Pýcha – ako sme o nej (pravdepodobne) nepočuli

Morálna teológia
4. júna 2019
  Cirkev

Pýcha bola prvým spáchaným hriechom. Bol to hriech Lucifera. Ona bola koreňom prvotného hriechu, ktorého sa dopustil Adam s Evou.

Pýcha je najväčší hriech, pretože je vrcholom sebalásky a priamo odmieta podriadiť sa Bohu. Je to teda hriech, ktorý Boh najviac nenávidí, a ktorý aj najprísnejšie trestá. Svedčí o tom trest anjelov, Adama a Evy, Nabuchodonosora, opísaný v knihe Daniel (4:27-30).

Pýcha je tiež najvážnejším hriechom, pretože je zdrojom sebalásky, v ktorej majú zdroj všetky ostatné hriechy: „Pýcha je prameňom skazy a veľkého nepokoja.“ (Tob. 4, 13). Za každým hriechom, bez ohľadu na jeho povahu, je určitá pýcha.

Pýcha je ten najnebezpečnejší hriech, pretože nás oslepuje a pokiaľ sa nespamätáme, ľahko podľahneme duchovnému sebaklamu vďaka ktorému budeme naše zlé činy považovať za dobré a čnostné. Keď sme zaslepení pýchou, naše talenty a schopnosti nepovažujeme za Božie dary, ktoré sme dostali, ale ich pripisujeme sebe v presvedčení, že ich môžeme používať, ako sami uznáme za vhodné.

Každý je nakazený vírusom pýchy! Ale v každom človeku je osobitný druh pýchy, prinajmenšom osobitný druh v ňom dominuje, hoci v jednej osobe môže byť prítomných viacero vírusov. Táto pýcha určuje náš temperament alebo náš typ charakteru, alebo aspoň s ním úzko súvisí. Ak skutočne chceme poznať seba samého a vykoreniť hriech a zlozvyky z nášho života, musíme odhaliť typ pýchy, ktorý sa v nás zakorenil.

Ak máme sangvinický temperament, naša pýcha sa prejavuje v tom, že sme zameraní na seba. Chceme byť “stredobod pozornosti”; chceme, aby si nás ostatní všímali. Sme precitlivení a ľahko sa urazíme. Naša pýcha nás pobáda vyhľadávať slávu, chválu a obdiv. Upadáme do márnomyseľnosti.

Zdroj: maxpixels.com

Ak máme cholerický temperament, naša pýcha sa prejavuje zaťatosťou. Je nám ťažko iným sa podriadiť, alebo uznať ich názory. Často sme panovační, kritickí, hádaví, povýšeneckí a neberieme ohľad na práva druhých.

Ak sme melancholici, naša pýcha sa skrýva v sebaľútostiprehnanej citlivosti. Patrí sem nevraživosť, podozrievanie, nevyslovené nepriateľstvo. Často sa to za pýchu ani nepovažuje, takže ju ako hriech nevyznávame.

Ak máme flegmatický charakter, naša pýcha sa prejavuje sebauspokojením a samoľúbosťou. Pravdepodobne nás chyby druhých šokujú, ale s našimi vlastnými sme celkom spokojní.

Pýcha nadradenosti nás vedie k tomu, že chceme riadiť životy druhých, vnucovať sa im, „dominovať“ nad nimi. To robí našu vôľu rigidnou a neústupčivou, keď iní presadzujú autoritu.

Je to zanovitosť a tvrdohlavosť, ktorá nás stavia proti Božej vôli, proti nášmu blížnemu a robí nás nepružnými, keď poslúchame diktát našej sebalásky. Hnev, rozhorčenie, arogancia, duch protirečenia a bohorovnosť sú niektoré z jej výhonkov. Táto pýcha je obvykle zakorenená v tvrdohlavej mysli, kvôli ktorej nevidíme svetlo rozumu, či princípmi zjavenej viery doloženú pravdu. Táto neochota vlastne podporuje nevedomosť. Je to pýcha, ktorá mnohým bráni vstúpiť do Cirkvi, alebo sa vrátiť k praktizovaniu viery, keď od nej odpadli.

S týmto druhom pýchy – alebo možno by sme ju mali inak pomenovať – úzko súvisí pýcha nezávislosti. Ona nás vedie k neposlušnosti a vzdorovitosti, k opovrhovaniu a arogantnému odporovaniu, k odmietaniu rady a pomoci, k rozhorčovaniu sa nad napomenutím zo strany zákonnej autority, k nenávistnému rúhaniu sa proti Bohu, k zaprisahávaniu sa a k neúcte slovom a činom.

