Nevyžiadané rady kresťanským politikom – alebo ako nájsť neideologický jazyk pri obrane nenarodených -

Nevyžiadané rady kresťanským politikom – alebo ako nájsť neideologický jazyk pri obrane nenarodených

Juraj Šúst
25. júna 2020
  Politika

V posledných týždňoch je v slovenských médiách veľký odpor voči kresťanským politikom. Výsmech, ktorý niektorí z nich zažívajú na sociálnych sieťach je príkro nespravodlivý. Strašenie katotalibanom a fašistické nálepkovanie sa stalo facebookovým evergreenom. Je pochopiteľné, že kresťanskí politici sa môžu cítiť zaskočení a znechutení takýmito príkrymi reakciami o to viac, keď hlasy na ich podporu sú skromné. Mnohí ešte takmer nestihli nič urobiť a už dostali škaredú nálepku. S takouto nálepkou sa ťažko oslovujú voliči, ťažko dohadujú politické dohody. Mnohí iste rozmýšľajú, ako si ju strhnúť. A určite ich napadne, že jeden zo spôsobov môže byť ten, že svoje postoje k náboženským a  morálno-etickým témam skryjú alebo úmyselne zahmlia a tak odpútajú od seba pozornosť a vytvoria si lepší manévrovací priestor na zákulisné dohody.

Suvisiaci článok

Quo vadis, slovenský konzervativizmus?

Snaha odpútať neželanú pozornosť médií na seba je pochopiteľná. Ale nie je v poriadku, ak sa to deje spôsobom, že verejnosť môže z výrokov politikov nadobudnúť dojem, že sa vzdávajú pro-life postojov a prechádzajú na stranu pro-choice. Návrhy, ktoré umenšujú zlo potratov treba oceniť. Každý krok smerom k zrušeniu potratového zákona sa počíta. Ale aj pri snahe o realistickosť  politici majú stále povinnosť hovoriť pravdu. V prípade potratov majú jasne pomenovať problém a prihlásiť sa k cieľu, ktorým je spravodlivá legislatíva chrániaca život nenarodených rovnako ako narodených. Majú povinnosť jasne odsúdiť zločinnosť potratu i eutanázie a odmietnuť ideologický jazyk, ktorý vraždenie neviniatok a eugenické eliminácie maskuje reprodukčnými právami, právom na súkromie, sekularizmom, strašením teokraciou a pod. Iba keď ich „absolútny nesúhlas s potratmi bude jasný a všetkým zrejmý,“ môžu s čistým svedomím zahlasovať aj za legislatívny návrh, ktorý potraty nezakáže, iba umenší ich zlo. (EV, 73)

Iste sa to viacerým z nich môže zdať nemožná úloha: odmietnuť súčasný ideologický jazyk a zároveň nebyť nálepkovaný za fanatika či extrémistu. Väčšina kresťanských politikov by asi chcela byť niekde v strede, aj proti potratom, aj byť za tolerantných a rozumných v liberálnych médiách. Dá sa to, ale iba za cenu (tichého) súhlasu s hlavnými prvkami pro-choice ideológie. V konečnom dôsledku je ale podstatné kým sme, než to, aký obraz o nás vytvárajú naši politickí súperi. Ak nie je možné byť pravdivý a zároveň získavať si uznanie v liberálnych médiach, cieľom kresťanských politikov nemá byť pokúšať sa o kvadratúru kruhu, ale prijať Kristove slová: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (JN, 15 – 19) Samozrejme, tento postoj neimplikuje politickú odovzdanosť a nevylučuje sa so snahou kreatívne hľadať nové a alternatívne mediálne kanály, aby svoje pohľady dostali k verejnosti. Odpor liberálov predsa nie je znakom politického malomocenstva, ale je prirodzeným dôsledkom toho, že sa nechcete podvoliť ideologickému tlaku. „Lampu nezažnete a nepostavíte pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým.“ (Mt, 5,13 – 16). Kresťanskí politici nemajú byť expertmi na šedú zónu ani nasladlými teoretikmi prešľapovania namieste. Politici v demokracii potrebujú okrem iného byť dobrými rečníkmi, nie preto, aby mohli manipulovať verejnosť vo svoj prospech, ale aby mohli formovať politickú a verejnú kultúru spoločnosti pre skutočné spoločné dobrá a spravodlivú legislatívu. A preto potrebujú okrem odvahy najmä zdravú filozofiu, aby dokázali vecne a jasne čeliť liberálnym pohľadom. Zvlášť katolícki politici, ale aj všeobecne kresťanskí politici a všetci, ktorí hľadajú pravdu, potrebujú poznať sociálne učenie Cirkvi (Evangelium vitae od Jána Pavla II. a usmernenia kongregácie pre náuku viery pre pôsobenie katolíkov vo verejnom živote od kardinála Ratzingera sú nevyhnutným základom). Potrebujú mať sformovaný širší svetonázor vychádzajúci z ich viery ale rozumom dovedený do dôsledkov v celej šírke kultúrno-spoločenských otázok. Potrebujú mať schopnosť sformulovať jasný postoj, vedieť si ho obhájiť a najmä postaviť sa zaň a získavať preň podporu. Čo v prípade potratov znamená, principiálne neprijať liberálne naratívy za svoje východisko.

