Symbolika svätopeterského stolca

Petr Bahník
26. februára 2020
  Kultúra

Pápežský úrad je už od svojho vzniku až do dnešných čias sprevádzaný a zdobený množstvom pozoruhodných symbolov, ceremoniálnych zvyklostí a odznakov, ktoré právom vzbudzujú záujem veriacich a priťahujú pozornosť aj u širšej verejnosti.

Zdroj: flickr.com

Pápežská titulatúra

Jednou z najzaujímavejších časti pápežskej reprezentácie je titulatúra, ktorá odráža ako historický vývoj pápežstva, tak aj rôzne aspekty postavenia a právomoci pápeža. Patria k nej nasledujúce tituly:

– Biskup rímsky (Episcopus Romanus). Titul odkazujúci na základné postavenie pápeža ako predstaveného rímskej cirkevnej obce, ktorý mal už v prvom storočí kresťanských dejín mimoriadnu autoritu aj v ostatných obciach a bol rešpektovaný ako arbiter ich vnútorných sporov. (Dokladov o tomto mimoriadnom postavení rímskeho biskupa je viac, zrejme najzjavnejšie to vyplýva z listu pápeža Klimenta I. z roku 96).

– Námestník Kristov (Vikarius Christi), poprípade tiež Námestník sv. Petra, či Vikár Apoštolského stolca. Všetky tieto označenia poukazujú na kontinuitu pápežského úradu, od jeho zriadenia Kristovými slovami k apoštolovi Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mat 16, 18), až do dnešných čias. Rovnako je to aj s titulom Nástupca prvého z apoštolov (Successor principis apostolorum).

– Hlava všeobecnej Cirkvi (Caput Universalis Ecclesiae). Tento titul výslovne zdôrazňuje primát a jurisdikciu pápežského úradu nad ostatnými biskupskými stolcami.

– Najvyšší veľkňaz (Pontifex Maximus). Toto označenie je antického pôvodu. V doslovnom preklade „najvyšší mostár“, teda budovateľ či správca mostu, rozumie sa mostu medzi týmto a duchovným svetom. V starom Ríme ho spočiatku používal najvyššie postavený pohanský kňaz, neskôr sa náboženský „úrad“ stal skôr čestným titulom, ktorý bol udeľovaný úctyhodným osobnostiam zo sveta politiky a verejného života. Keď sa v štvrtom storočí kresťanstvo stalo uznávaným a najrozšírenejším náboženstvom v Ríme, prešiel tento čestný titul na rímskeho biskupa. Doba jeho pôsobenia v úrade sa potom označovala ako pontificat a pre odznaky jeho úradu (prsteň, mitra, barla, atď.) sa vžilo označenie i pontificalia. To sa z Ríma rozšírilo aj do iných cirkevných obcí na Západe a dodnes sa tento výraz používa pre súčasti liturgického odevu biskupov.

– Patriarcha Západu (Patriarcha Occidens). Týmto titulom sa pripomína minulá prináležitosť rímskeho biskupa k pätici starovekých kresťanských patriarchátov, ktoré boli centrami duchovného rozvoja Cirkvi v prvých storočiach (Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem).

– Prímas Taliansky (Primas Italiae) a Arcibiskup a metropolita rímskej cirkevnej provincie (Archiepiskopus et metropolitanus provincie ecclesiasticae Romanae). Tieto tituly pripomínajú vzťah rímskeho biskupa k jeho domovskej „diecéze“. To, samozrejme, nie je žiadnou kontradikciou voči univerzálnemu poslaniu pápeža, ale ďalšou pripomienkou, že pápežský primát je odvodený práve od úradu rímskeho biskupa.

– Knieža mestského štátu Vatikán (Princeps sui iuris civitatis Vaticanae). Tento titul vyjadruje postavenie pápeža ako hlavy suverénneho štátu. Pápeži prakticky už od sklonku antiky disponovali istou pozemkovou držbou, z ktorej sa v stredoveku stalo značne rozsiahle územie Cirkevného štátu (tzv. Dedičstvo sv. Petra). Pápežská autorita sa tak mohla opierať vedľa duchovných zdrojov aj o pozemskú vládu pápežov ako nezávislých panovníkov. Cirkevný štát však zanikol v sedemdesiatych rokoch 19. storočia v dobe garibaldiovskej revolúcie, keď sa jeho územie stalo súčasťou novovzniknutého Talianskeho kráľovstva. Postavenie pápežského stolca bolo z hľadiska medzinárodnej politiky značne nejasné až do roku 1929, keď Taliansko uznalo existenciu, síce rozlohou nepatrného, ale suverénneho Vatikánskeho mestského štátu (ako znie oficiálny názov), ktorý sa nachádza na časti územia mesta Ríma a je volenou monarchiou, v ktorej čele stojí aktuálne panujúci pápež.

