Pápežstvo a svetská moc

Jozef Domin
23. júna 2020
  Téma mesiaca  

Cirkev, katolícka a apoštolská, existuje vo svete, je viditeľná, skladá sa z ľudí a má viditeľné znaky svetskej organizácie. (O jej neviditeľných a mystických znakoch, ktoré má samozrejme tiež, teraz nebude reč.) Treba to písať stále, lebo po stáročia bludári a sektári odmietajú práve túto viditeľnú stránku Cirkvi a prezentujú Cirkev len ako niečo čisto duchovného, ako nejaké tajomné spoločenstvo neviditeľných duší, ktoré sa nedá vo svete s istotou rozpoznať a bude ukázané až pri Poslednom súde.

To je blud. Jedinou skutočnou a ľahko viditeľnou Cirkvou je Cirkev katolícka, svätá a apoštolská, ktorej hlavou je rímsky biskup – pápež, následník sv. Petra a jeho nástupcov. Niet inej Cirkvi. Sú len tzv. „cirkvi“, čiže heretické alebo schizmatické sekty. Toto je učenie Cirkvi po tisícročia, vždy bolo a vždy bude, aj keby sa ktokoľvek pokúšal ho prekrútiť a vymazať z ľudskej pamäti. Ak by zostal na svete aj posledný katolícky kresťan (a máme nádej a prísľub, že ich zostane viac, pretože Cirkev zvíťazí), tak bude svojou existenciou klať oči bludárov, nemo hlásajúc: toto je pravá Cirkev.

Keďže Cirkev existuje vo svete a svet je nejako organizovaný, nutne musí nejakým spôsobom prichádzať do kontaktu s týmto svetským riadením. Svetská moc sa môže k Cirkvi správať otvorene nepriateľsky, to je moc pohanská, alebo s Ňou spolupracovať a vtedy vzniká štát kresťanský. Stav štátu, v ktorom sa nachádzame teraz, je stav po-kresťanský; čiže štát chce byť pohanským, ale nemá zatiaľ moc Cirkev úplne potlačiť, preto ju toleruje.

V tomto texte sa budeme zaoberať kresťanským štátom a jeho vzťahom k moci hlavy Cirkvi – pápeža.

Ideálnu formu tohto vzťahu predstavuje koncepcia „dvoch mečov“. Pod týmto pojmom sa rozumie symetrické rozdelenie moci duchovnej a svetskej. V kresťanskom štáte pri tomto princípe panuje rovnováha medzi mocou svetskou a duchovnou. Tieto dve zložky sa navzájom dopĺňajú a zároveň  kontrolujú, aby nedošlo k zneužitiu moci. V rámci aplikácie tejto koncepcie môže nastať dvojaké nebezpečenstvo: cézaropapizmus a papocézarizmus.

Cézaropapizmus

V kresťanskom štáte, kde sú obyvatelia väčšinovo kresťanmi a štát považuje kresťanskú vieru za štátom podporovanú a presadzovanú, je viera tiež politickým faktorom. Panovník vedomý si toho, že Cirkev požíva medzi občanmi vysokú autoritu, vlastní majetok a ovplyvňuje politiku, sa môže pokúsiť uzurpovať duchovnú moc. V dejinách sa toto úsilie prejavovalo rôznym spôsobom. V dobách rímskeho cisárstva, po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo, sa cisári usilovali o čo najväčšie rozšírenie kresťanstva v impériu. Seba videli nielen ako zvrchovaných vládcov, ale aj ako Bohom poverených ochrancov viery vo svete. Časté spory medzi rôznymi sektami a Cirkvou sa niekedy snažili riešiť bez konzultácie s Cirkvou, rímskym pápežom, ako najvyššou autoritou v Cirkvi alebo dokonca aj proti jeho vôli. Zvolávali koncily a snažili sa regulovať ich priebeh i závery. Dochádzalo až k násiliu na nástupcoch sv. Petra, najmä v prípade cisárov, ktorí sa sami oddali bludným náukám.

Pod pojmom cézaropapizmus teda rozumieme uzurpovanie si duchovnej moci štátnou mocou. V užšom význame to bola snaha cisára uzurpovať si právomoci rímskeho pápeža a rozhodovať vo veciach viery a cirkevnej jurisdikcie. Tento model sa neskôr uplatňoval pri snahách panovníkov a svetských vlád počas celých dejín kresťanstva.

zdroj: wikimedia commons

Papocézarizmus

Pod týmto pojmom sa rozumie snaha pápeža uzurpovať si svetskú moc nad celým kresťanským svetom, čiže moc kresťanského cisára. Nejedná sa o politickú moc nad Pápežským štátom.

Je otázne, či vôbec niekedy došlo k plnej realizácii tejto koncepcie, na rozdiel od cézaropapizmu, ktorý bol často uskutočnený. Skôr to boli len určité vyústenia boja proti snahe stredovekých cisárov a kráľov zasahovať do cirkevných právomocí. V rámci „boja o investitúru“, ktorý spočíval v spore o to, kto bude menovať biskupov, či pápež alebo panovník, sa víťazní pápeži niekedy v praxi možno správali k cisárovi a k panovníkom ako globálni svetskí suveréni. Skôr je to však otázka interpretácie.

Svetskí panovníci, uzurpujúci si okrem tiel často aj duše poddaných, neradi videli, že pápežská moc určuje, ktorý panovník a ktorý jeho príkaz je nehodný poslušnosti. Túto oprávnenú cirkevnú moc označovali ako pokus pápeža zmocniť sa vlády nad legitímnymi panovníkmi.

