Mohol by dnes svätý Maximilián obracať na katolícku vieru?

Krystian Kratiuk
7. septembra 2019
  Cirkev

Viera v spoločenstvo svätých okrem iného predpokladá, že tak predchádzajúce generácie, ako aj tie, ktoré teraz žijú, sú členmi tej istej Cirkvi. Našli by však svätci dávnych storočí, ak by dnes žili, slobodu v Cirkvi v Anno Domini 2019? Bez toho, aby sme zachádzali priďaleko do minulosti, zastavme sa pri svätcovi 20. storočia, ktorý je predsa len veľmi súčasný…

Foto: sv. Maximilián Kolbe

Väčšina katolíkov pozná svätého Maximiliána Kolbeho hlavne vďaka jeho obetnej smrti v nemeckom tábore smrti, v Osvienčime. Niektorí z nás vedia, že františkán založil mestečko Niepokalanów a „Rytiera Nepoškvrnenej“, menšina vie, že založil Rytierstvo Nepoškvrnenej, a ešte menej vie o jeho „Malom denníku“ či rozhlasovom programe.

Nezabúdajme, že Maximilián Kolbe bol povýšený na oltár vďaka dvom korunám – krvi a viere. Aj keď bol kanonizovaný ako mučeník, bol tiež jedinečným evanjelizátorom, ktorý sa usiloval (po františkánsky) nielen o duchovnú obnovu veriacich, ale taktiež – ak nie predovšetkým – o obrátenie neveriacich!

Preto tá pochybnosť v titulke: sme si skutočne istí, že osoba s charizmou sv. Maximiliána by mohla rovnako slobodne pôsobiť aj v našej dobe? Táto pochybnosť je opodstatnená preto, lebo svätí sú predsa osoby, ktoré Cirkev vyzdvihuje, aby sme ich napodobňovali!

Vzal by Maximilián Kolbe na vedomie dokument, ktorý viac či menej hovorí, že poslaním Cirkvi už nie je obracať Židov? Veď svätec tomu zasvätil celý svoj život! Touto činnosťou si dokonca vyslúžil nálepku antisemitu, pretože sa odvážil vysloviť, že princípy, hodnoty a procesy, ktoré niekdajší vyvolený národ praktizuje, neslúžia Cirkvi. Publicistika otca Kolbeho venovaná Židom používala samozrejme iný jazyk, než sa dnes používa v Cirkvi, ale v osobných kontaktoch s každým predstaviteľom judaizmu bol Maximilián mimoriadne delikátny, napriek tomu sa usiloval presvedčiť každého z nich o svojej pravde. O svojej – čiže o pravde Cirkvi. Chcel totiž svojich partnerov v dialógu obrátiť na katolícku vieru.

Akceptoval by Maximilián Kolbe slová vysokých hodnostárov dnešnej Cirkvi, že proselytizmus (najmä pokiaľ ide o pravoslávnych veriacich) je hriech? Svätec založil Rytierstvo Nepoškvrnenej, ktorého prvým cieľom bolo „usilovať sa o obrátenie hriešnikov, heretikov, schizmatikov“. Usilovať sa, a preto sa neprestajne modliť, ale taktiež robiť konkrétne kroky! Obracať na katolícku vieru!

Oslavoval by dnes Maximilián Kolbe „pamiatku reformácie“? Podľa tohto svätca je protestantizmus výsledkom pýchy a telesnej žiadostivosti augustiniánskeho rehoľníka Martina Luthera, ktorý sa dal dokopy s mníškou. Anglikánska cirkev podľa Kolbe vznikla v dôsledku nemravnosti Henricha VIII., ktorý menil ženy ako rukavice. A keď písal o heretikoch, Maximilián vždycky zdôrazňoval, že na rozdelenie Cirkvi vždy vybrali toho, kto nechcel slúžiť.

