Pralesní Indiáni: staro-nový typ spoločnosti?

Branislav Michalka
5. septembra 2020   Cirkev   Indiáni

I. časť: http://christianitas.sk/indiani-jeden-zo-vzorov-humanistickych-a-lavicovych-utopii/

Paraguayjské redukcie – fiktívny jezuitský „komunizmus lásky“

Ďalším výrazným inšpiračným zdrojom súčasného ľavicového proindiánskeho blúznenia sú dejiny tzv. paraguayských redukcií, ktoré v roku 1609 založili v Paraguay jezuiti. Systém, ktorý tam zaviedli, nebol pravdepodobne len ich sociálnym experimentom, ale kopíroval do istej miery pôvodné usporiadanie v kmeňoch Guaraniov. Tie potom, oprostené od pohanských výstrelkov (polygamia, zabíjanie starých ľudí, antropofágia) autoritatívne riadili. Každopádne, zásady boli jasné: žiadne súkromné vlastníctvo, poľnohospodárske družstvá, strava zadarmo, školstvo zadarmo, zdravotníctvo zadarmo, plánované hospodárstvo, päťdňoví pracovný týždeň, žiadne peniaze, mladomanželia dostávali po svadbe dom aj so zariadením. Funkčnosť tohto systému pripisujú dnešní indiáno-nadšenci zvláštnym schopnostiam Indiánov pohŕdať súkromným majetkom a hmotnými statkami. Tento systém učaroval aj mnohým dnešným ľavicovým kresťanom. A to do takej miery, že nevidia evidentné nezrovnalosti. Prečo tento „indiánsky“ štát fungoval len dovtedy, kým jezuitov nevyhnali v 18. storočí intrigy slobodomurárov?

Realita je neúprosná: otcovia jezuiti museli dirigovať lenivých indiánov ako všadeprítomní diktátori, kontrolovali či deti nebijú svojich starnúcich rodičov, museli sa neustále starať o ich potravinové zabezpečenie a materiálne statky, takže nakoniec si trpko sťažovali: „Oni sa vonkoncom nestarajú o zajtrajšok.“ (P. Anton Sepp, ktorý 40 rokov pôsobil v redukciách) Guaraniov vôbec netrápilo čo budú jesť, alebo čo si oblečú. Vysvetlenie bolo jednoduché – o všetko sa postarali jezuiti. Ich vlastné polia za domom boli spustnuté, obrobené boli len tie kolektívne, na ktorých pracovali donútení jezuitmi. Misionár José Cardiel si sťažoval: „Keby títo Indiáni boli ako Španieli alebo ako Indiáni v Peru a Mexiku … Ale oni sú celkom odlišní.“

Za „úspechom“ komunizmu u Guaraniov bola ich povaha: nedostatok individuality, silný kmeňový kolektivizmus, ťažkopádnosť a lenivosť, vrodená prostoduchosť. Takéto povahy sú ako stvorené na to, aby ich niekto riadil, pretože riadenie je práca a tú leniví nemajú radi. Radšej sa nechajú riadiť, pokiaľ sa od nich moc nechce a dostanú za to komfort, k akému by sa vlastnými silami neprepracovali. Skutočne, dokonalý vzor súčasného multikultúrneho eko-ľavičiarstva. Nečudo, že im mentalita týchto indiánov učarovala. Lepší materiál pre svoje utópie by hľadali skutočne len ťažko. Problém spočíva iba v tom, kde dnes zohnať tých obetavých otcov jezuitov, čo to všetko oddrú a nebudú chcieť za to nič.

Smutné trópy

Ďalším míľnikom na ceste k súčasnej glorifikácii indiánskych kmeňových spoločenstiev boli práce Claudea Léviho-Straussa. Tento syn židovského rabína a v mladosti generálny tajomník Združenia socialistických študentov, v duchu kultúrneho relativizmu popieral kvalitatívne rozdiely medzi civilizačnými okruhmi. Všetky považoval za rovnocenné výtvory tohto istého univerzálneho ľudstva. Uvažovanie divocha z amazonských pralesov a Európana sú pre neho dva kvalitatívne rovnocenné podoby toho istého univerzálneho ľudstva. Každý z nich síce používa iné metódy, ale nemožno napríklad povedať, že Sixtínska kaplnka je objektívne kvalitnejšia ako indiánsky totem. Dôsledkom podobného uvažovania je súčasný ľavicový multikulturalizmus, ktorý kladie všetky kultúry na rovnakú úroveň. Za exemplárny príklad „ušľachtilého divocha“ poslúžili Lévi-Strassovi práve amazonskí indiáni. 