Verejnosť nie je pripravená. Argumenty o pripravenosti spoločnosti sa často spomínajú pri potratoch a paradoxne nie napríklad pri zavádzaní rozličných anti-diskriminačných, eko či EÚ štandardov. Keď Slovensko vstupovalo do EU a takmer polovica voličov referendum o vstupe odignorovala – sotva nájdeme v liberálnych médiách hlasy, aby Slovensko odložilo vstup až na časy, keď bude pripravené. Naopak, média boli plné výziev a presviedčania, len aby ľud prišiel k urnám, či už pripravený alebo iba zmasírovaný. Argument o pripravenosti je preto veľmi často iba slamený panák, ktorý oponenti používajú s cieľom zastaviť návrh, s ktorým nesúhlasia.

Prečo katolíci vnucujú svoje náboženské názory celej spoločnosti? Veď ani katolíkov nikto nenúti na potrat. Pretože sú netolerantní? Vonkoncom nie. „Nezabiješ“ je príkazom desatora ako aj zdravého rozumu, zdravej morálnej filozofie. Podobne ako „nepokradneš“ či „nebudeš krivo svedčiť“. Netreba nadprirodzenú vieru k tomu, aby rozumný človek, ktorého morálne vnímanie nie je vážne narušené ideológiou, pochopil, že kradnúť a podvádzať sa nemá. Tieto postoje sú učením väčšiny náboženstiev aj väčšiny sekulárnych filozofií a svetonázorov. Tak ako je takmer každému jasné, veriacim aj neveriacim, že korupcia rozkladá spoločnosť, je rovnako drvivej väčšine ľudí jasné, že proti spoločnému dobru spoločnosti je aj zabíjať nevinných a teda vraždiť. Ak by postoj proti potratom bol čisto náboženský, ako sa to snažia oponenti podsúvať, potom by väčšina legislatívy musela mať náboženský charakter, pretože náboženstvá sú aj proti klamstvu, podvodom, neodôvodnenému násiliu, korupcii, mučeniu a pod. Kresťanstvo nezjavilo ľuďom, že vraždiť je zlé, ako by to už pre ním ľudia nevedeli, ale očistilo a očisťuje ľudský rozum od pokušenia zdôvodňovať vraždenie v niektorých prípadoch ako legitímne: lebo iná rasa, pohlavie, občiansky status, vek a pod. Ľudia sú si rovní v práve na živote vždy, nielen vtedy, keď  to mocným či väčšine hrá do kariet.   

No a prečo zákonom? Nie je dobre nútiť zákonom tých, ktorí s ním nesúhlasia. Ale je. Zákony sú práve preto, že existujú ľudia, ktorí nepočujú alebo skôr nechcú počúvať rozum a svedomie. Ak by všetci boli anjeli, napísal svojho času jeden za zakladateľov modernej Ameriky Hamilton, žiadna vláda by nebola potrebná. Ľudia sú stranícki, hrešia či páchajú zločiny z rôznych dôvodov. Niektorí preto, že majú morálnu slepotu na základe privyknutia na zločinný a nerestný spôsob života. Napr. Cézar písal o niektorom z germánskych kmeňov, že kradnutie je pre nich normálne. Ale väčšina zo slabosti. Vedia, že napríklad kradnúť je zlé, ale „príležitosť robí zlodeja“. Iní z vášne. Eurypidova Médea, ktorá sa chystala zavraždiť svoje dve deti povedala: „Viem, že to, čo sa chystám urobiť je zlé, ale hnev je pánom mojich činov.“ Iní azda z pýchy. Sú takí, ktorí si ako Kallikles myslia, že sú príliš dobrí či mocní, aby sa držali morálky, ktorá zaväzuje obyčajných. Skrátka, ľudia nekonajú vždy dobre, niekedy preto, že majú pomýlenú predstavu dobra, inokedy preto, že sú pod vplyvom vášni alebo pýchy. Je nanajvýš potrebné niektorých ľudí obmedziť.

