Od Cirkvi bojujúcej k Cirkvi dialogickej. Ešte stále „hlásame Evanjelium každému stvoreniu“?

o. Dr. Roman Laba
20. augusta 2022   Cirkev

Katolícka Cirkev mnoho stáročí označovala svoj vzťah k svetu ako Ecclesia militans, teda „Cirkev bojujúca“. Samozrejme, ide o „svet“ v biblickom zmysle, teda o spoločenstvo a mentalitu, ktorá kladie do centra človeka a jeho vôľu. Svet, to je spôsob myslenia, ktorý sa búri proti Božiemu poriadku a všetci, ktorí mu podliehajú. Voči takto chápanému svetu je Cirkev v opozícii. A kto chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Boha.

„Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ (Jak 4,4)

Vymedzenie a boj medzi Cirkvou a svetom, a teda označenie Cirkvi ako Ecclesia militans, má hlboké biblické korene.

Už v Starom zákone vidíme, ako vyvolený národ dobýva zasľúbenú zem bojujúc proti susedným kmeňom. Okrem toho Boh Jahve bojuje na strane Izraela. V známom príbehu o prechode cez Červené more čítame:

Egypťania vraveli: „Utekajme pred Izraelitmi! Veď Pán bojuje za nich proti Egypťanom! (Ex 14,25)

Cirkevní otcovia vidia v týchto udalostiach obraz duchovného zápasu kresťana. Origenes vo svojich Homíliách ku knihe Pieseň piesní komentuje Mojžišovu pieseň z 15. kapitoly knihy Exodus. Alexandrijčan vysvetľuje, že je to pieseň Cirkvi nevesty, ktorá zažila víťazstvo, zažila silné Božie rameno.

Po prechode cez Červené more putuje vyvolený národ púšťou. Stredovekí teológovia v tejto skutočnosti taktiež vidia prejav Ecclesia militans. Dominikánsky teológ, neskorší kardinál Juan de Torquemada (1388 – 1468), účastník Bazilejského koncilu, vo svojej Summe o Cirkvi uvádza nasledujúci komentár[1]:

„Hoci sa niekedy Boží stánok nazýva Božím domom a Boží dom Božím stánkom, predsa je presnejšie považovať stánok za Cirkev na tomto svete a dom zasa za Cirkev v nebeskom Jeruzaleme, do ktorého ideme. Stánok pre bojujúcich, stánok vojakov pod zbraňou, na výprave, preto sa vojaci nazývajú spolubojovníci, keďže majú rovnaké stany. Pokiaľ teda máme nepriateľa, proti ktorému bojujeme, tvoríme Boží stánok.“

Knihy Jozue a Sudcovia rozprávajú príbeh o dobytí zasľúbenej zeme prostredníctvom série vojen. V typologickej exegéze Otcov je to obraz Cirkvi, ktorá dobýva nebeské kráľovstvo. Napríklad pád Jericha za zvuku trúb sa chápe ako pád tohto sveta v dôsledku hlásania evanjelia a života v cnosti (Origenes, Homílie o knihe Jozue; Cassiodorus, Komentár k žalmom)…

Ďalším obrazom Cirkvi je Nevesta z Piesne piesní, ktorá je „strašná jak šíky pod zástavami“ (Pies 6;4,10). Spomínaný kardinál Juan de Torquemada (1388 – 1468) vysvetľuje, že tieto slová opisujú Cirkev, ktorá je udatná a neporaziteľná vo svojej moci.