V teórii bol tento pojem často využívaný protestantmi a pravoslávnymi schizmatikmi ako argument proti katolíckej Cirkvi a pápežovi. Preto hodnota tohto pojmu nie je úplne rovnocenná pojmu cézaropapizmus. To však nemení nič na tom, že v teoretickej rovine by mohlo k takémuto narušeniu rovnováhy moci dôjsť a bolo by to nevhodné. Koncepcia kresťanského štátu nie je teokratická.

Dva meče

Ideálne usporiadanie nastáva v kresťanskom štáte pri rovnováhe medzi mocou svetskou a duchovnou.

Duchovná moc – Cirkev, na čele s pápežom, má duchovnú právomoc nad všetkými kresťanmi aj nad panovníkom. Táto moc je donucovacia, nie dobrovoľná. Môže a má byť teda vymáhaná takými prostriedkami, ktoré sú na to určené v spolupráci so štátom, alebo aj proti štátu, ak im odporuje. Cirkev určuje morálne a vieroučné pravidlá, určuje, ktoré zákony sú zlučiteľné s kresťanskou vierou a ktoré nie, požíva právnu autonómiu, v menovaní cirkevných predstaviteľov a obsadzovaní cirkevných úradov je suverénna. Nemôže zasahovať do výkonnej štátnej moci, svetskej súdnej právomoci, panovníckej suverenity a pod.

Svetská moc – panovník s vládou a úradníkmi, spravujú sociálny, hospodársky a vojenský chod krajiny. Majú súdnu právomoc nad obyvateľstvom, určujú a vymáhajú svetské zákony, svojou mocou ochraňujú Cirkev a presadzujú kresťanskú vieru a jej pravidlá do sociálneho, politického a hospodárskeho života. Táto moc je tiež donucovacia a nie dobrovoľná. Poslušnosť voči zákonom sa vymáha mocou a to od všetkých obyvateľov, vrátane kléru, v spolupráci s cirkevnou súdnou mocou.

V prípade potreby je panovník povinný zasiahnuť na obranu viery aj proti heretikom vo vnútri Cirkvi a presadzovať pravú vieru v štáte rozhodne aj v prípade, že niektorí predstavitelia Cirkvi sú náchylní ku kompromisu. Tento prístup osvedčil cisár Karol V. v boji proti protestantizmu. V Cirkevných dejinách Jozefa Špirka čítame: „Karol V. nebol svätec, ale bol poctivý, verný človek. Poctivý a verný bol a ostal i vo veľmi kritických časoch, keď všetci okolo neho sa zakolísali vo vernosti (nevynímajúc ani pápežov Klementa VII. a Pavla III.) … Okrem svätých bol Karol V. iste najvernejším synom Cirkvi svojej doby.“

V tom čase sa spojil renesančný pápež Klement VII. s francúzskym kráľom Františkom I., ktorý podporoval nemeckých protestantov, a dokonca aj s tureckým sultánom Solimanom proti cisárovi. Cisár, ktorý chcel potlačiť luteránov, už na to nemal síl. Musel bojovať na mnohých frontoch. Špirko dodáva: „Z vtedajšieho úzko cirkevno-politického stanoviska mohol byť tento jeho (pápežov) postup aj odôvodnený, ale po 400-ročnom časovom odstupe z pohľadu celokresťanského sa javí iste najosudnejším v cirkevných dejinách.“

zdroj: wikipedia

Pozitívne príklady panovníkov

Cisár Theodosius I.

Rímsky cisár Theodosius I. je pozitívnym príkladom panovníka. Povýšil kresťanstvo na jediné štátne náboženstvo, zakázal pohanské kulty a vydal ostré opatrenia proti heretikom. Zrušil pohanské olympijské hry, veštiareň v Delfách a dal zboriť Artemidin chrám v Efeze.

Jeho pokora voči Cirkvi sa prejavila po tzv. Solúnskej masakre, keď krvavo a neprimerane potrestal Solúnčanov za vraždu generála Bothericha. Biskup sv. Ambrózius, autorita vo vtedajšej Cirkvi, dal za to Theodosia do kliatby. Theodosius sa pokoril, prosil o odpustenie a činil pokánie.

Cisár Karol Veľký

Druhým pozitívnym príkladom panovníka je franský kráľ a cisár Karol Veľký. Predstavuje typický príklad rovnováhy svetskej a duchovnej moci. Podporoval pápežov v boji proti Longobardom, určil hranice Pápežského štátu, viedol boje proti pohanským Sasom, podporoval misijnú činnosť. Spolupráca medzi cisárom a Svätou stolicou vyústila do korunovácie Karola za cisára v roku 800 pápežom Levom III.

Negatívne príklady panovníkov

Filip IV. Pekný

Francúzsky kráľ Filip je typickým negatívnym príkladom. Odmietal v duchovných záležitostiach nadradenosť moci duchovnej nad svetskou. Chcel svoju krajinu centralizovať, riadiť ju sám a riadiť aj duchovnú moc. Zničil templársky rád, presadil za pápeža poddajného Klementa V., donútil ho presťahovať sa z Ríma do francúzskeho Avignonu a dostal tak pápežský úrad pod kontrolu francúzskeho štátu. Tento stav potom trval takmer 70 rokov. Prestíž pápežského úradu klesla v tej dobe na veľmi nízku úroveň.

Napoleon I.

Negatívny príklad z nedávneho storočia predstavuje cisár Napoleon. On sám bol dieťaťom Francúzskej revolúcie a s Cirkvou sa zmieril len z pragmatických dôvodov. Neustále pápežov terorizoval a šikanoval. Obsadil Pápežský štát, pápež na neho uvalil exkomunikáciu a nakoniec Napoleon pápeža uniesol do Francúzska. Chcel ho podriadiť svetskej moci, mal byť jeho pápežom.