Zákon potrebujeme v prvom rade preto, aby sme ochránili obete. Keďže niektorí ľudia konajú zle úmyselne alebo z nevedomosti, hlavný účel štátu je chrániť spravodlivosť a teda byť na strane tých, ktorým sa krivdí. Zákon je na strane obetí jednak tým, že odrádza potenciálnych páchateľov od vykonania skutku trestom a jednak potrestaním páchateľa. Zákon má teda represívnu funkciu. Ale zároveň, zákon má aj edukatívnu funkciu. Formuje morálne povedomie spoločnosti tým, že určuje, čo je zákonné a teda dobré a čo je nezákonné a zlé. Iste, zákon netrestá ani nemá trestať všetko, čo je zlé, lebo potlačiť všetko zlé správanie ľudí, je nad jeho sily. Zákon je teda slepý voči oplzlým slovám, opilstvu, nevere,  a pod. nie preto, že tieto skutky sú morálne dobré, ale preto, že sa sústredí (aspoň by sa mal) na najzávažnejšie veci, kde vie byť obzvlášť účinný a potrebný. Preto sa má postaviť voči zlu namierenému zvlášť proti spoločnému dobru. Ochrana života i majetku sú základné účely štátu od nepamäti.

Ale nenarodení nemajú ľudské práva. Nenarodení majú ľudské práva, ale nemajú ich priznané – a to je práve škandál dnešných liberálnych demokracií, ktoré síce vydávajú množstvo deklarácii venovaných ľudským právam, ale v kontexte neuznania práv nenarodeným, sú to iba „jalové reči.“ (EV, 18) Zvykneme sa pohoršovať nad tým, že Aténska demokracia stála na otrockej práci (na 40 000 slobodných slúžilo až 200 000 tisíc otrokov), ale milióny zabitých detí v liberálnych demokraciách prehliadame. Zarážajúce nie je to, že kresťania chcú zákon, ktorý by chránil nenarodených, ale to, že mnohí (nie všetci) nekresťania sú ľahostajní voči tisícom úmyselne zabitých ľudí v prvých týždňoch svojho života, keď vidia iba ťažkosti jednej strany: rodičov, najmä matiek, spojené s nečakaným či nechceným materstvom, ale smrť nevinných prehliadajú. Kresťania teda robia len to, čo robili vždy: v Rímskej ríši sa zastávali práv žien či novonarodených detí proti vôli väčšinovej kultúry, v novoveku sa zasadzovali za práva indiánov, za zrušenie otroctva a pod. 

Argument súčasnej kultúry, ktorý relativizuje status nenarodených, nemôže byť ospravedlnením pre politickú nečinnosť a verbálnu neurčitosť. Tí, ktorí presadzovali otroctvo či Osvienčim, taktiež popierali ľudský status čiernej rasy či Židov, len aby sami seba vyvinili z páchania vraždy. A preto, ak sa kresťanskí politici, aj vďaka citlivému svedomiu, ktoré je formované evanjeliom, zastávajú práva na život ľudí v prvých mesiacoch svojho života a chcú, keď už nie zaistiť, tak aspoň zvýšiť ich právnu ochranu, tak nekonajú žiadnu nadprácu, ale iba napĺňajú základný účel politika v parlamentnej demokracii – prispievať k tvorbe spravodlivých zákonov, ktoré chránia právo na život všetkých rovnako. Bolo by zarážajúce, ak by kresťanskí politici povedali, že oni sa radšej budú venovať „odborným“ témam a tému ochrany života budú odsúvať. Iste, vyrovnaný rozpočet, IT, recyklovanie sú super, ale bolo by prejavom cynizmu, ak by tieto ciele boli dosiahnuté úmyselným prehliadaním (kompromisom ohľadom) ochrany ľudského života pred nespravodlivým zabitím. Štát má v prvom rade byť na strane slabších, v prípade potratov na strane tých, na ktorých sa pácha nespravodlivosť a ktorí si sami nevedia pomôcť: na strane maličkých detí, ktoré sa nevedia brániť, v druhom rade na strane matiek, ktoré nezriedka sú do potratov dotlačené okolím a kultúrnym prostredím a nakoniec aj na strane otcov, ktorí sú braní tak, že sa ich to vlastne netýka. To, že aj štát má zároveň pomáhať matkám v núdzi a všeobecne rodinám, ak to miestna komunita nedokáže či nevie, je samozrejme pravda a kresťanským politikom patrí poďakovanie, že vedia nájsť pre takéto návrhy politickú podporu. Kresťanskí politici sa ale nemajú čo ospravedlňovať za to, že čo i len premýšľajú nad zákonom, ktorí by chránil nenarodených absolútne, naopak, majú aktívne vyzývať ostatných, aby sa k nim pripojili. Verejne, odvážne, nahlas smerom k verejnosti a aj v zákutiach, či v súkromí parlamentných kuloárov.

