Tajné sily pracujúce naprieč dejinami

Roberto de Mattei
28. novembra 2020   História

Tajné sily existujú a v histórii pôsobia. Jednoduchá dynamika ľudských vášní a omylov v skutočnosti nestačí na vysvetlenie revolučného procesu, ktorý po celé storočia útočí na Cirkev a kresťanskú civilizáciu, ktorú ona vybudovala. Tento proces je riadený agentmi, často skrytými, ale skutočnými. Katolícke myslenie 19. a 20. storočia vždy dôsledne skúmalo a dokumentovalo existenciu tejto skutočnosti, ktorú možno definovať ako „sprisahanie“ alebo „konšpiráciu“, ak týmito pojmami rozumieme existenciu síl, ktoré dosahujú svoje ciele tajnými, často nezákonnými a nemorálnymi metódami.

Monsignor Henri Delassus (1836-1921) venoval dôležitú knihu La conjuration antichrétienne: le temple maçonnique voulant s’élever sur les ruines de l’Eglise catholique (Paríž 1910, III. časť s úvodom, ktorý napísal kardinál Rafael Merry del Val) tajným spoločnostiam, vedúcim revolúciu, a ako vysvetľuje Plinio Corrêa de Oliveira, ich cieľom bolo vytvorenie utopistickej „Univerzálnej republiky“, v ktorej by sa všetky zákonné rozdiely medzi populáciami, rodinami a spoločenskými triedami rozpustili v rovnostárskom, zmätenom a bublajúcom splynutí. (Rivoluzione e Contro-Rivoluzione, Sugarco, Milano 2009, s. 117)

Existencia tohto „sprisahania“ je potvrdená v pápežských dokumentoch, najmä v encyklike Humanum Genus Leva XIII. z 20. apríla 1884, v ktorej pápež odsudzuje diabolské sprisahanie slobodomurárstva, ktorého hlavným cieľom je „úplné zvrhnutienáboženského a politického poriadku sveta, ktorý prinieslo kresťanské učenie a zámena nového stavu vecí v súlade s ich predstavami, ktorých základy a zákony vychádzajú z obyčajného naturalizmu.“ (Enc. Humanum genus del 20 aprile 1884, ASS, zv. 16 (1883-1884), str. 417-48)

Identita konšpirátorov sa môže líšiť, ale stálym riaditeľom revolučného procesu je satan, padlý anjel, večne rebelujúci a naveky porazený. Pápeži a kontrarevolucionári nezabúdajú osvetliť satanskú podstatu revolúcie, ktorá zdanlivo „buduje“, no v skutočnosti ničí. Zameriava sa na zvrátenie diela stvorenia a vykúpenia, na vybudovanie spoločenskej vlády démona, pekla na zemi, ktoré predznamenáva večnosť, rovnako ako spoločenské panovanie Krista – kresťanská civilizácia – predznamenáva nebeskú vládu raja. V tomto zmysle má revolúcia svoju podstatu v neporiadku, zatiaľ čo kresťanská civilizácia je poriadok par excellence.

Príbeh koronavírusu by sa mal tiež analyzovať z hľadiska teológie dejín, mali by sme sa však riadiť lekciou veľkých majstrov katolíckeho myslenia, ktorí sa nikdy nevzdali používania zdravého rozumu. Myšlienka má určité pevné pravidlá v disciplíne známej ako logika. Cieľom logiky je, ako vysvetľuje Svätý Tomáš, činnosť rozumu (Commento agli analitici posteriori di Aristotele zv. I, lect 1). Logika je analýza procesov myslenia s cieľom pochopiť jej štruktúru a zákony v rôznych časoch.

Napriek tomu nie je možné zachovať logiku bez milosti. Potom je tu potreba božskej milosti, ktorá osvetľuje inteligenciu človeka a posilňuje jeho vôľu, pričom on s pomocou nadprirodzeného nakoniec dosahuje to, čo jeho prirodzenosť nie je schopná. „Vskutku“, poznamenáva opäť Corrêa de Oliveira, „aj keď je inteligencia od prírody logická, človek nikdy nemôže byť úplne logický bez pomoci božskej milosti, a to z dvoch dôvodov: po prvé preto, že ľudská inteligencia nie je neomylná, (…);na druhom mieste, pretože človek nachádza tisíc prekážok, ktoré sú v rozpore s logikou.“ Čo sú to vnútorné prekážky? Často sa stáva, že logika odhalí nepríjemné pravdy alebo náročné povinnosti, a v takom prípade sa daná osoba snaží logike vyhnúť. Existuje len prirodzený svet. Ľudia sa pokúšajú uniknúť a zatvárať oči, keď čelia logike (R. de Mattei, Plinio Correa de Oliveira, Apostolo di Fatima. Profeta del Regno di Maria, Fiducia, Roma 2017, pp. 30-31).

