Pokora – kľúč k nášmu víťazstvu

Matej Gavlák
24. septembra 2021   Spoločnosť

Pokora neznamená nejaké „sebapodceňovanie“, naopak – znamená prijať seba samého takého – aký naozaj som.

Žijeme v dobe, kedy má každý „svoj názor“ a nahlas ho všade prezentuje. Hádame sa, kričíme po sebe, vysmievame sa jeden druhému, ohovárame sa, útočíme na seba. Väčšinou v online priestore. Ale neraz aj zoči-voči. Neustále pociťujeme krivdu a zdá sa, akoby sme si mysleli, že to krikom a nárekom dokážeme zmeniť. A potom sa neraz čudujeme sami sebe, čo sme to napísali či povedali.

To je obraz našej doby, to je obraz nás samotných: azda sa snažíme byť ku druhým spravodliví, no rovnakú spravodlivosť očakávame aj voči sebe – či už od jedincov, alebo systému – no nejako sa nám jej nedostáva. Neustále nám niekto podráža nohy, snaží sa nás zviesť z našej cesty, čo len ťažko znášame.

Možnože je, viac ako v druhých, chyba v nás samých. Možnože nám chýba… pokora.

Zdá sa mi, že tie „hysterické reakcie“, ktoré ľudia zo seba dostávajú, sú znakom pýchy. Nie ani tak krivdy, ale skutočnej pýchy. Ľudia majú často pocit, že majú akési mýtické „právo“ – či už na bohatstvo, postavenie, úctu, že majú „právo“ doslova na všetky „dobrá tohto sveta“. Inak povedané: čím sú veci dostupnejšie, tým viac máme pocit, že na ne máme právo (viď mladí ľudia v „bavorákoch“) a ak sa im tohto práva nedostáva, vedia to poriadne vykričať celému svetu.

Ale kto nám toto právo dal? Odkiaľ sme vôbec prišli na takú myšlienku? Ľudia majú od Boha právo na život – a to je, mimochodom, škandalózne odopierané 6 000 slovenským deťom ročne –, ale ja nemám nárok na Suzuki 4×4 len preto, že ho má môj sused. Mnoho ľudí pritom práve takto uvažuje – cítia sa ponížení, či pokorení, lebo si nemôžu dovoliť niečo, čo má ich sused naproti. Azda je to dané pýchou, ktorej nebolo učinené zadosť. Potom nastávajú bizarné situácie, kedy si susedia kupujú čím ďalej tým drahšie autá, vybavenie do domu, ba i pozemky za domom, len aby predčili toho druhého, čo neraz vedie k starostlivo skrývanému zadlžovaniu sa.

Z dejín vieme, že pre číru pýchu bolo prehratých mnoho dôležitých historických bitiek. Dvaja švédski generáli sa v 18. storočí vzájomne tak nenávideli a tak sebou pohŕdali, že pre ich odmietanie spolupráce a dokonca schválnosti, ktoré si kvôli tomu robili, bola napokon celá švédska armáda takmer zničená a v hanbe sa musela stiahnuť domov. V starom Grécku sa tradoval príbeh o tom, ako istý veliteľ poslal malého chlapca ku nepriateľskému veliteľovi, aby ho vyprovokoval. Chlapec pyšného generála tak „vytočil“, že ten neuvážene zaútočil, aj keď bol v nevýhodnej pozícii, čo prinieslo skazu jeho vojsku.

Aj Machiavelli vo svojom diele Vladár spomína, že číra pýcha stála za väčšinou porážok francúzskych vojsk, keďže francúzski rytieri boli na namyslenosť „veľmi náchylní“. Niekoľko bitiek zo začiatku 100-ročnej vojny prehrali Francúzi len preto, že sa ich rytieri na jednej strane vzájomne urážali zo zbabelosti a na druhej strane potom v pýche neuvážene (a tiež nekoordinovane) konali, čo v šíkoch zoradení Angličania bez milosti využívali.