Ale veď ani Pán Ježiš neriešil veci politicky. Prečo chcete ženy nútiť a nedáte im slobodu, aby sa samé rozhodli? Najlepšie im pomôžete tak, keď im dáte dobré informácie, ľudskú podporu, plejádu alternatívnych možností, ale neberte im možnosť rozhodnúť sa. V prvom rade Pán Ježiš nebol anarchista. Nežiadal zrušenie štátu ani politickú revolúciu na sklamanie mnohých Židov,  ale rešpektoval politickú autoritu. Samozrejme, rešpekt k politickej autorite má svoje limity, napríklad keď by chcel štát nútiť občanov prijať falošné náboženstvo, je potrebné sa mu vzoprieť. A rovnako tak sa treba vzoprieť aj legislatíve, ktorá povoľuje potraty. Súčasný potratový zákon, ktorý legitimizuje nespravodlivosť v skutočnosti ani nie je zákon, podobne, ako totalitný štát nie je politickým spoločenstvom, pretože jeho aktuálny cieľ, legitimizácia potratov v prvých dvanástich týždňoch, protirečí zmyslu zákona , ktorým je nastoľovať spravodlivosť a chrániť život nevinných. Takýto „zákon“ v žiadnom prípade morálne nezaväzuje, naopak,  výrazne oslabuje legitimitu štátu ako aj autoritu všetkých ostatných zákonov takéhoto štátu. (EV, 71, 72)  

Po druhé, vždy je morálne krajšie, ak sa človek rozhodne pre dobro z vlastnej vôle. Ale ani keď sa rozhodne poslúchnuť spravodlivý zákon a nejsť na potrat, hoci by inak išiel, nekoná neslobodne, hoci nie celkom cnostne. Nie je výlučne v silách zákona vyformovať v občanoch cnostný charakter, ale pomôcť k tomu určite môže. Keď človek poslúcha dobrý zákon zo strachu, nie je vylúčené, že v budúcnosti ho môže poslúchnuť preto, že s ním súhlasí. Vášne, ktoré ho vedú k mylnému presvedčeniu sa môžu časom oslabiť a človek si postupne navykne na určité konanie. Lenže hlavným meritom veci nie je morálnosť či cnosť osôb, ktoré nepodstúpia, či nevykonajú potrat rešpektovaním zákona – hoci zákon vplýva aj na ich svedomie, ale ochrana nevinných nenarodených. Lebo dať slobodu rozhodnúť sa pre potrat nevyhnutne znamená, zobrať slobodu nevinným, ktorí budú môcť byť beztrestne vraždení. Formulácie o obmedzovaní slobody žien sú príkrym cynizmom. V ľudskej spoločnosti nie je miesto pre slobodu zabíjať nevinných. Rovnako ako nie je priestor pre slobodu kradnúť či podvádzať. Tu nie je miesto pre kompromisy. Naopak, takéto konania sú vždy zneužitím slobody, sú degradáciou človeka ako rozumnej osoby, ktorá má schopnosť poznávať, čo je dobré a rozhodovať sa pre dobro. Sloboda, ktorá sa neviaže mravným zákonom ani legitímnym politickým zákonom, je svojvôľa.

