Koniec kresťanskej spoločnosti (a nemožnosť konzervativizmu), II. časť - Christianitas

Koniec kresťanskej spoločnosti (a nemožnosť konzervativizmu), II. časť

Karel VI., knieža Schwarzenberg
20. januára 2023
  Politika Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Koniec kresťanskej spoločnosti (a nemožnosť konzervativizmu), I. časť

***

Revolucionár pri moci očakáva, že bude mať autoritu

Je to zvláštne. Naša spoločnosť je už úplne postavená na amerických zásadách – je atomizovaná. Povolanie už nie je stavom, trvalou vlastnosťou človeka, ale len náhodnou okolnosťou okamžiku. Správanie človeka už nemá vplyv na jeho postavenie; rodina v dôležitých otázkach života prakticky už neexistuje. Zdalo by sa preto samozrejmé, že budú prijaté všetky formy amerického života, ktoré tomuto spoločenskému zriadeniu zodpovedajú.

V americkom živote vskutku niet spoločenských rozdielov. Neexistujú zdvorilostné formy. Podriadený nepreukazuje úctu zamestnávateľovi, občan úradníkovi, muž žene, prostý človek vzdelancovi. Všetci sú si rovní na základe vzájomného vykorisťovania. Bolo by teda logické uplatniť aj v Európe tieto spôsoby života – ale nie je to možné. Európan si príliš zvykol na zdvorilú, to znamená hierarchickú spoločnosť. Európan zbežne pozdraví ženu v šatke, ale pobozká ruku žene so šperkami a v kožuchu – napriek tomu, že tá prvá je možno slušná žena a tá druhá dávno už nemusí byť dámou, ale možno sa len vyšplhala nahor pomocou hriechu.

Ilustračný obrázok, zdroj: flickr.com

Európan sa oblečie do drahého fraku a pôjde do spoločnosti – napríklad na slávnosť, organizovanú špekulantom a financovanú výnosom z transakcie, ktorá zapácha trestným činom. Európan pocíti hrdosť, keď mu skorumpovaný politikár udelí stužku vyznamenania. Aristokratický Európan donúti slušných ľudí – svojich sluhov a kočišov, aby sa podrobovali svojim slušným správaním a historickou livrejou hosťovi: hercovi, úžerníkovi alebo poslancovi. Demokratický Európan sa ochotne pokloní aristokratovi, avšak pod tou podmienkou, že ten stratil akékoľvek oprávnenie k svojmu erbu a titulu, a to buď sobášom pre peniaze, alebo účasťou v revolučnej politike, alebo hospodárskou bezohľadnosťou, alebo umeleckým anarchizmom, alebo inou nízkosťou. Pokiaľ sa aristokrat správa mimoriadne nemožne, tak ho demokrat pochváli aj v novinách. Aj kráľa nazve pravým demokratom, pokiaľ totiž má vo zvyku jesť a piť v spoločnosti milionárov a športovcov.

A čo je najčudnejšie – revolucionár pri moci očakáva, že bude mať autoritu. Očakáva, že jeho podriadení si ho budú vážiť a obklopia ho všetkou nádherou starých foriem. Očakáva, že predstavitelia tradičnej spoločnosti – taktiež a predovšetkým Cirkev – mu budú preukazovať úctu. Domnieva sa, že ľud bude jeho príkazmi viazaný vo svedomí. Myslí si, že jeho policajt bude považovaný za predstaviteľa morálneho poriadku.

Lenže to je práve otázka, ako dlho sa tento stav bude môcť udržať. Je tu však hlavne otázka, ako dlho ešte potrvajú pokusy o konzervatívnu politiku.

Kto nepatrí k prenasledovateľom, nech si navykne, že bude prenasledovaný

Konzervatívna politika bola síce vždy chybná, pretože taktika čisto obranná je chybná v každom boji. A útoční revolucionári nutne museli zvíťaziť nad obranou konzervatívcov. Ale kým bolo čo brániť a konzervovať, kým tu boli zvyšky tradičného poriadku, mohli sa obrancovia poriadku aspoň oddávať preludom boja. Dnes je im táto možnosť odobraná. Moc je pevne v rukách ich odporcov. Pokiaľ teda konzervatívci stotožňujú moc s mravnou autoritou, tak je ich porážka definitívna a konečná. Pokiaľ považujú za zločin to, čo zakazujú súčasní držitelia moci, tak je im zakázaný boj a sú im zakázané ich zásady. Uplatňovanie konzervatívnych zásad, pokiaľ vládne revolúcia, spôsobuje smrť konzervativizmu. A koniec vskutku nastal.