– Služobník služobníkov Božích (Servus Servorum Dei) je snáď najkrajším pápežským titulom a výstižne vyjadruje dôvtip, vznešenosť a pokoru, ktorá by mala k úradu sv. Petra patriť. Vznikol počas pontifikátu sv. pápeža Gregora I. Veľkého (560-604). Vtedy si konštantínopolský patriarcha ustanovil titul „Ekumenický biskup“, v zrejmej snahe uchvátiť aspoň časť autority svätopeterského stolca. Tiež pápež Gregor vzápätí oznámil zavedenie nového titulu, miesto nejakého bombastického zdôrazňovania pápežského primátu však týmto titulom bolo označenie Služobník služobníkov Božích, čím pápež uštedril svojmu protihráčovi zreteľnú morálnu facku.

– A nakoniec samotné označenie pápež (z lat. papa či gréc. pappas), ktoré je najbežnejším titulom nástupcov sv. Petra. Ide vlastne o zdrobneninu slova „otec“ (pater), ktoré je tradičným označením kňazov už od počiatkov Cirkvi. Do češtiny by slovo papa bolo možné preložiť asi ako „tatínek“, čo jasne naznačuje, aký blízky a srdečný vzťah mali kresťania v prvých storočiach k rímskemu biskupovi.

S uvedenou titulatúrou úzko súvisia aj predpísané oslovenia pápeža: Sanctissime pater (Svätý otče) alebo Sanctitas Tua (Vaša svätosť). Pápežova osoba je potom označovaná ako: Jeho Svätosť…

Pápežské insígnie

Insígnie alebo viditeľné odznaky svätopeterského úradu, sa dajú pracovne rozdeliť do dvoch kategórií. Prvú tvoria insígnie liturgickej povahy, odkazujúce na pápežovu hodnosť biskupa rímskeho a jeho primát v hierarchii Cirkvi. Insígnie tohto druhu majú zásadný význam. Druhú skupinu tvoria rôzne predmety, resp. časti odevu, ktorých používanie nemá záväzný charakter, vychádzajú „len“ z dlhodobého zvyku a sú predovšetkým vyjadrením historickej kontinuity. K najdôležitejším patria:

– Rybársky prsteň (anulus piscatoris) je základnou insígniou pápežov. Názov pripomína sv. Petra, aj poslanie pápežov „byť rybármi ľudí“ a kormidelníkmi „Petrovho člna“. Súčasne ide o odznak biskupskej hodnosti, ktorý je znamením vernosti a symbolom duchovného „zasnúbenia“ biskupa s Cirkvou.

Foto: pápežský rybársky prsteň zo 16. storočia, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pallium je biely pás z čistej ovčej vlny so šiestimi vyšitými krížikmi, ktorý sa nosí okolo krku a vpredu aj vzadu splýva dole. Pôvodne pallium prináležalo výhradne pápežom a bývalo v sprievodoch služobníkmi nosené pred pápežom, ako insígnie jeho úradu. Od trinásteho storočia začalo byť pallium udeľované z rúk pápeža aj ďalším patriarchom a arcibiskupom, ako znamenie ich plného kňazstva.

Foto: pallium, zdroj: commons.wikimedia.org

– Mitra, resp. tiara. Obvyklou liturgickou pokrývkou hlavy biskupov kresťanského Západu je mitra alebo infula, t. j. dvojcípa vysoká čiapka zložená z dvoch vystužených, navrchu zahrotených častí, ktoré sú po stranách spojené a vnútri vyložené podšívkou. Pápežovi, ako biskupovi rímskemu, tiež prislúcha používať mitru. Avšak pre zdôraznenie jeho mimoriadneho postavenia sa najneskôr od siedmeho storočia presadzuje používanie tvarovo odlišnej, len pápežom vyhradenej pokrývky hlavy známej ako tiara. Spočiatku išlo o jednoduchú vysokú bielu čiapku homoľovitého tvaru bez všetkých ozdôb. Až pápež Alexander III. (1159 – 1180) túto čapicu vybavil pri dolnom okraji zlatou korunou na zdôraznenie pápežskej suverenity. Od štrnásteho storočia potom boli na tiaru umiestňované ďalšie dve koruny v podobe zlatých zdobených pásov umiestnených nad sebou, čím vznikla akási trojitá koruna. Táto trojitá koruna mala byť súčasne pripomienkou Najsvätejšej Trojice (preto je s ňou na niektorých obrazoch korunovaný Boh Otec), trojakého úradu pápeža (učiteľského, kňazského a pastierskeho) a trojakej moci (kňaza, sudcu a zákonodarcu).