Zopakujem to ešte raz: nebyť beztrestne zabitý je univerzálne morálne presvedčenie vlastné azda všetkým náboženským aj nenáboženským svetonázorom. Je to presvedčenie vyplývajúce z Božieho zákona aj zo zákona ľudskej prirodzenosti. Presvedčenie, že je nespravodlivé, ak sú nevinní zabíjaní, je na úrovni toho, že si treba ctiť rodičov a starších, že treba poďakovať za prejavenú láskavosť, že treba plniť sľuby, vrátiť požičané, nekradnúť, a pod. Áno, treba chrániť nevinných, ktorým sa berie život. Či už sú dospelí, alebo chorí, ktorým sa ponúka eutanázia, alebo telesne postihnutí, ktorých zdraví vyhodnotia, že im sa neoplatí žiť, alebo aj tí, ktorí ešte k svojmu životu potrebujú pupočnú šnúru. Akokoľvek môžu byť okolnosti vedúce k potratu ťažké a bolestné, nedokážu morálne ospravedlniť rozhodnutie zabiť nevinné dieťa.   

Ale veď ženy predsa nemajú povinnosť vynosiť každé počaté dieťa. Námietka pokračuje: tak ako huslista nemá právo byť pripojený deväť mesiacov na našu obličku, ani malé dieťatko nemá právo na život v brušku bez súhlasu mamičky. Lenže maličké bábätko nie je huslista. Huslista je vymyslený príklad  americkej filozofky J. J. Thompson, dostatočne absurdný, aby cez ponúkanú analógiu spochybnil právo na život nenarodeného dieťatka. Maličké bábätko však nie je votrelec alebo najväčší poklad podľa toho, ako to práve jeho rodičom hrá do kariet. Má svoju vlastnú dôstojnosť vyplývajúcu z toho, že je ľudská bytosť tak ako my, ktorá iba potrebuje čas, aby sa s nami mohla rozprávať či objať nás. To, že my sme už starší a narodení, v otázke ľudskej dôstojnosti hrá asi takú rolu, ako že niektorí sú čierni a iní bieli. Žiadnu. Bábätko v brušku je vždy najväčší poklad a to, že niekedy svoju mamičku páli, pretože sa zjavilo neplánovane a ona má pocit, že je príliš vzácne a vyžaduje väčšiu starostlivosť, ako by mohla v danej chvíli uniesť, je dôvod  na pomoc mamičke a ochranu bábätka, nie na jeho odstránenie, ako keby bolo zhubným nádorom. Tehotenstvo môže byť veľmi náročné, ale stále je privilégiom, vznešeným poslaním ženy, nie nespravodlivým bremenom. K ženám sme nespravodliví vtedy, keď ich tehotenstvo a starostlivosť o novonarodené deti banalizujeme, keď na ženy ukladáme akoby dvojité bremená, starostlivosť o deti aj súťaž s mužmi o kariérny rast, keď ich nútime či povzbudzujeme outsoursovať svoje rodičovstvo kvôli kariére alebo ho negujeme antikoncepciou. Skrátka, keď nerešpektujeme ich ženskú prirodzenosť, ale chceme ju pomužštiť podľa aktuálnej ľubovôle a záujmov. Sexuálny styk súvisí s počatím a oddeľovanie počatia od sexuálneho spojenia skrze antikoncepciu je násilím voči identite ženy ako aj voči láske muža a ženy, ktorej naplnenie je v manželstve a rodine. Ako sa môže niekto považovať za feministku či feministu a mlčať pri tomto rodovo-podmienenom násilí?  

Ale vy rozpútavate kultúrnu vojnu. Polarizujete spoločnosť. Všimnite si: keď ide o ciele progresívnej liberálnej ľavice, tak sa hovorí o spoločenskom scitlivovaní. Keď ide o snahu vrátiť sa späť k rešpektovaniu ľudskej prirodzenosti a zvrátiť komunistický potratový zákon, vtedy ide o polarizáciu. Keď ide o redefiníciu manželstva, presadzovanie antikoncepcie, genderové inovácie, vtedy ide o zvyšovanie demokratických liberálnych štandardov, o nediskrimináciu, o zrovnoprávnenie. A naopak, keď sa bráni status nenarodených ako ľudských osôb rovných v práve na život, keď ide o status rodiny, materstva, identitu ženy a muža, rešpekt ku kresťanskej civilizácii, ktorej sme dediči, vtedy ide o rozpútavanie kultúrnej vojny. Liberálne média a veľká časť dnešnej elity kontroluje jazyk a podsúva ideológiu namiesto reality. Toto si treba uvedomiť a postaviť sa tomu. V tom je zodpovednosť intelektuálov ale aj politikov. K čomu sú nám kresťanskí politici, ktorí pred vecami, ktoré sú najviac hodné ochrany, pchajú hlavy do piesku a preberajú ideologický new-speak s dôvetkom, že sa nechcú zapájať do kultúrnych vojen? Keď sa ničí kultúra, relativizuje morálka, keď bujnie korupcia, keď prekvitá hedonizmus a sebecký individualizmus, keď mocní môžu takmer všetko, dokonca aj zabiť tých „najnevinnejších na prahu života“, ako možno v takejto situácii ostať bokom a nepostaviť sa na obranu univerzálnych ľudských a civilizačných hodnôt, dedičstva kresťanskej kultúry, ktoré je drancované a znevažované? (EV, 58)