Pýcha je vskutku zlý radca.

Kľúčom k víťazstvu je skutočne pokora

„Prečo radšej nestrpíte krivdu?“ – pýta sa svätý Pavol v jednom zo svojich listov. Ozaj, prečo radšej nestrpíme krivdu? Nehovorí sa, že je lepšie trpieť ako nevinný, než sa nespravodlivosti sám dopúšťať? Zjavne je to nedostatkom pokory a vlastne aj dôvery v Boha. Pokora neznamená nejaké „sebapodceňovanie“, naopak – znamená prijať seba samého takého – aký naozaj som. Znamená to prijať skutočnosť že na to Suzuki proste nemám a že namiesto hromženia na suseda či brania si nezmyselných pôžičiek si to auto radšej odpustím a kúpim si lacnejšie. A nech sa hoc aj smeje sused za plotom, ktorý v tajnosti môže mať dlhy až po uši.

Pokora tiež znamená prijať druhých ľudí aj s ich slabosťami či omylmi. Poznám istú rodinu – sú to vlastní bratia (!) –, ktorí sa už azda viac ako desať rokov spolu nerozprávajú a to bývajú doslova cez cestu. Kedysi mali spoločnú firmu a jeden ju navrhol predať, kým ten druhý bol proti. Prvý presvedčil druhého a ten druhý predaj po pár mesiacoch začal trpko ľutovať. Odvtedy sa spolu nerozprávajú. Darmo ich vlastná matka presviedčala, aby sa jej synovia uzmierili, kým ešte žije. Ona je už dlhé roky v zemi, no oni sa stále spolu nerozprávajú. A pritom by možno stačilo len trocha… pokory. Uznania vlastnej chyby, odpustenia. Ale aj tu robí zjavne svoje pýcha. Ten, čo pochybil, si to neprizná, kým ten, čo by mal odpustiť bratovi, neodpustí.

O pýche sa hovorí, že nielenže privádza ku skaze, ale že aj ponižuje. Nič nie je odpornejšie než namyslený človek, ktorý z vlastnej bohorovnosti pohŕda druhými. Ak je takýto človek ešte k tomu namyslený doslova „pre nič“, potom pôsobí naozaj ako veľmi podivný a odpudivý jedinec. Obľubu si, naopak, získava človek pokorný a spravodlivý. Senátor Petronius zo Sienkiewiczovho románu Quo vadis? bol milovaný nielen seberovnými, ale aj masami bežného obyvateľstva, pretože sa ku každému bez rozdielu správal slušne a s úprimnou úctou – pretože bol pokorný a nevyvyšoval sa, aj keď vo svojom postavení mohol (tak, ako to robili všetci ostatní).

Ak pýcha ponižuje a privádza pád, pokora povyšuje a prináša víťazstvo. Vojenským veliteľom (ale napr. aj športovým trénerom) sa odjakživa odporúča „mať pokoru“ – čím sa myslí objektívne a správne zhodnotiť svoju situáciu na bojisku – a adekvátne a správne reagovať. Nie je nič horšie, ako seba preceniť a nepriateľa podceniť.

Toto platí aj v bežnom živote. Svätý Don Bosco vo svojich zápiskoch rozpráva o sne, ktorý raz mal – ľudí na čistinke prenasledovali divoké šelmy. Niektorí z ľudí sa náhle vzniesli do vzduchu a šelmám unikli; kým tých druhých divé zvieratá dostali. Donovi Boscovi bolo vysvetlené, že šelmy predstavujú hriech. Ľudia, ktorí sa vzniesli do vzduchu, boli tí s pokorným srdcom. To pokora ich vzniesla nahor a zachránila od istej skazy, kým pýcha ľuďom nedovoľovala odlepiť sa od zeme a tak ich priviedla ku skaze.

PDF (formát pre tlač)