Tiarou boli pápeži až do druhej polovice 20. storočia skutočne korunovaní. Pre každého pápeža bola vyrobená nová. Pápeži Ján Pavol I. a Ján Pavol II. však od používania tiary odstúpili a miesto korunovácie prijali ako hlavný odznak pri svojom nástupe na pápežský trón pápežské pallium. Tiara sa tak zachovala len v kresbe ich znaku, kde tento symbol ďalej používali. Pápež Benedikt XVI. sa rovnako nedal korunovať tiarou a nepoužíva ju dokonca ani vo svojom znaku, kde ju nahradil biskupskou mitrou. Tá však nesie tradičnú bielu farbu tiary a je ozdobená tromi zlatými pásikmi v tvare trojitého kríža.

Foto: tiara, zdroj: commons.wikimedia.org

– Barla (pedum rectum). Pastierska palica je známym odznakom biskupskej hodnosti. Môže byť z dreva, ale tiež z kovu, prostá aj zdobená. Obvykle je zakončená slimákovito zatočenou hlavicou, v prípade pápeža má jej horný koniec podobu kríža. Niekedy býva tento kríž vybavený tromi vodorovnými brvnami, čo má rovnaký symbolický význam ako tri koruny pápežskej tiary.­

Foto: barla, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pektorál (pectorale) je kovový kríž nosený biskupmi na reťazi okolo krku a splývajúci na hruď. Pápežský pektorál patrí k atribútom úradu rímskeho biskupa.

Foto: pektorál, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pontifikálne topánky, rukavice a pančuchy. Tieto súčasti odevu dnes nie sú považované za nutnú súčasť biskupských insígnií. Rukavice sa prakticky nepoužívajú. K liturgickému odevu pápeža ale patria biele pančuchy a zvláštne pontifikálne topánky. Tie sú istým spôsobom výnimočné. Sú červenej farby, na priehlavkoch ozdobené vyšitým symbolom kríža, pričom žiadne iné pontifikálne topánky v Cirkvi nesmú byť takto upravené.

Foto: pontifikálne črievice – topánky z roku 1780, zdroj: commons.wikimedia.org
Foto: pontifikálne rukavice, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pápežský humerál (fanon). Humerál je biely pruh látky podobný šálu, so šnúrkami na konci pre prichytenie, ktorý si kňazi tradične uväzujú okolo krku a pliec, pod liturgický odev, ako ochranu pred potom. Zvláštny humerál patrí k pápežským insígniam.

Foto: humerál, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pápežský pluviál alebo plášť. Časť liturgického odevu používaná biskupmi. Jedná sa o otvorený plášť, zopnutý vpredu sponou. Pápežské pluviály sú zvyčajne bohato zdobené.

Foto: pluviál, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pápežský vejár (flamela)

Foto: pápežský vejár, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pápežský trón (sedes gestatoria). Trón patrí k symbolom biskupov, pápeži však používali tradične trón, v ktorom bývali na slávnostných zhromaždeniach nosení nad hlavami veriacich, odkiaľ im udeľovali pápežské požehnanie.

Foto: pápežský trón – nosítka, zdroj: commons.wikimedia.org

– Manipulus. Ide o vreckovku na utieranie potu, ktorú v starom Ríme nosili urodzení patricijovia voľne prehodenú cez predlaktie pravej ruky. Kresťanskí biskupi túto praktickú súčasť odevu prevzali. Postupom času bol však pôvodný účel manipulu pozabudnutý a stal sa z neho len jeden z dekoratívnych odznakov biskupského. V súčasnosti ho nepoužívajú ani biskupi, ani pápež.

Foto: manipulus, zdroj: commons.wikimedia.org

– Pápežská sutana a liturgická čiapka (pileus). Bežným kňazským odevom pápežov je biela sutana s bielym pásom, doplnená liturgickou čiapkou, tiež bielej farby. Tradíciu bieleho odievania založil pápež Benedikt XIII. (1724- 1730), ktorý si po nástupe na pápežský trón ponechal ako svoj bežný odev biele rehoľné rúcho dominikánskeho rádu, ku ktorému patril.