„Armády svätého Boha sú riadené láskou. S nimi, ako s Kristovými vojakmi a bojovníkmi za vieru, sa Cirkev posilňuje, podporuje a bráni. (…) Ale nepriatelia tejto Cirkvi sú rôzni a početní. Proti nim túto Kristovu armádu, teda početné vojsko, zoraďuje do jednej línie láska, matka všetkých cností, ktorej povinnosťou je usmerňovať konanie ostatných cností v smerovaní k dokonalému cieľu. Židia totiž bojujú proti Kristovmu vteleniu, heretici proti pravde Sv. písma; jedni aj druhí bojujú proti Kristovej viere. Schizmatici – poslušnosť a jednota Cirkvi. Saracéni a pohania – pokoj Cirkvi. Tyrani a zlí vládcovia – sloboda Cirkvi. Falošní bratia – láska.“

Aj v textoch Nového zákona nachádzame veľa inšpirácie pre Cirkev bojujúcu. Svätý Pavol (jeho listy sú prvými dokumentmi NZ) opakovane prirovnáva život kresťana k boju, zápasu, vojne. Najznámejšou pasážou je 6. kapitola Listu Efezanom:

„Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný.“ (Ef 6,10–20)

Pavol poukazuje na duchovnú povahu boja a na to, že nie je namierený proti človeku („telu a krvi“), ale proti duchovným silám, ktorým človek podlieha. O duchovných nepriateľoch čítame v ďalšom liste, tentoraz od svätého Jána:

„Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“ (1Jn 2,15–17)

Všimnime si, ako nekompromisne je opísaný vzťah Kristových učeníkov k ponukám sveta. Autor listu, inšpirovaný Duchom Svätým, jasne hovorí: nie je možné byť v dvoch oblastiach súčasne. Augustín pri vysvetľovaní tohto úryvku hovorí, že kto v sebe živí lásku k svetu, dopúšťa sa cudzoložstva (sv. Augustín, Homília 162). V podobnom duchu píše aj svätý Jakub vo svojom liste:

„Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ (Jak 4,4)

Ešte raz zdôraznime, že slovom „svet“ biblickí autori označujú dve skutočnosti: svet ako ľudskú spoločnosť a svet ako druh mentality, ktorá je proti Bohu, a tých, ktorí tejto mentalite podliehajú. Označené texty sa vzťahujú na svet v tomto druhom zmysle.

Obráťme sa k evanjeliám. Už v Kázni na vrchu je poslanie kresťanov voči svetu vyjadrené slovami:

„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju Ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,13–16)

Odhliadnuc od bohatstva výkladov týchto veršov môžeme povedať, že kresťania sú povolaní dávať svetu chuť evanjelia, osvetľovať skutočnosť jeho svetlom. Inými slovami, premeniť svet na spoločenstvo Božích detí. To nie svet má premieňať kresťanov, aby sa mu pripodobňovali, ale naopak – kresťania hlásaním Dobrej zvesti premieňajú svet. Táto misia si vyžaduje úsilie a boj. O niekoľko kapitol ďalej v tom istom evanjeliu čítame tieto slová Pána Ježiša: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú“ (Mt 11,12). „Kresťan,“ poučuje svätý Jeroným, „musí bojovať, aby násilím získal to, čo nemá od narodenia.“

Bezchybný a rafinovaný

Od svätého Cypriána z Kartága, ktorý videl Cirkev ako bojový tábor s Kristom ako jeho vodcom, až po II. vatikánsky koncil, to bola vízia Cirkvi, ktorá formovala veriacich. Išlo o zobrazenie neustáleho boja proti vonkajším a vnútorným hrozbám. Zlo útočí na Cirkev zvnútra a ničí ju zvonka. Rozklad znútra je však oveľa nebezpečnejší. Neustále hrozí nebezpečenstvo rozdelenia, nesprávneho výkladu Sv. písma, herézy, neposlušnosti voči biskupom, odmietania morálky. V takejto Cirkvi je základným princípom poslušnosť. Armáda je silná, keď je disciplinovaná a jednotná v akcii. Je potrebné poslúchať pastierov, ktorí zasa majú poslúchať učenie viery.