V roku 1934 odišiel do Brazílie, kde sa ako profesor sociológie venoval výskumu indiánskych populácii Ňambikvarov, Tupí-Kavahíbov a Kaďuvejov. Svoje putovanie v pralese popísal vo svojej najslávnejšej knihe Smutné trópy, ktorá vyšla v roku 1955. Za svoje záujmy Lévi-Strauss považoval: „geológiu, psychoanalýzu a marxismus“. K tomu sa pripojil štrukturalizmus Romana Jakobsona. Francúzsky liberálny historik Francois Fauret popísal v roku 1967 Lévi-Strassov prínos nasledovne: „Prázdnotu po ústupe dogmatického marxizmu vyplnil štrukturalizmus. Claude Lévi-Strauss ponúkol spôsob, ako zostať verný univerzalistickému racionalistickému odkazu osvietenstva, a zároveň ho zmieriť s rešpektom a romantickým rousseauovským zaujatím pre rozmanitosť, exotizmus a ušľachtilé divošstvo.“ Lepší popis zdrojov súčasného multikultúrneho ľavicového blúznenia v skratke sa ani nedá vymyslieť.

Teológia oslobodenia, tribalizmus, ekologizmus a Amazonská synoda

Keďže Indiáni ako utláčaní „tretieho sveta“ predstavovali pre neomarxistov v 60. rokoch „nový proletariát“, ktorý mal v boji proti „starému svetu“ nahradiť spohodlnený a zburžoáznený belošský proletariát, bolo treba prísť s niečím, čo by zaujalo juhoamerické masy. Tie boli fixované na katolícku vieru, ktorá je s marxizmom nezlučiteľná.

Riešenie priniesla tzv. Teológia oslobodenia, ktorá miešala katolícku teológiu s marxizmom. Za hlavný cieľ kresťanstva považovala nielen oslobodenie chudobných v duchu marxistického triedneho boja, ale slovami jedného z jej predstaviteľov, biskupa Gutiérreza: „nový spôsob ľudstva a permanentnú kultúrnu revolúciu“.

Táto teológia bola viackrát odsúdená Kongregáciou pre náuku a vieru, napr. v roku 1984. Inštrukciu spísal kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. S nástupom pápeža Františka došlo k jej rehabilitácií, ako aj k zavádzaniu glorifikácie indiánskeho spôsobu života ako takého, ktorý je blízky prírode a v duchu ideologického ekologizmu, ktorý sa tiež stal „katolíckou“ agendou, tak prestavuje určitý vzor, ako sa vysporiadať so zlým európskym majetníctvom a konzumizmom.

Špeciálna forma ľavicového myslenia – tribalizmus, glorifikuje indiánske  kmeňové usporiadanie ako autenticky socialistické a komunistické, bez súkromného vlastníctva, s voľnými párovými vzťahmi, sexuálnou neviazanosťou, kolektívnou výchovou detí a pod. To všetko, namiešané s radikálnym ľavicovým ekologizmom, predstavuje výbušnú ideologickú zmes, ktorá môže vyvolať ešte väčší chaos v Cirkvi, ktorá je už i tak dosť zmietaná modernistickými rozpormi.

Posledným vyjadrením obdivu k ušľachtilosti indiánskeho spôsobu života bola minuloročná tzv. Amazonská synoda katolíckej Cirkvi, ktorá mala riešiť pastoračné problémy Indiánov. Zmenila sa však na permanentnú glorifikáciu ekologizmu, modernistických požiadaviek na pastoráciu, obdivu k bohatstvu indiánskeho spôsobu myslenia, od ktorého sa má európsky katolík naučiť žiť s prírodou a Matkou Zemou – indiánskou bohyňou Pachamamou. Tú nakoniec doniesli do Vatikánu a na pleciach ju niesli kardináli až do chrámu. Tým sa triumf „ušľachtilého divocha“ dostal na doterajší vrchol. Či ho čakajú ďalšie triumfy, to ukáže čas. Jedno je isté, jeho pozícia je stále silnejšia a silnejšia. 

PDF (formát pre tlač)