Mylná predstava o našich vlastných nedostatkoch, samoľúbosť, pripisovanie si dobrých vlastností alebo šťastia sebe a nie Bohu, odhaľujú pýchu rozumu. Z tejto pýchy vyplývajú hriechy proti viere.

Pýcha ambície nás vedie k vyhľadávaniu pozícií alebo funkcií spojených s určitým honorom a dôstojnosťou, takže za každú cenu uprednostňujeme seba pred ostatným bez ohľadu na to, akí sú schopní. Nadmerná sebadôvera nás vedie k preceňovaniu našich schopností. Nemierne túžby, chvastavosť, túžba po tom aby nás chválili, nadmerné využívanie pozemských dobier, aby ľudia mali o nás vysokú mienku, pramenia z tejto pýchy. Vedie k pochlebovaniu a pokrytectvu.

Môžeme mať pýchu duchovnej samoľúbosti, pri ktorej si namýšľame, akí sme dokonalí a ako sú naše činy vždycky čestné, resp. vždycky vieme nájsť tisíce dôvodov, aby sme naše chyby, keď si ich aj priznáme, bagatelizovali či ospravedlňovali.

Zdroj: flickr.com

Naša pýcha môže mať podobu naturalizmu, keď sa správame nedisciplinovane, nášmu jazyku chýba skromnosť, našej poslušnosti úcta; naša pokora je falošná, rozhovory hryzavé, nenávisť zarytá, nechceme sa podriaďovať, dychtíme po moci, túžime vytlačiť druhých z miesta, v práci sme záhaľčiví. Konáme impulzívne a miešame do záležitostí druhých. Sme zvedaví a chceme všetko vedieť. Radi veľa rozprávame, dokonca aj o tom, čomu nerozumieme.

Môžeme pociťovať hrdosť, ktorá nás robí cynickými. Ak je tomu tak, hovoríme sarkasticky a používame pichľavé slová. Zosmiešňujeme druhých, vyčítame im a posudzujeme ich.

Farizejská pýcha nás vedie k vystatovačnosti a kritike druhých.  

Naša pýcha sa môže skrývať za citlivosťou, alebo sebaľútosťou. V tomto prípade sa nadmieru znepokojujeme nad tým, čo si o nás druhí myslia. Dumáme nad imaginárnymi chybami a druhým ľahko neodpúšťame. S touto formou pýchy úzko súvisí pýcha ostýchavosti, ktorá pramení z neodôvodneného strachu. Keďže máme strach, čo si o nás druhí pomyslia, snažíme sa vždycky vyhovieť ľudským ohľadom. Kvôli nim nekonáme tak, ako by sme mali, pretože neopodstatnený strach nás drží v putách duchovnej lenivosti, ktorá paralyzuje naše úsilie, berie nám odhodlanosť, a tak nevyužívame príležitosti, ktoré sa nám naskytujú.

Pýcha škrupulóznosti upriamuje našu pozornosť na nesprávne veci, takže venujeme mimoriadnu pozornosť tomu, čo si túto pozornosť nezaslúži, zatiaľ čo bez výčitiek svedomia konáme veci, kvôli ktorým by sme si starosti robiť mali.

Naša pýcha môže byť zameraná na majetok a prosperitu, postavenie v spoločenskom rebríčku, naše oblečenie, inteligenciu, krásu alebo silu. Môže mať dokonca korene v našej zbožnosti a morálke.

Pýcha dokáže anulovať všetky naše čnosti a vtiahnuť nás do chaosu. Pyšný človek je schopný akéhokoľvek hriechu. „Pýcha predchádza skazu a pred pádom je namyslený duch.“ (Prís. 16, 18). Preto je v duchovnom živote najdôležitejšie bojovať proti tejto neresti bez ohľadu na to, ako sa prejavuje. Ak dovolíme, aby vstúpila do nášho srdca, spolu s ňou sa tam dostanú baktérie všetkých ostatných nerestí a my sa čoskoro staneme otrokmi Satana. Musíme si dávať pozor, aby sme sa nedostali do jeho osídiel, pretože koniec pyšného a nekajúceho hriešnika, ako to zjavil Boh, je večný pekelný oheň v spoločnosti démonov.

Zdroj: http://thesevencapitalsins.com/pride.html