Koronavírus – sv. prijímanie na ruku ani zo strachu, existuje alternatíva

vdp. Radovan Rajčák
10. marca 2020
  Cirkev  

V súvislosti s dnešnou pandémiou koronavírusu sa hovorí aj o upravení spôsobu sv. prijímania. Biskupské konferencie vo viacerých štátoch či samotní biskupi dali možnosť alebo rozhodli o prijímaní Eucharistie na ruku, čo má predstavovať „menšie riziko“ pre šírenie nákazy. O tom, že by bol tento spôsob hygienickejší môžu panovať rôzne pochybnosti, nakoľko veriaci, ktorí prichádzajú do chrámu, sa rukami chytajú rôznych predmetov mimo kostola i v ňom. Kňaz, ktorý rozdáva sv. prijímanie, má väčšiu možnosť udržať svoje ruky čisté. Ak bude v kostole prítomný už nakazený človek, ktorý pôjde na sv. prijímanie, nepomôže nič.

Foto: v každej čiastočke premenenej hostie sa nachádza Pán Ježiš Kristus

Krátko o podávaní sv. prijímania v Katolíckej cirkvi

Už od 6. storočia sa v Cirkvi všeobecne ustálil spôsob prijímania do úst.[1] Dovtedy nebolo udeľovanie sv. prijímania jednotné. Na Západe sa v tom istom čase dokonca v monastickom prostredí objavil zvyk prijímať Eucharistiu do úst pokľačiačky, ktorý sa do 11. storočia presadil v Cirkvi všeobecne.[2] Základom bol postoj sv. Augustína: „Nemo autem illam carnem manducat, nisi prius adoraverit; peccemus non adorando“ (Nikto nemôže toto telo požívať ako ho najprv neadoroval; ak by ho neadoroval, zhrešil by).[3] V dejinách Cirkvi sa vyskytlo aj prijímanie na ruku, no malo úplne inú podobu. Veriaci si položil pravú dlaň na ľavú, kňaz mu Kristovo telo položil na dlaň a veriaci si sv. hostiu z dlaní nabral ústami, pričom pred sv. prijímaním bola povinnosť dôkladne si umyť ruky pri vstupe do chrámu.[4] Sv. hostiu teda prijímajúci neuchopil nikdy prstami ani si ju sám nevkladal do úst. Cirkev však pre mnohé zneužitia a svätokrádeže napokon od 10 stor. zaviedla podávanie sv. prijímania výlučne do úst, pričom prijímajúci kľačal. Takýto spôsob sv. prijímania pretrval aj napriek mnohým morovým ranám, ktoré postihli kresťanský svet.[5]

Liturgická reforma v roku 1969 obnovila pre Latinskú Cirkev možnosť prijímať sv. prijímanie, na základe žiadosti niektorých biskupských konferencií, na ruku – v takej podobe, ako ho poznáme dnes.[6] Takáto podoba svätého prijímania do rúk však pôvodne pochádza z protestantského prostredia a bola zavedená s jasným zámerom popretia viery v reálnu prítomnosť Krista a nevyhnutnosti prítomnosti vysväteného kňaza.[7] Práve preto by sme si mali byť vedomí toho, že zavedenie sv. prijímania na ruku, ktoré sa ospravedlňuje dnešnou pandémiou koronavírusu vytvára skôr negatívny precedens pre zavádzanie nenáležitých a zbytočných zmien do liturgickej praxe Cirkvi. Biskup Athanasius Schneider uvádza, že „pod zámienkou hygieny bude v skutočnosti cirkevná autorita zneužitá k zavedeniu trivializácie a znesvätenia Najsvätejšieho tela a Predrahej krvi Ježiša Krista.“[8] Najsvätejšia Sviatosť oltárna, ktorú prijímame, predsa nemôže byť zdrojom choroby a smrti, keď sa má pre nás stať, podľa slov nášho Pána, zdrojom nového života v Kristovi, odpustením hriechov a liekom pre dušu i pre telo. 

Riešenie: duchovné sv. prijímanie

Aby sme sa vyhli znesväteniu Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, v prípade, keď našu dušu otriasa skutočne veľký strach, ktorý je spôsobený aktuálnym stavom, a my si nie sme istí, ako konať, Cirkev vo svojej 2000-ročnej tradícii predkladá veriacemu riešenie v podobe tzv. duchovného sv. prijímania. Duchovné sv. prijímanie môžeme chápať ako „spojenie sa s Kristom prítomným v Eucharistii, nie však sviatostným prijatím, ale iba túžbou, ktorá vychádza z viery oživenej láskou.“

Ako prvý spomína duchovné sv. prijímanie sv. Augustín, ktorý vo svojej homílii na Jánove evanjelium napísal: „Ježiš im odpovedal a povedal: „Je Božím dielom, že veríte v tohto, ktorý ma poslal.“ Toto je jedenie tela; nie toho, ktoré zaniká, lež tohto, ktoré zachová večný život. K čomu si pripravujete zuby a žalúdok? Veríte a už ste jedli.“ (Tractatus 25.). Pre sv. Augustína sú viera a túžba nerozlučiteľne spojené – čím väčšia je naša viera, tým väčšia je naša túžba po Bohu. „Čím hlbšia je naša viera, silnejšia naša nádej, čím väčšia je naša túžba, tým väčšia bude naša schopnosť prijať tento dar, ktorý je naozaj nezmerný.“[9]