V tomto poňatí Cirkvi vystupuje do popredia formovanie tých prvkov, o ktorých hovorí Kristus: „buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“. Had je vždy hrozivý, nebezpečný, môže bojovať a zvíťaziť. Toto je charakteristika kresťana, ktorá je v tejto vízii Cirkvi obzvlášť zjavná.[2]

V dokumentoch II. vatikánskeho koncilu sa síce používa výraz „Cirkev pútnikov“ alebo „Cirkev putujúca“ (v dvoch konštitúciách o Cirkvi Lumen gentium a Gaudium et spes sa ani raz neobjavuje výraz „Cirkev bojujúca“), ale protiklad Cirkvi a sveta je stále zjavný. Napríklad v Lumen gentium čítame:

„Cirkev napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“, hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde. A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti a aby verne, i keď zatiaľ nedokonale zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa na konci časov nezjaví v plnom svetle.“ (LG 8)

Kristovi učeníci sú pre svet ako kvas:

„Boh ich volá, aby sa vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia ako kvas zvnútra pričiňovali o posvätenie sveta a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom.“ (LG 31).

„Laici teda, aj keď sa venujú časným starostiam, môžu a majú svojou činnosťou významne prispievať k hlásaniu evanjelia vo svete.“ (LG 35)

Na druhej strane v konštitúcii Gaudium et spes, ktorá sa venuje poslaniu Cirkvi vo svete, nájdeme nasledujúcu pasáž:

„Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán,až do posledného dňa. Človek zatiahnutý do tohto boja musí ustavične zápasiť, aby vytrval v dobrom, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.

Preto Kristova Cirkev, ktorá skladá dôveru v prozreteľný plán Stvoriteľa, na jednej strane síce uznáva, že ľudský pokrok môže slúžiť pravému šťastiu človeka, ale na druhej strane je nútená volať spolu s apoštolom Pavlom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“ (Rim 12,2), to jest duchu márnosti a zloby, ktorý premieňa ľudskú činnosť, určenú na službu Bohu a človeku, na nástroj hriechu.“ (GS 37)

Výraz „Cirkev putujúca“ je v každom prípade biblický, ale týka sa úplne iného vzťahu ako „Cirkev bojujúca“. Vyjadruje vzťah kresťanov k nebeskému kráľovstvu, ale vynecháva ich vzťah k svetu.Naproti tomu „Cirkev bojujúca“ vyjadruje jedno i druhé. Tento výraz zahŕňa odpor voči svetu, ako aj poslanie dobývať kráľovstvo prostredníctvom duchovného boja.

V teológii po II. vatikánskom koncile sa pojem „Cirkev bojujúca“ používal čoraz menej. Ak sa tento termín použil niekde v teologických traktátoch, bolo to len na označenie toho, že to tak bolo v minulosti. Cirkev sa čoraz častejšie označovala ako „putujúca“.

Kto koho dnes konvertuje?

Naopak, v posledných desaťročiach môžeme pozorovať ďalší posun v chápaní Cirkvi, ktorému sa čoraz častejšie pripisuje prívlastok „dialogický“. V nedávnom dokumente Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života s názvom Mladé víno, nové čaše čítame:

„V období pred koncilom predstavoval náboženský život vo všetkých svojich prejavoch a štruktúrach kompaktnú a účinnú silu života a poslania v bojujúcej Cirkvi, ktorá sa vidí v trvalej opozícii voči svetu. V novej ére otvorenosti a dialógu so svetom bol zasvätený život zameraný predovšetkým na to, aby v prospech celého cirkevného tela skúmal súradnice tohto nového vzťahu medzi Cirkvou a svetom. Toto bola jedna z tém, ktorá najviac inšpirovala a podnietila zmeny, ktoré zamýšľal Druhý vatikánsky koncil zvolaný svätým Jánom XXIII. V tejto línii dialógu a prijatia zasvätený život v zásade, hoci nie vždy, veľkoryso prijímal riziká vyplývajúce z tohto nového dobrodružstva otvorenosti a služby.“