Foto: sutana a čiapka, zdroj: commons.wikimedia.org

– Kožušinová pápežská čiapka (camaurus). Je to červená, bielou kožušinou podšitá čiapka zakrývajúca uši, ktorú si obľúbili najmä renesanční a barokoví pápeži. Vidíme ju na množstve vyobrazení pápežov šestnásteho a sedemnásteho storočia, obvykle ako doplnok červeného obleku. Nepoužívala sa pri liturgických obradoch, ale bola súčasťou pápežského „šatníka“. Nedávno ju pri svojich verejných vystúpeniach použil Benedikt XVI.

Foto: kožušinová čiapka – camaurus, zdroj: commons.wikimedia.org

Pápežská heraldika

Súčasťou pápežskej reprezentácie sú tiež znaky a vlajky, ktoré vyjadrujú postavenie pápeža ako hlavy Cirkvi a štátu Vatikán.

Najstarším symbolom heraldického charakteru sú jednoznačne svätopeterské kľúče. Ide o jeden z tradičných atribútov sv. Petra. Objavujú sa na nespočetných vyobrazeniach tohto svätca a sú narážkou na úryvok evanjelia, v ktorom Kristus hovorí Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mat 16, 19). Vyobrazenie kľúčov sa objavuje vo funkcii heraldického odznaku pápežov vlastne omnoho skôr, než bola rozvinutá vlastná stredoveká heraldika. Od piateho storočia sa objavujú ako atribút sv. Petra na jeho obrazoch, ale neskôr aj na pečatiach.

Foto: svätopeterské kľúče, zdroj: flickr.com

Spočiatku boli zobrazované rôzne: zvislo vedľa seba, vodorovne nad sebou, niekedy s uchami obrátenými hore, inokedy dole a pod. Ich súčasná podoba a položenie sa ustálili koncom jedenásteho storočia. Od tej doby sú zobrazované prekrížené, v tvare písmena X, s uchami obrátenými dole a zviazanými šnúrou. Vo farebnej verzii sa počas vrcholného stredoveku presadzuje zvyk maľovať jeden kľúč zlatou a druhý striebornou farbou, pričom voľba týchto drahých kovov má naznačiť výnimočnosť pápežského úradu, (podobne ako bola táto mimoriadna kombinácia zvolená pre erb križiackeho Kráľovstva jeruzalemského, s ohľadom na jeho výnimočný charakter).

Prvým pápežom, ktorý používal erb, bol zrejme už Inocent III. (1198 – 1216), ktorý údajne nosil v znaku červeno-žltú šachovanú orlicu na červenom štíte. Išlo o erb rodový, pretože bol šľachticom, jeho úrad sa teda neodrážal na štíte, ale bol zastúpený kľúčmi sv. Petra, ktorými bol štít podložený. Nespochybniteľne je však používanie erbov pápežmi doložené až od doby pontifikátu Bonifáca VIII. (1294 – 1303).

Keď sa v svetskej heraldike koncom stredoveku presadilo používanie tzv. hodnostných koruniek, ktoré boli zobrazované nad štítom, stala sa súčasťou pápežských znakov tiež tiara, ktorá bola zobrazovaná, ako sa vznáša nad znakovým štítom medzi koncami prekrížených svätopeterských kľúčov.

Približne v rovnakej dobe sa presadzuje tiež ďalšia typická zvláštnosť pápežskej heraldiky, tzv. pápežský štít. Je to štít, ktorý svojím tvarom pripomína obrys konskej hlavy z čelného pohľadu. Popísaný tvar je totiž pôvodne odvodený z kovových štítov, ktoré, ako súčasť zbroje, kryli čelá rytierskych koní v turnajoch, prípadne boli dekoratívnou ozdobou koní pri slávnostných sprievodoch. Práve k druhému účelu ich zrejme používali aj pápeži, ktorí si tvar týchto štítov obľúbili a urobili z neho tradičnú súčasť svojich erbov.

Foto: štít – erb, zdroj: commons.wikimedia.org

Pokiaľ ide o znakové figúry štítového poľa, rozvíjala sa v pápežskej heraldike súbežne dvojaká tradícia, totiž používanie figúr z rodových erbov ( u väčšiny pápežov šľachtického pôvodu) a používanie figúr symbolických, ktoré mali vyjadrovať duchovné posolstvo konkrétneho pápeža (u nešľachticov). Niektorí pápeži-rehoľníci prevzali do svojich erbov figúry zo znaku svojho rádu.