Sv. Tomáš Akvinský, anjelský učiteľ, náuku sv. Augustína ohľadom prepojenia túžby po Eucharistii a jej prijímania pod sviatostnými spôsobmi potvrdil[10] a rozvil, keď sa zameral na vrúcnu túžbu po Eucharistii, ktorá je nevyhnutná pre duchovné sv. prijímanie: „Niekto môže dosiahnuť účinok tejto Sviatosti, ak má túžbu po Sviatosti, hoci ju vecne neprijíma. Preto tak, ako sú niektorí pokrstení krstom Ducha skôr, ako sú pokrstení vodou, a to kvôli túžbe po krste, tak  niektorí už požívajú túto sviatosť duchovne ešte pred tým, ako ju prijmú sviatostne.“[11] Hoci teda veriaci nemôže pre vážne príčiny (v tomto prípade ide o tzv. morálnu nemožnosť spôsobenú  „veľkým strachom[12] z nákazy) prijímať Eucharistiu sviatostne, teda nemôže prijať Kristovo telo a jeho krv počas prijímania vo sv. omši či mimo nej, predsa môžu v jeho duši, na základe túžby po Eucharistii, pôsobiť tie isté účinky[13], akoby prijal Eucharistiu sviatostne. Sv. Katarína Sienská opisuje rozdiel medzi sviatostným a duchovným sv. prijímaním. Tridentský koncil potvrdzuje, že tí, ktorí prijímajú duchovne „čo sa týka tých, ktorí požívajú nebeský chlieb túžbou, pociťujú jeho plody a užitočnosť živou vierou, ktorá sa prejavuje skutkami lásky.“[14]

Je teda vhodné, aby sme, zvlášť v čase, keď našu dušu zachvacuje „veľký strach“ ohľadom nákazy koronavírusom, v snahe zachovať posvätnosť spôsobu ako podávať Eucharistiu, praktizovali zvlášť intenzívne duchovné sv. prijímanie. Aby sme ho mohli prijať, nezabudnime, že je potrebné byť v stave milosti posväcujúcej, teda ak sme v stave ťažkého hriechu, treba prijať sviatosť pokánia a vyspovedať sa a vzbudzovať si v svojom vnútri nadprirodzenú vieru, nádej a lásku. Zároveň majme na pamäti, že duchovné sv. prijímanie môže nahradiť sviatostné prijatie Spasiteľovho tela a krvi len na dobru určitú, teda nie celkom. Keď pominie fyzická či morálna nemožnosť prijímať Eucharistiu (vyliečim sa v prípade choroby, pominie veľký strach), treba sviatostné telo a krv Pána Ježiša prijať čím skôr.


[1] porov. Schneider A.: Dominus est! – It is the Lord!, Newmann House Press 2008, str. 27

[2] porov. Jungmann J.A.: The Mass of the Roman rite, vol. 2, Notre Dame 2012, str. 376-381

[3] porov. Enarrationes in Psalmos 89,9; Benedikt XVI.: Sacramentum Caritatis 66

[4] porov. Jungmann J.A.: The Mass of the Roman rite, str. 376-381

[5] https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_epidemics

[6] porov. Inštrukcia Memoriale Domini, 29. 5. 1969: AAS 61 (1969) 541-545; Not 5 (1969) 347-351)

[7] porov. . Schneider A.: Dominus est! – It is the Lord!, Newmann House Press 2008, str. 46-47

[8] https://www.lifesitenews.com/opinion/bishop-schneider-the-rite-of-holy-communion-in-times-of-a-pandemic

[9] st. Augustinus.: Epistula ad Probam

[10] porov. Summa Theologiae III. q. 80 a. 2

[11]  tamtiež Summa Theologiae III. q. 80 a. 1

[12] Ide o subjektívne veľmi intenzívny strach, pri ktorom je človek presvedčený, že určité konanie mu spôsobí veľké zlo. Na vôľu človeka vplýva natoľko, že táto nie je schopná správneho rozhodnutia. Ide však o subjektívnu záležitosť. Čo u jedného spôsobuje „veľký strach“, druhému môže spôsobovať len malý alebo žiadny. Preto pri určení miery strachu je treba konať rozvážne, nenechať sa strhnúť panikou prameniacou z nedostatku poznania či z omylu.

[13] Účinky prijímania Eucharistie: zjednocuje nás s Kristom; dáva zrast rast milosti, udržuje náš duchovný život; je protiliekom na naše každodenné slabosti a posilňuje dušu, aby neupadla do ťažkého hriechu; je útechou v živote.

[14] Sess. 13, Dekrét o Sviatosti Najsvätejšej Eucharistie, kap. VIII