Slovensko je sekulárny štát. Kresťanstvo je pred štátom na jednej rovine ako ostatné náboženstvá. Áno, v zmysle, že štát nemá právo násilne nútiť občanov k prijatiu určitého náboženstva, napríklad, podmieniť občianstvo prijatím kresťanskej viery. (DH, 2) Ale nie v zmysle, že by štát ašpiroval na to, byť morálne či nábožensky neutrálny. Jednak to nie je možné a jednak by to znamenalo nespravodlivosť voči Bohu i človeku. Znamenalo by to tiež potlačenie kultúrnej identity spoločnosti. Slovensko je kresťanská krajina. Kresťanstvo, protestantizmus ale najmä katolicizmus formovali našu spoločnosť a sú zapísané do našej historickej a kultúrnej DNA. Štát, ktorý by chcel dať na Slovensku kresťanstvo na jednu úroveň povedzme s Islamom, budhizmom, či novým ateizmom, by konal príkru nespravodlivosť nielen voči kresťanstvu či kresťanom, ale voči celej spoločnosti, keď by ničil kultúrnu identitu Slovákov a tak nás oberal o možnosť rozumieť našej kolektívnej pamäti a prijať ju a tak i seba samých. Kostoly v slovenských mestách, kríže na slovenských kopcoch, svadby, pohreby, sviatky, tradície, zvyky, mená…to všetko bolo a stále je formované kresťanstvom bez ohľadu na to, ako kresťanskú vieru prežívajú posledné generácie zdecimované fašizmom, komunizmom a masírované súčasným ľavicovým liberalizmom. Iba totalitný ideologický štát by chcel vymazať kultúrnu pamäť a identitu. Preto politici, osobitne kresťanskí politici, by si mali byť vedomí tohto dedičstva a mali by považovať za svoju česť a povinnosť toto dedičstvo chrániť a rešpektovať. Ak chcú, kľudne môžu obhajovať napríklad voľnú nedeľu ekológiou, ale ak by to mal byť ich hlavný argument, aby boli akože za súčasných a sekulárnych, bolo by to smiešne a zbabelé. Voľná nedeľa je naše kresťanské dedičstvo, vzácne a cenné tak pre tých, ktorí siedmy deň svätia, ako aj pre spoločnosť, ktorá okolo voľnej nedele organicky vybudovala celú sieť kultúrnych praktík rodinným nedeľným obedom začínajúc a dedinským futbalom končiac.

Zhrnutie na záver: jeden z hlavných cieľom poslancov v liberálnych demokraciách je spravodlivá legislatíva. V prípade potratov to znamená legislatíva, ktorá zakáže potraty a bude chrániť život nenarodených rovnako ako narodených. Samozrejme, že politika a zákony nie sú všetko. Dôležitá je aj rodina, priatelia, kultúra, podporná sieť, náboženstvo, cirkev, atď. Ale spravodlivá legislatíva zmôže veľa. Zákon chráni obete (nenarodených aj ich matky) a je aj učiteľom. Pomáha budovať zdravý morálny eko-systém spoločnosti.

