Sväté prijímanie na ruku? Osem argumentov „pre“ a „proti“

pch24.pl
21. marca 2020
  Cirkev

Atmosféra okolo koronavírusu z Wuhanu nadobúda v niektorých krajinách charakter paniky. Cirkevní hierarchovia na to reagujú rôznymi spôsobmi. Na jednej strane sú zatvárané chrámy, rušia sa bohoslužby, sväté prijímanie sa podáva výlučne na ruku, na druhej strane duchovní vzývajú k modlitbe a k pokániu, avšak odmietajú netradičné formy prijímania Eucharistie.  

Následky prijímania na ruku

Biskup Juan Rodolfo Laise, ktorý zomrel koncom júla minulého roka, sa k tomu jednoznačne vyjadril. Zdôraznil, že je to prax, ktorá je v rozpore so stáročnou Tradíciou, ktorú Cirkev v súčasnosti neochotne a akoby z nutnosti toleruje. Jej zavedenie v 20. storočí bolo totiž dôsledkom neposlušnosti voči Svätej stolici. Prinášame osem najčastejšie uvádzaných argumentov v prospech prijímania na ruku a ich vyvrátenie na základe knihy, ktorú k tejto téme biskup napísal. 

1. „Je to len návrat k pôvodnej praxi“

Toto je populárne tvrdenie prívržencov prijímania Eucharistie na ruku. Ako však poznamenáva biskup Juan Rodolfo Laise v knihe „Sväté prijímanie na ruku?“, „sväté prijímanie na ruku nás nepribližuje k praxi prvotnej Cirkvi, ale k protestantizmu a k mnohým súčasným doktrinálnym úchylkám.“ 

2. „Sväté prijímanie na ruku väčšmi zodpovedá dôstojnosti dospelého kresťana.“ 

Tento argument je nepodložený a je plný pýchy. Veď, ako poznamenáva biskup Laise, „dôstojnosť kresťana je už dostatočne zdôraznená skutočnosťou, že smie prijímať Telo a Krv Pána“.

Biskup tiež poznamenáva, že „[…] pyšné zdôrazňovanie svojej dospelosti sa nezdá byť v súlade s učením Toho, ktorý ako podmienku vstupu do nebeského kráľovstva ukladá byť ako dieťa.“

3. „Väčšie povedomie o všeobecnom kňazstve“

Tento samotný argument odhaľuje protestantizáciu jeho prívržencov. Veď je to protestantizmus, ktorý podporuje snahy o zrovnoprávnenie kňazstva laikov a duchovných. Ako poznamenáva biskup Laise, „všeobecné kňazstvo je už dostatočne silne vyjadrené v možnosti zúčastňovať sa na liturgii a prijímať Eucharistiu. Toto smie robiť iba pokrstený človek. Toto prehnané zdôrazňovanie všeobecného kňazstva však ignoruje základnú odlišnosť medzi ním a služobným kňazstvom.“

4. „Význam gesta“

Problém je v tom, že gesto prijímania Eucharistie na ruku má často charakter rebélie proti Cirkvi. „Už sme hovorili o dôležitosti gesta ako znaku. Gesto prijímania Eucharistie na ruku v staroveku nemalo osobitný význam, avšak pre reformáciu znamenal, že Kristova prítomnosť nie je reálna a podstatná, ako aj to, že kňaz sa neodlišuje od laika. V šesťdesiatych rokoch to znamenalo rebéliu proti pápežovej autorite,“ píše autor knihy „Sväté prijímanie na ruku?“

V premenenej hostii je skutočné Telo a Krv Pána Ježiša

5. „Obrad nie je taký dôležitý, viera je dôležitá”

Tento argument odporuje odvekej kresťanskej múdrosti vyjadrenej v tvrdení lex orandi, lex credendi – zákon modlitby je zákonom viery. Spôsob kultu formuje prístup veriacich k Bohu a k Cirkvi, a preto ho neslobodno podceňovať. Už Pavol VI. si všimol závažnosť zmeny spôsobu prijímania Eucharistie. V inštrukcii „Memoriale Domini“ písal o „závažnosti veci“ či o „záležitosti tak veľkej dôležitosti“ a tiež to, že ide o spoločné dobro Cirkvi.

6. „Ruky majú rovnakú dôstojnosť ako ústa“

Tento argument je irelevantný, pretože, ako poznamenáva biskup Leise, „prísne vzaté, všetky údy tela majú rovnakú dôstojnosť, a napriek tomu nikto nepochybuje, že všetky kultúry niektoré údy tela považujú za ušľachtilé, zatiaľ čo iné nie. Nikomu by nikdy neprišlo na um stáť alebo sadať na miestach považovaných za hodné uctievania. Ale v podstate tu nejde o porovnávanie rúk veriaceho s jeho ústami, ale rúk veriacich s rukami kňaza, ktoré sú pomazané, aby sa mohli dotýkať Pánovho tela.“ Svätý Tomáš Akvinský tiež poukázal na význam konsekrácie, ktorá dovoľuje dotýkať sa svätých spôsobov.

7. „Prijímanie Eucharistie na ruku je aktívnou účasťou veriacich“

Niektorí ľudia považujú prijímanie Eucharistie na ruku za požiadavku aktívnej účasti veriacich na omši. Pritom Druhý vatikánsky koncil hovorí, že správne chápanie aktívnej účasti si niekedy vyžaduje i „sväté mlčanie“. Ako hovorí aj biskup Leise na základe učenia Cirkvi: „Preto zopäté ruky, mohli by sme povedať ruky mlčiace, zďaleka nie sú pasívne, sú výrečným znakom pokory, s akou by sa mala táto sviatosť prijímať.

8. „Sväté prijímanie na ruku je prejavom starosti o jednotu Cirkvi“ 

Možno argumentovať, že starosť o spoločenstvo Cirkvi si vyžaduje prispôsobovanie sa zvykom iných krajín, kde sa sväté prijímanie podáva na ruku. V skutočnosti však ľuďom, ktorí zaviedli prijímanie na ruku, de facto chýbala starosť o spoločné dobro Cirkvi. Veď napriek vtedajším zákazom zaviedli prax, ktorá bola v rozpore s niekdajším cirkevným právom.

Ukazuje sa teda, že podmienený súhlas Svätej stolice s prijímaním na ruku bol vynútený hlavne alebo výlučne nutnosťou akceptovať daný stav. Ten zasa vznikol v dôsledku neposlušnosti voči cirkevným predpisom.

„Jediným argumentom, ktorý inštrukcia Memoriale Domini (dokument Pavla VI.) brala do úvahy, nie však s cieľom povoliť túto formu prijímania Eucharistie, ale súhlasu s jej ponechaním, bolo to, že táto prax je už zakorenená a je ťažké ju odstrániť. Aj keď sa uvádzalo aj mnoho ďalších argumentov, Svätá stolica ich všetky odmietla. Podľa pravidiel prísnej logiky by ich prijatie teraz implicitne znamenalo, že Svätá stolica urobila chybu, keď ich predtým odmietla,“ zdôrazňuje biskup Leise.

Preto sa zdá, že najlepším riešením je prijímanie Eucharistie do úst – v súlade so stáročnou Tradíciou Cirkvi.