Autori dokumentu vychádzajú z II. vatikánskeho koncilu…, preto je užitočné vrátiť sa k dekrétu o obnove rehoľného života Perfectae caritatis a pozrieť sa, v akom zmysle je tam spomínaný pojem „svet“. Pripomeňme si jeden úryvok:

„Členovia každého inštitútu nech si predovšetkým uvedomia, že keď sa zaviazali na evanjeliové rady, odpovedali na Božie volanie, aby tak nielen zomreli hriechu (porov. Rim 6, 11), ale aj sa zriekli sveta a žili jedine Bohu. Veď celý svoj život dali do jeho služby: ide tu o osobitné zasvätenie, prameniace z krstného zasvätenia, ktoré je jeho plnším vyjadrením.“ (PC 5)

Je ťažké odpovedať, kde autori knihy Mladé víno… našli túto inšpiráciu v koncilových dokumentoch…

Po II. vatikánskom koncile sa slovo „dialóg“ nepochybne zakorenilo v teológii Cirkvi. V dokumentoch samotného koncilu sa s týmto pojmom stretávame mnohokrát. Hovorí sa o ekumenickom dialógu, o medzináboženskom dialógu a napokon o dialógu so svetom. V evanjeliách často vidíme, ako Pán Ježiš vedie dialóg. Pri tejto príležitosti stojí za zmienku ďalšia tendencia. Niektorí hierarchovia totiž vnímajú „svet“ ako realitu, ktorá sa vyvíja oveľa rýchlejšie ako Cirkev. Tu môžeme spomenúť zosnulého kardinála Carla Mariu Martiniho, ktorý v rozhovore s P. Georgom Sporschillom, SJ a Federicou Radice Fossati Confalonieriovou povedal:

„Cirkev je 200 rokov pozadu. Prečo sa neprebudí? Čoho sa bojí? Strach namiesto odvahy? Základom Cirkvi je však viera. Viera, dôvera, odvaha.[3]

Tieto slová zopakoval aj pápež František, ktorý má veľké sympatie k teológii svojho zosnulého spolubrata.[4]

Zamyslime sa na chvíľu nad týmto výrokom, že „Cirkev je 200 rokov pozadu…“ V týchto slovách sa skrýva akýsi komplex menejcennosti voči svetu. Z toho vyplýva, že svet je ten, ktorý sa lepšie rozvíja, napreduje, lepšie vie, čo má robiť… Podľa logiky týchto slov by sa dalo povedať, že je lepšie byť vo svete ako v Cirkvi.

Zdá sa, že synoda o synodalite si nekladie za cieľ nič iné, len dobehnúť svet. Je to zrejmé z tém, ktoré sa najčastejšie objavujú v synodálnych diskusiách a ktorým sa svojho času venoval aj spomínaný kardinál Martini:
1) spôsob chápania a prežívania kňazstva;
2) úloha žien v sekulárnej spoločnosti a v Cirkvi;
3) manželská disciplína a katolícka vízia sexuality;
4) kajúca prax;
5) vzťahy s východnými cirkvami;
6) ekumenizmus;
7) postoj Cirkvi k demokracii;
8) vzťah medzi morálnym a občianskym právom.

Odhliadnuc od predpokladov kardinála Martiniho o permanentnej synodálnosti Cirkvi, ktorá je nepochybne jadrom súčasnej iniciatívy, pozrime sa na niektoré záverečné dokumenty miestnych episkopátov (nemeckú Synodálnu cestu vynechajme, pretože sa jednoznačne uberá smerom herézy a apostázy). V informáciách, ktoré poskytli Vatican News a ktoré sa týkajú súhrnného dokumentu synodálneho procesu v Belgicku, nájdeme túto pasáž:

„Belgickí katolíci nie sú spokojní so svojou Cirkvou. K tomuto záveru vedie čítanie syntézy synodálneho procesu v krajine. Hoci tamojšiu Cirkev počas pokoncilových desaťročí viedli reformní hierarchovia ako kardináli Suenens, Danneels a de Kesel, realita súčasnej Cirkvi nezodpovedá očakávaniam veriacich. Je nemoderná, rigidná a odcudzená svetu,“ uvádza sa v zhrnutí miestnej synodálnej konzultácie.