Mal by Maximilián Kolbe pochopenie pre srdečné listy významných hierarchov adresované „drahým bratom slobodomurárom“?  Svätcovi vyčítali vtedajší pozorovatelia cirkevného života a posmievali sa mu, že „verí v slobodomurárske sprisahania“. Dnes už nie je potrebné veriť v existenciu slobodomurárov, pretože oni sami čoraz väčšmi ochotne vystupujú na verejnosti. Otec Kolbe si všímal ich rozsiahle protikatolícke aktivity, na vlastné oči videl ich rúhavé heslá a na vlastné uši počul ich plány. Maximilián popísal stovky, ak nie tisícky strán, aby presvedčil katolíkov o ohromnej škodlivosti aktivít slobodomurárov.

A z čoho by Maximilián Kolbe mal radosť?

Určite by sa tešil rozkvetu katolíckych médií – dnes si môžete kúpiť veľa časopisov vydávaných inštitucionálnou Cirkvou, navštevovať desiatky internetových portálov, počúvať rádio, sledovať filmy na YouTube.

Pochválil by však Maximilián Kolbe katolícke médiá, že rezignovali a vzdali sa myšlienky bojujúcej CirkviSvätec sa v novinách, ktoré vydával, neobmedzoval iba na opisovanie toho, čo Cirkev učí, ale varoval aj pred zlom, ktoré na nás doliehalo zo všetkých strán. Ukazoval, ako ho rozpoznať a ako brániť pred bludmi svojich bratov, katolíkov.

Mal by Maximilián Kolbe radosť z médií „otvorenej Cirkvi“, ktorá toleruje svet, jeho zvyklosti a záľuby? Akceptoval by postoj propagovaný v týchto médiách vyjadrený vo výroku „neprišiel som vás obrátiť“ a presvedčenie, že viera a modlitba nie sú potrebné pre spásu, pretože stačí byť dobrým človekom? Svätec by najradšej obrátil každého, s kým sa stretol. Rozdával zázračné medailóny, viedol dlhé dišputy v dopravných prostriedkoch, krstil ťažko chorých, ktorí už nemohli znovu získať vedomie, raz dokonca vybehol z vlaku za ateistom, ktorý s ním diskutoval, pretože cítil, že jeho partner už bol blízko k tomu, aby otvoril oči pred Kristovou pravdou. Jediná vec, ktorá zastavila františkána, bol vysoký plot, cez ktorý nemohol preliezť kvôli mníšskemu habitu, keď chcel dostihnúť utekajúceho pochybovača!

Vari by Maximilián Kolbe pokojne sledoval útoky na katolíkov rozposielajúcich listy a ohlasujúcich Kristovu slávu vo forme materiálov zasielaných poštou? Veď bol to on, kto ako prvý dostal nápad katolíckeho fundraisingu. Časopisy „Rytier Nepoškvrnenej“ a „Malý denník“ neposielal do novinových stánkov, ale zasielal ich poštu konkrétnym ľuďom. Písal im, že za časopisy môžu, ale nemusia platiť. Ak nezaplatia – nech si ich prečítajú, pretože ich dušiam to určite prospeje. Väčšina obdarovaných mu však s radosťou a dobrovoľne peniaze posielala. Dnes, dokonca aj v niektorých cirkevných kruhoch, sa o tomto type evanjelizácie hovorí ako o „podvádzaní“ či „vydieraní“!

Zámerne sa nepýtame, ako by vyzerala Maximiliánova reakcia na zmeny v liturgii, ktorých sa nedožil. Je to zložitejšia otázka. A ako by svätec zareagoval, keby videl, ako sa zaobchádza s rehoľou Františkánov Nepoškvrnenej (Francescani dell’Immacollata), ktorej členovia sa usilovali napodobňovať Kolbeho, žiť v súlade s jeho pravidlami a sláviť tú istú formu svätej omše ako on?

Nevieme.

Vieme však čosi iné. Svätý Maximilián Kolbe stále môže reagovať – Cirkev nás o tom uistila, keď ho povýšila na oltár. Chvála Bohu! Pretože je vzorom a patrónom pre naše časy.

Pre časy veľkej krízy.