Neexistovala v ranej Cirkvi sv. spoveď? Omyl protestantov a modernistov. Aká je moc spovede? - Christianitas

Neexistovala v ranej Cirkvi sv. spoveď? Omyl protestantov a modernistov. Aká je moc spovede?

Jozef Duháček
10. novembra 2020
  Cirkev  


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

pokračovanie I. časti

Viera a prax ranej Cirkvi

Medzi modernistické tvrdenia odsúdené Piom X v dekréte „Lamentabili sane“ (3. júl 1907) patria:

• V prvotnej Cirkvi neexistovala koncepcia zmierenia pokrsteného hriešnika skrze autoritu Cirkvi, ale Cirkev si veľmi pomaly tento koncept utvárala. A dokonca aj potom, čo bola spoveď uznaná za cirkevnú inštitúciu, nebola nazývaná sviatosťou, bola považovaná za odlišnú od sviatosti.

• Pánove slová: „Prijmite Ducha Svätého, komu hriechy odpustíte, tomu budú odpustené, a komu hriechy zadržíte, tomu budú zadržané.“ (Jn 20: 22-23), sa v žiadnom prípade netýkajú sviatosti pokánia, bez ohľadu na to, že sa Tridentským otcom hodilo to tvrdiť.

Podľa Tridentského koncilu, všetci cirkevní otcovia zhodne chápali, že práve citovanými slovami Krista bola moc odpustenia a zadržania hriechov odovzdaná apoštolom a ich zákonným nástupcom. (Sess. XIV, c. I) Preto je katolíckou doktrínou, že Cirkev od počiatku verila v moc odpustiť hriechy tak, ako ju Kristus udelil apoštolom. Táto viera stojí na slovách, ktorými Kristus udelil túto moc a bolo by pre prvých kresťanov nepochopiteľné, keby niekto, kto vyznával vieru v Krista, spochybňoval, že Cirkev túto moc má. Ak by sme naopak predpokladali, že takáto viera od začiatku neexistovala, narážame na ešte väčšie ťažkosti:
– prvá zmienka o tejto moci by sa považovala za novotu rovnako zbytočnú, ako netolerovateľnú;
– ukázalo by to malú múdrosť tých, ktorí sa snažili pritiahnuť ľudí ku Kristovi;
– vyvolalo by to protest alebo viedlo k sporom, ktoré by boli určite zaznamenané, rovnako ako sú zaznamenané iné spory v ranej cirkvi o menej dôležitých veciach. Zmienka o tom však nejestvuje;
– dokonca aj tí, ktorí sa snažili samotnú moc odpúšťať hriechy nejako obmedziť, predpokladali jej existenciu a ich pokus obmedziť moc odpúšťať ich postavil proti prevládajúcej katolíckej viere.

Pokiaľ ide o dôkaz pozitívneho druhu, musíme si uvedomiť, že výpovede ktoréhokoľvek cirkevného otca alebo ortodoxného cirkevného spisovateľa, týkajúce sa pokánia, nie sú len jeho osobným pohľadom, ale hovoria o všeobecne akceptovanej viere; a navyše, viera, ktorú takto zaznamenávajú, nebola v čase, keď ju zaznamenali novinkou, ale bola to tradičná doktrína odovzdávaná riadnym cirkevným učením a bola už vtelená aj v cirkevnej praxi. Inými slovami, každý z týchto svedkov hovorí o minulosti, ktorá siaha až k počiatku, aj keď sa výslovne neodvoláva na Tradíciu.

Svedectvo patristov

• Svätý Augustín (+430) varuje veriacich: „Nepočúvajte tých, ktorí popierajú, že Božia Cirkev má moc odpustiť všetky hriechy.“ (De agon. Christ., III)

• Sv. Ambróz (+397) karhá novatianistov, ktorí „kázali prejavovať úctu Pánovi tým, že len Jemu vyhradili moc odpúšťať hriechy. Horšie už urobiť nemohli, ako sa pokúšať zrušiť jeho príkaz a odmietnuť úrad, ktorý udelil … Cirkev Ho poslúcha v oboch ohľadoch, tým, že hriech odpúšťa i zadržiava; pretože Pán chcel, aby moc robiť oboje bola rovnaká.“ (O pokání I. 2. 6)

• Sv. Ambróz učí, že vykonávať túto moc má byť úlohou kňazstva: „Zdá sa nemožné, aby sa hriechy odpustili iba skrze pokánie; Kristus to udelil (moc odpúšťať) apoštolom a od apoštolov bola prenesená na úrad kňazov.“ (O pokání II. 2. 12)