Byť v politike, nie je ľahké a mnohí čerství politici to už zistili na vlastnej koži. Ak by vedeli, do čoho idú, možno by cúvli. Ale teraz by to bola zbabelosť. Teraz treba bojovať. Zo svojim strachom, s neistotou, s hrozbou straty dobrého mena, s vlastnými nedokonalosťami, ktoré teraz ľahšie vyplávajú na povrch. A aj zo svojimi politickými súpermi, keď presadzujú nespravodlivosť namiesto spravodlivosti. Niektoré veci sú vždy zlé: klamstvo, mučenie alebo vražda. Tu nie je možný kompromis. Človek, ktorý sa pasívne pozerá, keď sa zabíjajú nevinní a má možnosť s tým niečo urobiť, nie je tolerantný, ale zbabelý. Poslanci sú presne v tej pozícii, že s tým môžu niečo urobiť. Nemajú sa za koho skryť. Oni sú tí, ktorí navrhujú zákony, ktorí hlasujú, ktorí formujú verejnú politickú kultúru a spoločnosť. Aj malé kroky k cieľu sa počítajú. Môžu s čistým svedomím zahlasovať aj za zákon, ktorý potraty nezruší, iba umenší ich zlo (napr. odradí časť žien skrze lepšiu finančnú podporu a pod.), ale iba s dvoma podmienkami: neexistuje možnosť potraty zakázať (to neznamená, že sa o to netreba snažiť) a druhá, ich „absolútny nesúhlas s potratom ja jasný a všetkým známy.“ (EV, 73). Poslanci nemôžu mlčať. Majú zodpovednosť formovať kultúru a verejný život a to tým viac, čím viac sa stráca v spoločnosti povedomie o závažnosti zla potratov. Potraty to nie sú len nejaká „ideologická“ či „náboženská“ alebo „len katolícka“ záležitosť – uznanie práva na život pre každého tvorí základ existencie politického spoločenstva. (EV, 2)  

 Preto politici, osobitne kresťanskí politici: odmietnite liberálne naratívy ako svoje východisko. Nepoklonkujte sa relativizmu, či akože právam žien na „slobodnú“ voľbu, ktorá nie je spojená s pravdou. Odmietnite každý kompromis a dvojznačnosť, ktoré by vás pripodobnili mentalite sveta. (EV, 82) Súčasná kultúra si zaslúži neideologický jazyk, ktorého cieľom je pravdu odkrývať, nie je zahmlievať. Potrebuje ho ako soľ, tak ako potrebuje politikov, ktorí si ho osvoja. Dieťa v Anderssenovej rozprávke nebolo netolerantným bigotom, ale hlasom zdravého rozumu.   

Posledný apel nie je na kresťanských politikov, ale na nás, ich voličov. Neostaňme zatlačení do kúta. Ak sú naši politici neistí a sociálne siete prevažne ľavicovo-liberálne, je to aj preto, že kresťania svoje postoje skrývajú, aby neriskovali napätie a konflikty. Nebojme sa nepriateľstva a nepopulárnosti. „Máme byť vo svete, ale nie zo sveta.“ (EV, Jn 15, 19, EV, 82) Nespravodlivý mier neprináša pokoj. Ani svedomiu kresťanov, ani spoločnosti. A preto, zastaňme sa politikov, ktorý presadzujú správne, hoci nepopulárne veci, osobitne kresťanských politikov, ktorí idú s kožou na trh. Nenechajme sa manipulovať oponentami, ktorí ich odvážne svedectvo karikujú populizmom či extrémizmom. Byť pro-life je normálne. Pro-choice je ideológia. Neexistuje morálny spôsob ako dosiahnuť určité dobro tak, že úmyselne spôsobíme smrť nevinných. Kritizujme našich politikov, ak vidíme, že majú naviac, ale o to viac im dajme pocítiť, že si ich odvahu, nasadenie či politické umenie vážime. Zastaňme sa ich, keď sa im krivdí. Nie je ľahké byť terčom  nespravodlivých urážok, zákulisných praktík, manipulácii. Buďme pri nich a nedovoľme im zatrpknúť, či stať sa pragmatickými cynikmi. Nemlčme. Osobitne slovenskí charizmatickí a evanjelikálni kresťania. Potraty nie sú úzko katolícka vec. Všimnite si, ako razantne proti nim vystupujú napr. americkí kresťanskí lídri a intelektuáli z evanjelikálnych radov a ako odvážne sa vedia postaviť za svojich politikov. Dajme kresťanským politikom pocítiť, že existujeme, a že majú za koho bojovať. Modlime sa za nich. Buďme vďační. V diskusiách rešpektujme súperov, neurážajme. Nebuďme hysterickí. Prestaňme sa konečne ospravedlňovať za normálnosť.  Buďme vecní, ale jasní. Buďme verní. A nadovšetko sa snažme byť pravdiví.    


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024