O desivej realite pekla, ktorá je v dnešnej spoločnosti veľké tabu - Christianitas

O desivej realite pekla, ktorá je v dnešnej spoločnosti veľké tabu

Matej Gavlák
17. januára 2022
  Spoločnosť


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: youtube.com

Keď som chodil na univerzitu v Banskej Bystrici, koloval tam taký obrázok – bol na ňom milo vyzerajúci čertík hovoriaci zhruba niečo ako:

Nestresuj sa, že skončíš v pekle – veď tam budeš mať veľkú párty so všetkými kamošmi, ktorí tam taktiež skončia!

O tragickej realite pekla mal zaujímavú prednášku otec Chad Ripperger. Keďže sa však povedomie o tejto skutočnosti tragicky opomína, prišlo mi dôležité upozorniť na to, čo hrozí každému z nás – ak sa vzdáme úsilia o spásu vlastnej duše. Peklo naozaj nie je „jedna veľká párty“.

Video:

Ohne aj ľad

Na začiatku cituje otec Ripperger zo svedectva sestry Lucie, ktorej Panna Mária ukázala peklo počas zjavenia vo Fatime a vyberá niekoľko citátov z Biblie, ktoré peklo opisujú, akým je napríklad stať z evanjelia podľa Mareka:

A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde červ neumiera a oheň nezhasína.“ (Mk 9,47–48)

Exorcista upozorňuje, že do pekla idú ľudia, ktorí zomreli v stave smrteľného hriechu – a teda bez posväcujúcej milosti. V zatratení je niekoľko druhov útrap. Otec Ripperger začína tým, čo nazýva „bolesťou zmyslov“, t. j. fyzickou bolesťou. Podľa sv. Alfonza sú v pekle v skutočnosti stupne a každý tam trpí podľa veľkosti urážok, ktorých sa dopustil voči Bohu – inak povedané, „niektorí trpia viac ako iní“. Momentálne sa v zatratení nachádzajú duše ľudí, ktorí počas svojho života Krista odmietli. Avšak vzkriesenie tiel sa bude týkať aj ich. A ako otec Ripperger upozorňuje, ich trest bude ešte ťažší, pretože trestom nebudú vystavené len ich duše, ale ich telá.

Podľa svedectiev ľudí, ktorým bolo peklo ukázané, v pekle sú ohne, ale aj miesta plné ľadu – niektoré duše ustavične padajú z ohňa do ľadu a naopak. Z týchto trestov niet nikdy úľavy a netrpí iba telo, ale celá duša. Podľa sv. Vincenta de Paul sú tiež pozemské ohne doslova chladné oproti ohňom v pekle. Kňaz pokračuje citovaním zo známeho sna dona Bosca, ktorému taktiež boli ukázané priestory pekla (uvedený sen dona Bosca nájdete na tejto adrese).

Nekonečno

V pekle je nepredstaviteľný zápach síry a spáleného mäsa. Istý svätý sa vyjadril, že už zápach jediného zatrateného by spôsobil smrť po celej zemi – „a čo potom všetci?“ – kladie si rečnícku otázku exorcista. V pekle je tiež neustále temnota, či „prítmie“. Je to preto, že svetlo je znakom čistoty a v pekle niet žiadnej čistoty. Istú tlmenú žiaru vydávajú horiace telá (či skôr duše) zatratených.

Ďalším hrozným trestom je neustály rev, náreky agónie a bolesti, ako aj desivé pazvuky démonov, ktorí taktiež vydávajú zvuky. „Predstavte si škrekot, ktorý vás vydesí k smrti a vynásobte ho nekonečnom – to je peklo,“ upozorňuje otec Ripperger. Na onom strašnom mieste je tiež neustály hlad a smäd. Nevieme sa ani len predstaviť ako strašne zatratení hladujú a trpia smädom – ešte aj pozemský hladomor je nič oproti tomu pekelnému. „Zatratení by si radšej vybrali pozemský hladomor, než to, čo zažívajú teraz,“ pokračuje kazateľ a spomína biblickú stať o boháčovi, ktorý z pekla prosil Lazára aspoň o jednu jedinú kvapku vody – no ani tej sa mu nedostalo.

Toto sú však stále len tresty tzv. vonkajších zmyslov. No človek disponuje aj vnútornými zmyslami – ako sú napríklad pamäť či predstavivosť – a tie sú taktiež vystavené večným trestom. Zmysly človeka na zemi spolupracujú – čím si utvára obraz o svete, v ktorom žije. Toto v pekle neplatí – každý zmysel je trestaný oddelene – čo spôsobuje celkový pocit zmätočnosti u zatratených.