• Moc odpustenia sa vzťahuje na všetky hriechy: „Boh nerozlišuje; sľúbil milosrdenstvo všetkým a svojim kňazom dal moc odpúšťať bez výnimky.“ (O pokání I. 3. 10)

• Pacian, biskup z Barcelony (+390), napísal Symproniovi, jednému z vodcov novatianistov: „Toto (odpustiť hriechy), hovoríte, môže urobiť iba Boh. To je pravda: ale to, čo robí skrze svojich kňazov, je, že realizuje svoju vlastnú moc.“ (Ep. I ad Sympron., 6 v PL, XIII, 1057)

• V tom istom období máme svedectvo z východu od sv. Cyrila Alexandrijského (+447): „Muži naplnení Božím duchom (kňazi) odpúšťajú hriechy dvoma spôsobmi, buď udelením krstu tým, ktorí sú hodní, alebo odpúšťajú kajúcim sa deťom Cirkvi.“ (Komentár k Jánovmu evan., 1, 12 v PG, LXXIV, 722)

• Svätý Ján Chryzostom (+407) najskôr ukazuje, že ani anjeli, ani archanjeli nedostali takúto moc a keď vysvetlí, že pozemskí vládcovia môžu zviazať iba telá, vyhlasuje, že kňazova moc odpustiť hriechy „preniká do duše a siaha až do neba“. Preto usudzuje, že „by bolo hlúpe odmietnuť takú veľkú moc, bez ktorej nemôžeme získať ani nebo ani dosiahnuť prisľúbenia… Nielen vtedy, keď nás (kňazi) znovuzrodia (krst), ale aj po našom druhom narodení nám môžu odpustiť naše hriechy.“ (O kňazstve III. 5 )

• Sv. Atanázius (+373): „Ako človek, ktorého kňaz pokrstil, je osvietený milosťou Ducha Svätého, tak aj ten, kto v pokání vyznáva svoje hriechy, prijíma prostredníctvom kňaza odpustenie mocou milosti Kristovej.“ (Frag. Contra Novat. V PG, XXVI, 1315)

Tieto výňatky ukazujú, že Otcovia v pokání rozoznávali moc a pôsobenie, ktoré sa od krstu zásadne líšia. Opakovane porovnávajú v obraznom jazyku dva spôsoby získania milosti; pokiaľ ide o krst, hovoria o duchovnom znovuzrodení, pokánie označujú ako liek na neduhy duše, ktoré ju sužujú po tomto narodení. Dôležitejšia je však skutočnosť, že na Západe aj na Východe sa otcovia jednomyseľne odvolávajú na spomínané Kristove slová a dávajú im konzistentne ten istý výklad, aký im dal o jedenásť storočí neskôr Tridentský koncil. V tomto ohľade len opakovali učenie predchádzajúcich otcov, ktorí bránili katolícku doktrínu proti heretikom 3. a 2. storočia.

Cyprián teda vo svojom „De lapsis“ (r. 251) karhá tých, ktorí odpadli v čase prenasledovania, ale tiež ich nabáda, aby sa kajali: „Nech každý vyzná svoj hriech, kým je ešte na tomto svete, kým jeho spoveď môže byť vyslyšaná a kým mu ešte kňazom môže byť udelené odpustenie hriechu a kým môže vykonať zadosťučinenie, milé Bohu.“ (c. XXIX) Heretik Novatianus naopak tvrdí, že „je nezákonné prijať odpadlíkov späť do spoločenstva Cirkvi; ich odpustenie musí zostať Bohu, ktorý ho môže udeliť len sám.“ (Sokrates, Cirkevná história V. 28) Novatianus a jeho strana spočiatku nepopierali moc Cirkvi odpustiť hriech; tvrdili, že apostáza postavila hriešnika mimo dosah tejto moci – tento blud synoda v Ríme v roku 251 odsúdila.