Moc a majetok, ktoré konzervatívec pudovo spája s mravnou autoritou, teda s kresťanstvom, sú v rukách nepriateľov kresťanstva. Konzervativizmus je zakázaný. S konzervativizmom je koniec. A preto nastáva zvrat, zlom a obnova.

Kto totiž nechce slúžiť súčasnému poriadku, musí si navyknúť na úplne iný ako konzervatívny postoj. Musí sa predovšetkým zbaviť strachu z odsúdení a trestov prítomného poriadku. Georges Bernanos sa kdesi posmieva konzervatívcom, ktorí za veľké hrdinstvo a obeť pokladali to, že odprevadili k hraniciam rehoľníkov, stíhaných políciou pokrokového režimu.

A v tom je celá konzervatívna mentalita. Konzervatívec je človek zvyknutý na to, že polícia slúži jemu a kresťanstvu. Byť teda stíhaný políciou je pre neho hanba. A preto sa podrobuje polícii aj keď jej velí revolucionár. A tento postup je teda dnes hlúpy. Kto nepatrí k prenasledovateľom, nech si navykne, že bude prenasledovaný.

Kresťanovi sa však otvára cesta dvojaká: jedna je cesta svätých, cesta mučeníctva – prijať a trpieť prenasledovanie pre väčšiu slávu Cirkvi svätej. Nech teda tí, ktorí si v Mexiku a inde zvolili túto cestu, pamätajú na nás vo svojich modlitbách. Ale to je cesta svätých, cesta nebeská a nie pozemská, nie politická.

Nie obrancami spoločnosti, ale povstalcami

Avšak my máme právo robiť politiku. Po 1500 rokoch kresťanského poriadku je snáď možné povedať, že sme povinní robiť politiku, presadzovať kresťanský poriadok nielen v Nebi a v zakrvavenom Koloseu, ale aj na Zemi a v štáte. A hovorím vám, že nastáva úplne nová doba pre tých, ktorým Boh prikázal ísť touto cestou. Tí, ktorí sú povinní presadzovať katolícky poriadok v spoločnosti, nemôžu byť už v obrane, ale v útoku. Nie sú už obrancami spoločnosti, ale povstalcami. Nie sú už v spoločnosti vládcami, ale sú považovaní za zločincov: „A príde hodina, keď každý kto vás zabije, sa bude domnievať, že slúži Bohu.“

A hodina prišla. Preto je nutné vopred počítať so všetkými okolnosťami, ktoré podobné postavenie vzápätí prináša. „Je to bezpečné?“, pýta sa Stevensonov povstalec. „Samozrejme, že to nie je bezpečné. Je len malá možnosť uniknúť šibenici. Ale pokiaľ sa ma pýtate, aká iná cesta nám zostáva, odpovedám – žiadna.“

Žiadna. Po tom, čo vieme dnes, nenastúpili by sme na cestu konzervatívnej obrany ani keby to bolo možné; a možné to nie je. Konzervatívna cesta musela viesť k záhube, pretože sa uspokojovala vždy len s tým terénom, na ktorý protivník ešte nezaútočil. Napríklad tzv. zdravý dedinský ľud. Konzervatívci sa radovali, že boli ešte kraje, kam neprenikol pokrok; kde ľud zo zvyku chodil do kostola, zdravil farára a hájnika, a kradol len v medziach stanovených tradíciou. Ale konzervatívci nedokázali tomuto ľudu vysvetliť, prečo musí chodiť do kostola, pokiaľ nechce klesnúť na duševnú úroveň intelektuála; nedokázali zabrániť, aby medzi chalúpkami nevyrástla k šokovanému nebu ohavná žltá budova s nápisom Škola – naša druhá matka; a najmenej dokázali niečo urobiť, aby tiež aj mimo zdravý dedinský ľud, totiž medzi chorých (v začiatkoch industrializmu doslova) proletárov vniesli svoje zásady.

