navštíviť pápeža spolu so spolupracovníkmi: Lacordairom a Montalembertom. Chceli mu predstaviť svoje pohľady a získať prípadné schválenie Ríma, čo by zabezpečilo mennaistom veľkú prestíž a jednoznačné prihlásenie sa Cirkvi k moderne. Všetci traja spísali memorandum, ktoré zaslali pápežovi Gregorovi XVI. (1765-1846), v ktorom uvádzali: „Katolícka viera nie je nezlučiteľná so slobodou v otázke náboženstva, vzdelávania či tlače, alebo s inými konkrétnymi formami vlády. V skutočnosti, prijatie týchto slobôd predstavuje vo Francúzku jedinú silu, ktorá môže Cirkev ochrániť pred katastrofou.“[4] Gregor XVI. delegáciu prijal, no dlhý čas sa nevyjadroval a mlčal.  Toto mlčanie však prelomil 15. augusta roku 1832, kedy vyšla jeho encyklika Mirari vos vyjadrujúca sa k otázkam ohľadom snahy „modernizovať“ Cirkev.

Doktrinálne výpovede encykliky Mirari vos

Slová Gregora XVI. boli jasné. Možno ich čítať ako odpoveď na Lamennaisove tézy, hoci encyklika sa striktne vyhýba tomu, aby spomínala jeho meno. Gregor XVI. najprv odsudzuje ideu, že by bolo treba poprieť poriadok, ktorý je Cirkvi vlastný, pretože by vraj nevyhovoval ľudskej prirodzenosti, či bol sám v sebe nedokonalý:

Foto: Lamennais, zdroj: commons.wikimedia.org

Bolo hriešnym zmýšľanie (…) zavrhnúť zavedený poriadok v Cirkvi, ktorý obsahuje v sebe úkony svätých tajomstiev, pravidlá mravov, základy práv Cirkvi, ako aj ich služobníkov (…) akoby odporoval nejakým základným zásadám prirodzeného práva, alebo ho obviňovať z neúplnosti a nedokonalosti, alebo ho chcieť podriaďovať svetskej moci.“

Náuka Cirkvi ako aj jej konštitúcia je nadprirodzenej povahy a preto nie je možné tvrdiť, že by Cirkev potrebovala v tomto smere akúkoľvek „modernizáciu.“ Pravdy viery nemožno meniť podľa potrieb tej-ktorej historickej epochy. Zjavená Pravda nemôže byť odstránená ani prispôsobená v mene určitého „pragmatizmu.“ Neexistuje žiadna doktrína, ktorá by mala či mohla zjavenú náuku doplniť, obohatiť či rozviť.

Pápež potom priamo upozorňuje, že „je nerozumným počínaním a najväčším rúhaním keď sa tvrdí, že Cirkev potrebuje obnovu a akési obrodenie, aby sa zachovala vo svojej celosti a v raste, ako by si bolo možné myslieť, že by mohla podliehať nejakým pokleskom alebo zatemneniu alebo iným podobným nedostatkom.“

Všimnime si dôležité rozlíšenie. Pápež hovorí o Cirkvi, v jej božskom rozmere. Tento je pre ňu určujúci, pretože prináša posvätenie pre ľudskú stránku Cirkvi. Preto nemôže byť zmenená, inak môže stratiť svoj božský pôvod a z tohto vyplývajúcu svätosť. Otázka ľudskej stránky, ktorí patrí Cirkvi, je už otázkou úplne inou. Hriešnosť totiž nebude mať nikdy vplyv na podstatnú svätosť a pravdivosť Cirkvi. Pápež tu priamo naráža na Lamennaisovu téoriu o potrebe obnovy Cirkvi, jej zosúladenie s modernými prúdmi či jeho postulát určitej harmonizácie, ktorý by mal priniesť vzájomné obohatenie svetskej a duchovnej spoločnosti a to tak, aby to, čo z tohto vzíde, bolo univerzálne akceptovateľné. V tomto zmysle sa potom „modernizácia“ dotýka samotnej morálnej náuky Cirkvi.

Modernizačné prúdy žiadali odstránenie celibátu kléru a možnosť akceptovania civilného rozvodu. V encyklike ide o okrajovú záležitosť, no jej spomenutie je jasným poukazom na to, že základom zdravého štátu sú sväté manželstvá a základom zdravej Cirkvi je svätý klérus. Modernizačné tendencie sa totiž okamžite prejavia práve v týchto dvoch inštitúciách, ktoré formujú obidve: Cirkev aj štát.

Teraz obraciame zreteľ k inému (…) konkrétne k indiferentizmu alebo ľahostajnosti vo viere. K onej mylnej domnienke, rozšírenej na všetky strany skrze klam bezbožníkov, že totiž vyznávaním ktoréhokoľvek náboženstva je možné získať večnú spásu duše, len keď človek usporiada svoj spôsob života podľa pravidiel spravodlivosti a mravopočestnosti.“


[1] porov. Petráček T.: Církev, Tradice, Reforma, Odkaz Druhého vatikánského koncilu, Vyšehrad 2016, str.24-35

[2] porov. tamtiež str. 113

[3] porov. The New Cambridge Modern History: Volume 10, The Zenith of European Power 1830-70; Cambridge University Press 1971, str. 77

[4] porov. Harrison E. Carol.: Romantic Catholics, French postrevolutionary generation in search of a modern faith, Cornell University Press 2014, str. 129-130