Sv. Ambróz
zdroj: wikimedia commons

Blud montanistov: obmedzená moc spovede

Rozdiel medzi hriechmi, ktoré sa dajú odpustiť a tými, ktoré sa nedajú, vznikol v druhej polovici 2. storočia ako doktrína montanistov, najmä Tertuliána. Tertulián, ešte ako katolík, (r. 200-6) napísal „De poenitentia“, kde rozlišuje dva druhy pokánia, jeden ako prípravu na krst, druhý ako spôsob dosiahnutia odpustenia určitých veľmi ťažkých hriechov spáchaných po krste, ako napr. apostáza, vražda a cudzoložstvo. Za tieto však pripúšťa odpustenie len jedenkrát: „Boh predvídal túto otravu, ktorá pochádza od Zlého a hoci brána odpustenia bola zavretá závorou krstu, dovolil, aby sa dala ešte trochu odchýliť. V predsieni, pred touto bránou, ustanovil možnosť druhého pokánia, ktorým možno zabúchať, aby sa ešte raz otvorila. Ale potom už nikdy viac, pretože druhá šanca už bola premárnená…

Avšak, ak niekomu vzniknú nejaké dlhy po druhom pokání, nech jeho duša neklesá a nepoddáva sa zúfalstvu. Hoci je hriešne opäť hrešiť, nie je hriešne znova činiť pokánie; nikto nech sa nehanbí byť opäť oslobodený. Opakovaná choroba musí mať opakovaný liek.“ (O pokání 7) Tertulián nepopiera, že Cirkev môže odpustiť hriechy; varuje hriešnikov pred opätovným upadnutím do týchto vážnych hriechov a napriek tomu ich nabáda, aby činili pokánie v prípade, že padnú. Jeho postoj v tom čase nebol prekvapujúci, pretože vtedy boli vyššie spomenuté hriechy prísne trestané; dialo sa to z disciplinárnych dôvodov, nie preto, že by Cirkev nemala moc ich odpustiť.

Niektorí ľudia ale rozvíjali myšlienku, že nielen výkon moci, ale samotná moc je obmedzená. Proti tomuto falošnému poňatiu uverejnil pápež Callixtus (218 – 22) svoj „preventívny edikt“, v ktorom vyhlasuje: „Odpúšťam hriechy cudzoložstva a smilstva tým, ktorí vykonali pokánie.“ Tertulián, ktorý bol už vtedy montanistom, napísal knihu „De pudicitia“ (A.D. 217-22). V tejto práci bez rozpakov odmieta to, čo ako katolík učil: „Nečervenám sa pri blude, ktorý som zavrhol, pretože ma teší, že som sa ho zbavil… Človek sa nehanbí za svoje polepšenie.“ „Blud“, ktorý prisudzuje Callixtovi a katolíkom, spočíval v tom, že Cirkev môže odpúšťať všetky hriechy: to bola ortodoxná doktrína, ktorú kacír Tertulián popieral. Namiesto toho vymedzoval rozdiel medzi ľahšími hriechmi, ktoré mohol biskup odpustiť a ťažšími hriechmi, ktoré môže odpustiť iba Boh.

Aj keď v predošlom pojednaní „Scorpiace“ (10. kapitola) povedal, že „Pán tu nechal Petrovi a skrze neho Cirkvi kľúče od neba“, teraz popiera, žeby Peter moc, ktorú dostal, preniesol na Cirkev, tzn. numerus episcoporum, biskupov. Napriek tomu tvrdí, že túto moc majú „duchovné osoby“ (pneumatici), hoci ju z opatrnosti neužívajú. Na argumenty „psychici“, ako nazval katolíkov, odpovedá: „Ale Cirkev, ako hovoríte, má moc odpustiť hriech. Toto ja, ešte viac ako vy, uznávam a zastávam. Ja, ktorý mám skrze nových prorokov Ducha Svätého, ktorý hovorí: „Cirkev môže odpustiť hriech, ale ja to neurobím (neodpustím), aby (tí, ktorým bolo odpustené) neupadli do nových hriechov.“ (De Pudicitia 21.7) Tertulián teda obvinením proti pápežovi a obmedzením, ktoré kladie na výkon moci odpustenia hriechov, svedčí o existencii tejto moci v Cirkvi, ktorej sa vzdal.

Tertuliánovi nestačí útok na Callixta a jeho doktrínu, a odkazuje na „Hermovho Pastiera“, spis napísaný v rokoch 140-54. V Hermovej dobe existovala škola rigoristov, ktorá trvala na tom, že po krste nedochádza k žiadnemu odpusteniu hriechov. (Similitude VIII. 6) Proti tejto škole zaujíma Hermas rozhodné stanovisko. Učí, že hriešnik môže skrze pokánie dúfať v zmierenie s Bohom a s Cirkvou. „Choďte a povedzte všetkým, aby činili pokánie a budú žiť v Bohu. Pretože sa Pán zľutoval, poslal ma, aby som dal pokánie všetkým ľuďom, hoci niektorí si to kvôli svojim skutkom nezaslúžia.“ (Similitude VIII. 2) Zdá sa však, že Hermas dáva len jednu príležitosť na takéto zmierenie, pretože v príkaze IV. 1 sa zdá, že kategoricky uvádza, že „existuje iba jedno pokánie pre Božích služobníkov,“ a ďalej v príkaze IV. 3. Pán sa zľutoval nad prácou svojich rúk a dal im pokánie: „a on mi zveril moc tohto pokánia. Preto vám hovorím, že ak niekto zhrešil… má príležitosť raz sa kajať.“ Pokánie je preto možné aspoň raz na základe moci zverenej Božiemu kňazovi. Že Hermas chce povedať, že hriešnika je možné v priebehu celého jeho života rozhrešiť iba raz, nie je nevyhnutným záverom. Jeho slová môžu byť dobre chápané ako odkazy na verejné pokánie (pozri nižšie), a teda neznamenajú žiadne obmedzenie samotnej sviatostnej moci.