Všimnite si slovné spojenie: „nemoderná, rigidná a svetu odcudzená Cirkev“. Naznačuje, že podľa očakávaní veriacich v Belgicku sa Cirkev má stať „módnou, flexibilnou a blízkou svetu…“.

A tu sú úryvky zo samotnej syntézy:

„V prípade spolužijúcich párov, párov rovnakého pohlavia a rozvedených a znovu zosobášených osôb sa žiada, aby Cirkev odpovedala na ich žiadosť o: uznanie (rituálne a spoločenské) založené na interpretácii vzťahov a sexuality, ktorá je viac v súlade s prikázaním lásky.“[5]

V podobnom duchu svetského pokroku sa nesie aj synodálna syntéza Cirkvi vo Francúzsku. Veriaci chcú menej hierarchický vzťah medzi laikmi a duchovenstvom, svätenie žien za diakonky a uvoľnenie celibátu. Nechýbala zmienka o inkluzívnosti. V záveroch diecézy Quimper et Léon sa uvádza:

„Skúsenosť radosti v Cirkvi je v podstate spojená so skupinovou skúsenosťou (bohoslužby, modlitba atď.), v malom spoločenstve alebo v bratskom bratstve. (…) Radosť je aj radosť z bezpodmienečného počúvania, ktoré prijímame alebo sa oň delíme. Tieto malé bratstvá sú priateľskými miestami, kde človek zažije srdečnosť, ktorá chýbala počas pandémie.

Na druhej strane, utrpenie tých, ktorí sa cítia vylúčení z bratstiev resp. sviatostí (homosexuáli, rozvedení, ľudia žijúci v nových manželstvách atď.), často ovplyvňuje aj tých tých, ktorí sú svedkami takéhoto vylúčenia. Podľa mnohých zhrnutí predstavujú závažné antisvedectvo.“[6]

S ešte zaujímavejšími novinkami sa stretneme v synodálnej syntéze Cirkvi Anglicka a Walesu. V kapitole nazvanej „Pravda, milosrdenstvo a prijatie“ sa nachádza podkapitola „Marginalizované skupiny“. Podľa autorov dokumentu medzi ne patria: ženy, LGBTQ ľudia, mladí ľudia, rozvedení a znovu zosobášení, cestujúci (migranti), ľudia s inou farbou pleti, ľudia so špeciálnymi potrebami a… tradicionalisti.

Podsekcia LGBTQ znie: „Skupiny LGBTQ+, ktoré organizovali synodálne stretnutia vo Westminsterskej diecéze, sú vďačné za dve sväté omše, ktoré boli celebrované špeciálne pre nich. Okrem toho sa však títo ľudia cítili byť neviditeľní. V správach neustále zaznievala ľútosť nad vylúčením LGBTQ+ (…). Bežne sa otvárala otázka učenia Cirkvi, ako aj jazyka, ktorým je toto učenie vyjadrené. Platí to najmä pre slovné spojenie „vnútorne nezriadená“, ktoré niektoré cirkevné dokumenty používajú na označenie homosexuálnej orientácie. Všeobecný názor bol, že ľudia by nemali byť trestaní za to, kto ich priťahuje.“

Týmito „niektorými cirkevnými dokumentmi“ sú predovšetkým Katechizmus katolíckej Cirkvi, v ktorom sa o homosexualite dočítame:

„Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. (KKC 2357)

Je tvrdenie, že homosexuálne činy sú svojou vnútornou povahou nezriadené – trestom pre dotknuté osoby? Podľa účastníkov synodálneho procesu v Anglicku áno.

Dialóg podľa Krista

Uvedené synodálne syntézy ukazujú veľmi vážny problém „dialogickej Cirkvi“. Namiesto toho, aby evanjelizovala svet, sama sa sekularizuje a podriaďuje sa jeho očakávaniam.