Perfecto odio oderam illos…

Ale to bolo tým, že konzervatívec vlastne žiadne zásady nemá. On má len zvyky, tak ako má jazvec pri svojej nore vyšliapané cestičky, po ktorých si nosí zásoby.

Naučme sa teda robiť rozdiel medzi „Poriadkom“ a „poriadkom“, medzi legitímnosťou a legalitou. Legitímnym sa nazýva zaiste nielen to, čo je historicky legálne, ale aj to, čo je prirodzene „riadne“ – to, čo spoločnosť potrebuje k splneniu svojej úlohy: Poriadok.

Naučme sa bojovať nie na základe spoločenských skutočností, ale na základe zásad. Pri stanovení cieľa nezvažujme čo je možné, ale to, čo je potrebné. A samozrejme v boji musíme tiež vedieť, kde vlastne stojíme.

Stojíme teda vo svete modernom, čiže sekularizovanom, to znamená nekresťanskom a zajtra môžeme žiť (opäť, pozn. red.) v štáte socialistickom. Žiť v ňom však nebudeme. Pretože je nemožné pre kresťana žiť v štáte, ktorý je všemohúci a svoju všemohúcnosť obracia proti nám. A žiť nemôžeme, a žiadny národ nemôže žiť, pokiaľ spoločnosť nie je zriadená na prirodzených základoch. Anorganický moderný štát hubí národy, pretože hubí bunky, z ktorých sa národ skladá – rodiny. Moderný štát už nemá rodinnú výstavbu stredovekého štátu, a preto sa v akejsi diabolskej pomste stavia a zabíja jednotlivé rodiny.

Otcovstvo, ktoré v kresťanstve, ale aj medzi pohanmi bolo verejným úradom, sa stalo prírodopisným vzťahom. Materstvo, ktoré bolo posvätením, sa stalo pohoršením a šialenstvom. A dieťa už nepatrí rodičom, ale štátu, ktorý aj Nietzsche nazval najhanebnejším netvorom, ktorý vo všetkom, čo hovorí klame a všetko čo má, ukradol. Ale žiadna krádež nie je odpornejšia, než táto krádež duší. A pozrite: Cirkvi urobí všetky ústupky – aj statky jej ponechá, ako sa hodí za hrsť potulnému spevákovi, aby už mlčal. Ale ľudské duše, tie si chce privlastniť pre seba. Ako by za takých okolností bolo možné nebojovať?

Pretože, ak nežijeme v spoločnosti kresťanskej, a my nežijeme; a ak chceme „povýšenie svätej Matky Cirkvi“, a to my chceme, a pokiaľ sa nechcú pohania poučiť, ale chcú potlačiť aj to, čo z kresťanstva zostalo: Čo potom? Takto odpovedá žalmista Pánov: „Či tých, ktorí Teba Hospodin nenávidia, nemal som v nenávisti a či som sa nerozpálil nad nepriateľmi Tvojimi? Dokonalou nenávisťou nenávidel som ich, a nepriateľmi mojimi stali sa pre mňa.“

A pokiaľ by niekto pochyboval a nechcel tak hovoriť, nech ide na dedinu a pohliadne na rozpadávajúcu sa strechu kostola, a potom na školu, na starú chalupu a na pobočku nadnárodnej korporácie; nech porovná včerajšok a zajtrajšok; a uľútostí sa nad zemou a povie so mnou: Perfecto odio oderam illos… Dokonalou nenávisťou nenávidel som ich…

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Řád č. 3/1936, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Agenti, kolaboranti, zradcovia a udavači alebo Komu sa hojdá žalúdok, ten nech nelezie do politiky

Arcibiskup Fulton Sheen: „Takto spoznáte Antikrista!“

Genocída národov

Ako duchovní rodičia hnutia Wicca de facto potvrdili, že čarodejnícke procesy v minulosti boli úplne legitímne