Popísaná podoba pápežskej heraldiky sa potom udržala v nepríliš zmenenej forme až do 20. storočia. Určité drobné zmeny prinieslo až uplatnenie smerníc motu proprio Pavla VI. o úprave cirkevných znakov z 31. marca 1969, ku ktorej došlo v dobe historicky nedávnej. V znaku Jána Pavla II. sa zmenil tvar štítu. Výrazný „pápežský štít“, bol nahradený gotickým štítom, čo znak výrazne zjednodušilo a do istej miery priblížilo pápežským znakom raného a vrcholného stredoveku. V znaku emeritného pápeža Benedikta XVI. bola pápežská tiara nahradená mitrou, o čom už bola reč v časti venovanej pápežským insígniám.

Súčasťou pápežskej heraldiky sú tiež štátne symboly mesta Vatikán, ktoré majú rovnako množstvo pozoruhodných zvláštností. Najmä to, že štátnym znakom je vždy znak aktuálne panujúceho pápeža. Súčasným znakom Vatikánu je znak pápeža Františka. Pri zmene na svätopeterskom stolci preto dochádza tiež aj k zmene všetkých atribútov vatikánskej štátnej reprezentácie, na ktorých sa objavuje znak, napr. tabúľ s vyobrazením znaku na Apoštolských nunciatúrach, ale aj štátnych vlajok, pretože ich súčasťou pápežský znak je.

Tým sa dostávam k pápežskej vlajke. Zo stredoveku máme dochované množstvo vyobrazení pápežských zástav. Väčšinou majú červenú farbu, na ktorej dobre vynikla figúra zlato-strieborných svätopeterských kľúčov. Zrejme pod vplyvom tejto farebne pôsobivej tradície sa v baroku v osemnástom storočí objavujú zlato-červené pápežské vlajky a kokardy. Možno sa v nich odzrkadlila farebná kombinácia tradične zdobiaca pápežské pontifikálne topánky. V roku 1808 však pápež Pius VII. nahradil červenú farbu pápežskej kokardy farbou striebornou, t. j. vrátil sa k základnej farebnej symbolike kľúčov sv. Petra.

Táto farebnosť už pápežskej vlajke zostala až dodnes, pričom od roku 1929 je táto vlajka tiež štátnou vlajkou Vatikánu. Ide o vlajku štvorcovú, rozdelenú na dva zvislé pruhy: zlatý (t. j. v praxi žltý) a strieborný (t. j. v praxi biely). V bielom pruhu je potom v hornej časti umiestnený znak práve panujúceho pápeža.

Korunovačná prísaha pápeža:

Prisahám, že nebudem nič meniť na zdedenej tradícii, rovnako nič z toho, čo bolo zaručené mojimi predchodcami v Božom zaľúbení, podporovať takéto zmeny alebo dovoľovať akékoľvek inovácie v tejto veci; naopak, s horlivosťou ako ich verný učeník a nasledovník s úctou strážiť, čo bolo predávané na dobrách, so všetkou mojou silou a maximálnym úsilím odporovať všetkému, čo je v protiklade s kanonickým poriadkom; strážiť sväté zákony a dekréty našich pápežov rovnako ako božské príkazy z nebies, pretože som si vedomý pred Tebou, ktorého miesto zaujímam z Božej milosti, ktorého námestníkom som s Tvojou podporou, že budem podrobený najprísnejším trestom pred Tvojím božským súdom podľa toho všetkého, čo som teraz vyznal; ak podniknem nejaké jednanie v opačnom zmysle alebo dovolím, aby bolo uskutočnené, Ty nebudeš ku mne milosrdný v strašný deň Božskej spravodlivosti; v súlade s tým, a bez akejkoľvek výnimky, nech už som to ja alebo ktokoľvek iný, budeme podliehať najprísnejšej exkomunikácii, ak podnikneme čokoľvek nové v protiklade ku konštituovanej evanjeliárnej tradícii, proti čistote svätej viery a katolíckeho náboženstva alebo sa budeme usilovať čokoľvek zmeniť v opozičných snahách alebo sa budeme spájať s tými, ktorý podnikajú takéto rúhavé kroky. (Liber Diurnus Romanorum Pontificur PL 105, S. 54)