Niekto by mohol takýto pesimizmus odmietnuť. Ak totiž náš Pán Ježiš Kristus viedol dialóg s rôznymi ľuďmi (ako to dôrazne zdôrazňuje „Prípravný dokument na synodu“), touto cestou musí ísť aj Cirkev. Nemožno poprieť skutočnosť, že Cirkev má viesť dialóg vo vnútri i navonok, a skutočne má hľadieť na svoj vzor – Krista. Čo však znamená viesť dialóg podľa Krista? Existuje v evanjeliách dialóg, v ktorom Ježiš urobil kompromis alebo dovolil hriech? Existuje v evanjeliách dialóg, v ktorom sa Ježiš odklonil od zjaveného Slova? Existuje v evanjeliách dialóg, v ktorom Ježiš sprevádzal niekoho, kto odmietol opustiť nesprávnu cestu? Spomeňme si na známy dialóg s bohatým mladíkom.

„Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? Ježiš mu odpovedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“

Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.“ (Mk 10,17–22)

Máme pred sebou nádherný dialóg. Mladík sa pýta Ježiša, ako dosiahnuť večný život. Je to nepochybne jedna z najrelevantnejších otázok v živote každého človeka. Ježiš láskavo odpovedá a vymenúva prikázania. Mladík rozpráva o svojej skúsenosti, že všetky tieto prikázania plnil od svojej mladosti. Potom sa Ježiš dotkne čohosi veľmi vážneho, a to skutočnosti, že jeho spolubesedník je závislý od svojho majetku. Táto pripútanosť k materiálnym statkom mu bráni stať sa Kristovým učeníkom. Text sa končí dramaticky – mladý muž odchádza. Najpozoruhodnejšie však je, že Pán Ježiš sa nevzdáva svojich požiadaviek. Nebeží za mladým mužom a nehovorí: „Neboj sa, aj tak ťa budem sprevádzať“, alebo: „Trochu príliš tvrdo povedané, stačí predať polovicu…“.

Cirkev môže viesť dialóg len pod podmienkou, že nebude robiť kompromisy so svetom, že sa nevzdá svojho presvedčenia a viery. Potom ich bude musieť horlivo brániť a bojovať až do preliatia krvi. „Dialogická Cirkev“ bude mať zmysel len vtedy, keď sa opäť stane „bojujúcou Cirkvou“. Pripomeňme si slová pápeža Benedikta XVI:

„Bojujúca Cirkev, už nie je veľmi v móde ale v skutočnosti môžeme lepšie pochopiť, že je pravdivá, vedie k prísnosti. Vidíme, ako chce zlo dominovať vo svete, a že je potrebné vstúpiť do boja proti zlu.“

[1] P. Artemiuk, Geneza i obrazy Kościoła w Sumie o Kościele Juana Torquemady, Studia Bobolanum 31, č. 1 (2020), 29–52.
[2] Ks. Edward Staniek, Uwierzyć w Kościół, Kraków 1994.
[3] https://www.corriere.it/cronache/12_settembre_02/le–parole–ultima–intervista_cdb2993e–f50b–11e1–9f30–3ee01883d8dd.shtml.
[4] https://www.vatican.va/content/francesco/it/speeches/2019/december/documents/papa–francesco_20191221_curia–romana.html.
[5] https://www.cathobel.be/wp–content/uploads/2022/07/20220706–Synthesis–Belgica–F.pdf
[6] https://eglise.catholique.fr/le–synode–2023/synode–des–eveques–sur–la–synodalite–2021–2023/527445–collecte–nationale–des–syntheses–locales–sur–le–synode–2023–sur–la–synodalite/.
[7] https://www.vatican.va/content/benedict–xvi/it/speeches/2012/may/documents/hf_ben–xvi_spe_20120521_pranzo–cardinali.html.

***

Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)