Prvým trestom je teda zmätočnosť a nejasnosť toho, v akom celkovom stave sa teda človek nachádza. Druhým trestom je pamäť – zatratencovi sú neustále premietané hriechy, ktoré spôsobili jeho zatratenie. Tiež si spomína na to dobré, čo na zemi mal – a čo naveky stratil. To ho privádza do neustálej zúrivosti. Jeho pamäť je teda neustálym druhom trýznenia.

Zatiaľ čo na zemi dokáže človek ovládať svoje myšlienky, osoba v pekle to už nedokáže – myšlienky sú jej neustále pripomínané démonmi a diablom. Už na zemi dokážu démoni občas vložiť človeku myšlienku priamo do hlavy, no v pekle majú nad ním už úplnú – neobmedzenú moc. Tieto myšlienky zatratencov sú teda nikdy nekončiacimi obrazmi hrôzy, utrpenia a beznádeje. Keďže démoni takto vplývajú na nás už tu, otec Ripperger radí, že sa treba modliť za „očistenie pamäti“. Iným trestom, ktorý zatratencom spôsobuje hlboké emočné utrpenie, je fakt, že im je občas dovolené vidieť spasené duše v Nebi – vedomie, že svoj stav už nikdy nedokážu zmeniť, je pre nich doslova neúnosný a zrejme aj horší, než všetky fyzické bolesti, ktoré musia znášať.

Miesto nenávisti

Keďže je zatratený jedinec v akomsi zmätočnom stave, plne si neuvedomuje situáciu, v ktorej sa nachádza. Jedna vec mu je však úplne jasná – že jeho trest je absolútne spravodlivý a spravodlivo uložený k všetkému, čo na zemi vykonal. Toto nemôže poprieť. V tomto živote môže skutočnosť poprieť, no nie v tom druhom. „Keď Boh oznamuje svoj rozsudok pri poslednom súde,“ uvádza otec Ripperger, „je to tak jednoznačné, že to duša nemôže poprieť.“ Démoni, naproti tomu, majú dokonalý prehľad o tom, čo sa v pekle deje – to však podľa kňaza v konečnom dôsledku len zvyšuje ich vlastné utrpenie.

Peklo je ďalej podľa exorcistu miestom plným nenávisti. Nikto nie je schopný milovať nikoho, dokonca ani seba samého. Každý nenávidí každého. Peklo je miestom zúfalstva – duše vedia, že ich utrpenie nikdy neskončí. Je to tiež miesto zlovôle – každý želá každému len čo možno najväčšie útrapy. Zatratení nenávidia aj samotného Boha a sebe navzájom spôsobujú ďalšie útrapy a bolesti. Rovnako tak dokonale nenávidia démonov.

V zatratení sú iba negatívne emócie – je tam dokonalý hnev a zúrivosť – pocity, ktoré duše nedokážu ani kontrolovať, ale v skutočnosti také chcú byť. Je tam tiež dokonalá frustrácia a strach; „strach,“ ako vysvetľuje otec Ripperger „je emócia, kedy vycítime nejaké prichádzajúce zlo. A v pekle sú neustále nové druhy utrpenia, poníženia, agónie a bolesti. Je tam tiež dokonalá hrôza.“ Osoby v pekle doslova túžia ubližovať všetkým naokolo. Majú smäd a hlad po celú večnosť, ako aj nekontrolovateľné sexuálne túžby umocňované všadeprítomnými démonmi.

V pekle človek nedokáže kontrolovať ani svoj pohyb. Niektoré duše sú zaseknuté na jednom mieste a v jednej pozícii po celú večnosť; inými je hádzané z miesta na miesto a ďalšie zas nekontrolovateľne okolo seba mecú. Po celom pekle je neustále vraždenie; duše sa medzi sebou neustále vraždia, démoni ich neustále vraždia, ale duše nikdy nemôžu zahynúť. Je to nikdy nekončiaci proces. Otec Ripperger pokračuje:

Duše sa neustále rúhajú Bohu, Jeho spravodlivosti, svätým, tým okolo seba. Neustále na seba verbálne útočia… Neustále si prejavujú zlovôľu – a to preto, lebo nemajú žiadnu kontrolu nad svojou rečou.

V pekle je tiež neustále zvracanie a dusenie, nad ktorými nemajú zatratenci žiadnu kontrolu a deje sa tak napríklad aj zo zápachu, ktorý tam všade je.