Zrieknutie sa používania logiky vedie k atrofii rozumu a víťazstvu predstavivosti, čo je forma myslenia, ktorá sa neriadi pevnými pravidlami ani logickými súvislosťami, ale je často určená emocionálnym stavom. Predstava je vnútorný zmysel, najušľachtilejší z vnútorných zmyslov, lenže zmysel, ktorý nás veľmi ľahko dovedie do omylu.

Aby sme úplne pochopili tak zložitú udalosť, ako je výbuch pandémie koronavírusu, je potrebné pozorne používať nástroj logiky osvietený vierou. Musíme si dávať pozor na falošných učiteľov pochádzajúcich z radov revolúcie, ktorí tvrdia, že vysvetľujú, čo sa deje, bez toho, aby používali svetlo viery a zneužívajú rozum.

V Taliansku je jedným z týchto zlých učiteľov ctižiadostivý filozof Diego Fusaro, ktorý od samého začiatku chcel vysvetliť koronavírus ako západnú zápletku proti komunistickej Číne. 26. februára 2020 na rozhlasovej stanici RadioRadio, Fusaro uviedol, že hypotéza „predstavujúca najkonzistentnejšie body je, že vo všetkom existujú dlhé prsty USA. Táto hypotéza je založená na skutočnosti, že vírus pochádzal z čínskych laboratórií, umožňuje nám však pochopiť, že k úniku tohto vírusu mohlo dôjsť rôznymi spôsobmi. Ale predovšetkým nám tento scenár umožňuje odpovedať na otázku, ktorá inak zostáva nezodpovedaná: komu to všetko prospieva? Čína, ktorá je v súčasnosti v najhoršej kríze, z toho určite nemá úžitok, pretože sa ocitla na kolenách, zatiaľ čo na ekonomickej úrovni triumfovala a dokonca predstihla USA.“¹

8. marca na tej istej stanici RadioRadio, Fusaro uvádza, že „Taliansko bolo za posledné dva roky krajinou ktorá sa viac ako iné ekonomickej úrovni, priblížila k Číne;majte na pamäti Hodvábnu cestu a podpis Di Maia na tomto projekte.To vzbudilo hnev Washingtonu, ktorý okamžite vyjadril nespokojnosť s blízkosťou Talianska k Číne.Ktoré krajiny sú najviac postihnuté?Čína, Irán a Taliansko.Niet úniku zo skutočnosti, že nejde o krajiny, ktoré nie sú v súlade s Washingtonom, skôr sa nejaký čas ocitli na priesečníku monarchickej vlády dolára.“²

Fusaro potom naznačuje, že USA vytvorili pandémiu s cieľom oslabiť Čínu a krajiny jej blízke, ako napríklad Taliansko a niektoré krajiny tretieho sveta. Táto pseudologika je klamná nielen preto, že sa o nej zjavne dokázalo, že je nesprávna, ale aj preto, že má sama osebe povahu sofizmu.

Fakty sú také, že pandémia bola jednou z hlavných príčin Trumpovej volebnej porážky. Ak sú dnes po desiatich mesiacoch koronavírusu niektoré krajiny na kolenách, sú to práve Spojené štáty a Európa, zatiaľ čo sa zdá, že Čína vzišla zo zdravotnej krízy nielen bez poškodenia, lež hospodársky prosperujúca.

Sofizmus predstavuje nahradenie príčinnej súvislosti, ktorá musí charakterizovať každú operáciu rozumu, spojením čisto časovej povahy, čo je zhrnuté v známom sofizme Post hoc, ergo propter hoc (potom, teda kvôli tomu). Sofizmus, ktorý nahrádza logické poradie chronologickým, pričom sa predpokladá, že ak po udalosti nasleduje iná, potom prvá musí byť príčinou druhej. V skutočnosti je časová postupnosť nevyhnutná na to, aby existovala vzťahová príčina, keďže každému účinku musí predchádzať príčina, ale táto časová súvislosť nie je dostatočná na preukázanie čohokoľvek.