Sv. Klement Alexandrijský potvrdzuje moc spovede

Rovnaký výklad platí pre výrok Klementa Alexandrijského (+215): „Lebo nesmierne milosrdný Boh zaručil tým, ktorí, hoci vo viere, upadli do priestupku, druhé pokánie, tak každý, kto je po svojom povolaní v pokušení, môže stále činiť pokánie, za to, čo nebolo ešte odčinené.“ (Stromata II. 13)

Klement naznačuje existenciu riadneho systému pokánia: „Kto je ten bohatý človek, ktorý bude spasený?“ Rozpráva príbeh apoštola Jána a jeho cestu za mladým lupičom. Ján dodržal svoje slovo, že mladistvý lupič nájde odpustenie u Spasiteľa; ale aj potom bolo potrebné dlhé a prísne pokánie, aby mohol byť zmierený s Cirkvou. A keď Klement dospeje k záveru, že „ten, kto víta anjela pokánia… nebude sa hanbiť, keď predstúpi pred Spasiteľa“, väčšina komentátorov si myslí, že sa odvoláva na biskupa alebo kňaza, ktorý viedol obrad verejného pokánia. Už predtým sa Dionýzius z Korintu (+170), postavil proti rastúcim marcionistickým tradíciám a učil nielen to, že Kristus zanechal svojej Cirkvi moc odpúšťať, ale že žiadny hriech nie je taký veľký, aby bol vylúčený z výkonu tejto moci. Eusebios hovorí (Dejiny Cirkvi IV. 23): „A písal Cirkvi, ktorá je v Amastrii, i tým v Ponte a prikázal im prijímať tých, ktorí sa po páde vracajú, či už to bol zločin alebo kacírstvo“.

Didaché, napísané na konci 1. storočia alebo začiatkom 2., v 4.14 a opäť v 14.1, prikazuje individuálne vyznanie v Cirkvi: „V zhromaždení vyznaj svoje priestupky“ alebo znovu: „V deň Pánov sa zídete a budete lámať chlieb… po tom, čo ste vyznali svoje priestupky, aby vaša obeta bola čistá.“ Klement I. (+99) vo svojom liste Korinťanom nielen vyzýva k pokániu, ale prosí kajúcnikov, aby sa „podrobili presbyterom a prijali napomenutie a tak, aby činili pokánie“ (kapitola 57), a Ignác z Antiochie na konci prvého storočia hovorí o Božom milosrdenstve pre hriešnikov, ak sa vrátia „jednomyseľne k jednote Krista a k spoločenstvu s biskupom“. Doložka „spoločenstvo s biskupom“ zjavne znamená biskupa a jeho zbor presbyterov ako pomocníkov. Tiež hovorí, že „biskup predsedá pokániu“.

Prenos tejto moci jasne vyjadruje modlitba použitá pri svätení biskupa, ako je zaznamenaná v Hippolytových kánonoch: „Udeľ mu, Pane, episkopát a ducha miernosti a moc odpúšťať hriechy“. (c. XVII) Ešte jasnejšia je formula citovaná v „Apoštolských konštitúciách“: „Udeľ mu, Pane všemohúci, prostredníctvom Tvojho Krista, účasť na Tvojom Svätom Duchu, aby mal moc odpúšťať hriechy podľa Tvojho príkazu a Tvojho nariadenia a rozviazať každé puto, nech je akékoľvek, mocou, ktorú si dal apoštolom.“ (Apoštolské konštitúcie VIII. 5)


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Sv. Melor, mučeník

„Nezaujímavá“ svätica z Lisieux: Malá Terezka a čo ste o nej nevedeli

Týždeň na Slovensku

„Anklopfzeremonie“ alebo pohľad do habsburských pohrebných rituálov