Démonické bytosti

Zatiaľ čo v Nebi sú duše v neustálej prítomnosti Boha a Jeho anjelov, v pekle sú duše zatratencov v neustálej prítomnosti satana a démonov. Opäť exorcista:

Každý démon, ktorý vás úspešne zviedol na zemi, sa z vás bude v pekle posmievať, trýzniť vás duchovne, spôsobovať vám celú sériu fyzických bolestí a iného utrpenia. Budú vám spôsobovať emocionálnu bolesť, budú vo vás zvyšovať zmätok, pocit viny, hanby a nenávisti. Na veky vám budú spoločníkmi. Tak, ako budú spaseným v Nebi naveky spoločníkmi svätci, tak budú osobám v pekle naveky spoločníkmi ďalší zatratenci.“

Aj keď na nás útočia démoni už v tomto živote, Boh im dovoľuje len určitú mieru, za ktorú sa nikdy nedostanú. V pekle však majú nad ľuďmi už úplnú a neobmedzenú moc. V pekle niet žiadnej slobody. Démonov sa tam nemožno zbaviť a nie je tiež možné odtiaľ utiecť. Podľa otca Rippergera má tiež každý démon svoju vlastnú osobitnú povahu. Exorcisti podľa neho veľmi dobre vedia, akí odlišní jednotliví démoni od seba sú. A tak každý démon v pekle terorizuje dušu iným spôsobom, podľa svojej osobnosti a podľa toho, čo o zatratencovi vie.

V pekle panuje hierarchia démonov. Vyšší rozkazujú nižším alebo ich dokonca trestajú. Pre zatratených to však v prvom rade znamená to, že vždy je niekde ešte horší démon než ten, ktorý ich práve trýzni. Už len výzor tých bytostí im spôsobuje neopísateľnú hrôzu. Niektorí svätci sa vyjadrili, žeby sa radšej nechali zaživa upáliť, než opäť vidieť tie beštie. Exorcisti už dávno vedia, že démoni chcú byť radšej v telách (posadnutých) ľudí, než by mali byť opäť poslaní na to „strašné miesto“.

Démoni sú však tiež neuveriteľne zúriví. Otec Ripperger hovorí, že ani zloba Hitlera, Stalina a Mao Cetunga dokopy sa nevyrovná zlobe satana – „a tá zloba na vás dopadne plnou silou, ak ste v pekle,“ prízvukuje. Tí v pekle by podľa neho s radosťou vzali miesto niekde v koncentračnom tábore či gulagu, než trpieť zlobu satana, démonov a každého ďalšieho zatratenca. Pokračuje:

Každý v pekle vás nenávidí, nikto vás nemiluje – ani vaši rodičia, vaše deti, ani vaša manželka, strážni anjeli, svätí v Nebi – nikto!

Hriechy zatratencov sú tiež známe všetkým ostatným – čo je zdrojom veľkého osobného zahanbenia duší. Tie sú obeťami posmechov a uštipačných útokov. V pekle nikto nikomu nehovorí pravdu – okrem prípadov, kedy by mu to spôsobilo ešte väčšiu bolesť. „Nenávidíte Boha a Jeho spravodlivosť vás zožiera,“ hovorí kňaz s ľadovým hlasom. Duše zatratených v pekle sú tiež nečisté od hlavy až po päty. Vedia, že sa na nich Boh pozerá a že voči nim pociťuje najvyššie opovrhnutie. Chceli by pred jeho hnevom niekam utiecť, ale nikdy sa im to nepodarí, po celú večnosť. Avšak ešte ani to nie je ten najväčší trest v pekle.

Najväčší trest

Najväčším utrpením v pekle, najväčšou bolesťou pre duše, ktoré tam naveky skončili, je to, že si uvedomujú, že nikdy neuzrú nádheru Boha, že nikdy neokúsia sladkosť Nebeského kráľovstva. To, že sú naveky vyňatí z prítomnosti Stvoriteľa, je pre nich trestom zďaleka najväčším. Človek si totiž až po smrti uvedomí, ako veľmi potrebuje Boha ku svojmu šťastiu. „Svätí hovoria,“ upozorňuje otec Ripperger, „že všetka bolesť zmyslov, o ktorej sme doteraz hovorili, nie je nič oproti bolesti straty Boha.

Podľa sv. Tomáša Akvinského je to nekonečný trest za stratu nekonečného dobra. Napriek tomu sa duše neustále rúhajú Bohu, rúhajú sa za milosti a dobrá, ktorých sa im nikdy nedostane, zvlášť, keď poznali na zemi niekoho, kto je a bude v Božej prítomnosti už naveky. Exorcista preto znovu opakuje, že do pekla sa dostávajú tí, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu a ktorí svoje previnenia voči Bohu úprimne neoľutovali.

Už teraz v pekle máte prichystané miesto,“ varuje poslucháčov.

Treba sa preto vyhýbať smrteľným hriechom a činiť časté pokánia – veď už jediná nečistá myšlienka, s ktorou človek vedome súhlasí, ho môže priviesť do zatratenia.

Vyhnite sa preto smrteľnému hriechu a zomrite v Božej milosti,“ želá napokon otec Chad Ripperger svojim poslucháčom.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!