Fusaro, žiak Costanza Preve (1943 – 2013), teoretik Rifondazione Communista, je neokomunista a tvrdí, že zanecháva sociálno-ekonomickú analýzu Marxa, ale nezrieka sa svojej dialektickej vízie založenej na popretí zásady neprotirečenia. Znepokojujúce nie sú jeho slabé tézy, ale úspech, ktorý sa im zdá dosiahnuť v konzervatívnych a tradicionalistických kruhoch, ktoré aj bez toho, aby na neho výslovne odkazovali, v skutočnosti miešajú svoje protiamerické teórie s protikatolíckou sektou QAnon, ktorá potvrdzuje existenciu kriminálneho plánu zostaveného globalistickou elitou s cieľom podrobiť si celé ľudstvo prostredníctvom diktatúry zdravia. Koronavírus (podľa nich) je iba obyčajná chrípka a opatrenia odporúčané progresívnymi alebo konzervatívnymi vládami celého sveta, ako napríklad lockdown, nosenie rúšok a sociálny dištanc, by boli nástrojmi a symbolmi tejto zápletky na zrušenie individuálnej slobody a nakoniec vyhladenia celého ľudstva.

Musíme jasne povedať, že tieto hypotézy nemajú vôbec nič spoločné s veľkou tradíciou katolíckeho myslenia, ktorá, keď sa zameriava na existenciu protikresťanského sprisahania, podloží každé tvrdenie presnou dokumentáciou a predovšetkým nikdy nenahradí vieru a rozum s predstavami. Dojem, ktorý človek časom získa je ten, že čelí fenoménu kognitívnej disonancie³, kde je realita deformovaná emocionálnym stavom alebo apoféniou⁴, psychickým stavom, ktorý tlačí na vytvorenie významných spojení medzi udalosťami bez kauzálneho vzťahu.

Mali by sme v boji proti tomuto „sprisahaniu“ zrušiť všetky formy ochrany a sociálneho odstupu? Gennaro Malgieri, ktorý si zaznamenal jasný historický denník invázie koronavírusu, správne poznamenáva: „tí, ktorí napadnú jediný ochranný systém, ktorý máme k dispozícii, sú úplne smiešni, no vyhýbajú sa označeniu tohto, čo môže byť alternatívou.“ (Sotto il segno del pipistrello. Dentrola pandemia. Un diario, Fergen, Roma 2020, s. 14) Ochrana života je základným princípom každej komunity a tí, ktorí musia dodržiavať tento princíp, sú zároveň tými, ktorí rozhodujú o „výnimočnom stave“. Spochybnenie tejto zásady je vždy veľmi ľahké; otvára cestu k sociálnemu rozpadu „a smeruje nás k trvalému chaosu, k zúrivému podnecovaniu odmietania zákonnosti a legitimity.“ (ivi, s. 147-148)

Niet pochýb o tom, že tajné sily, ktoré pôsobia a konajú a snažia sa využiť vo svoj prospech núdzovú situáciu, v ktorej sa ľudstvo ocitá – ktorá je chcená Božou vôľou – ako učí svätý Alfonz z Liguori: „Všetko, čo sa deje, sa deje z Božej vôle.“ (Dell’uniformità alla volontà di Dio, Roma 1874, s. 12) Božská prozreteľnosť, ktorá vždy spravuje dejiny však mení zlo na dobro a dnes môže táto konkrétna mimoriadna situácia podnietiť boj o zachovanie kresťanského poriadku. Nikdy nenastal vhodnejší okamih na tvrdú kritiku revolučného procesu ako je tento, aby sa preukázalo, že nie je možné iné riešenie, ako návrat k prirodzenému a kresťanskému poriadku. Éry karantény zdravia, ktoré ľudstvo v histórii zažilo mnohokrát, sú érami, v ktorých duše nesmú padať pod nadvládu fantázie, ale musia potvrdiť prvenstvo rozumu a vôle so zdvihnutým zrakom k Bohu, ako učí sv. Pavol z Kríža: „Buďte tak osamelí, ako len môžete, aj telom, aby vás stvorenia neolúpili o pamäť“ (Lettere, Roma 1924, zv. II, s. 509); „Boh ťa chce na púšti najhlbšej samoty, aby ti hovoril slová života a naučil ťa vede svätých.” (tamže, zv. III, s. 515)

***

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes. Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na odkaze: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/.

PDF (formát pre tlač)