Ján Huňady – obranca kresťanského Uhorska pred Turkami

Matej Gavlák
23. apríla 2021
  História

Zdroj: wikimedia commons

Ján Huňady sa narodil v roku 1406 na hrade v Sedmohradsku v dnešnom Rumunsku (vtedy súčasť Uhorska). Rodina patrila k nižšej sedmohradskej šľachte, snažiacej sa „zapadnúť“ do uhorskej spoločnosti a tak ešte pred narodením Jána konvertovala na katolicizmus. Ján už od najútlejšieho veku pociťoval blížiacu sa tureckú hrozbu, pretože v čase jeho narodenia a detstva sa mohutné osmanské vojská nebezpečne prebíjali celým Balkánom až ku južným hraniciam Uhorska. Ako nižší šľachtic v odľahlej časti ríše tiež prichádzal do kontaktu s ďalšími deťmi a rodinami svojej triedy, nižšou rumunskou pomaďarčenou šľachtou, ako aj miestnymi roľníkmi a poddanými, ktorí ho vždy s radosťou vítali a zdravili, keď sa s otcom prechádzal po rozľahlých panstvách a lesoch.1

Asi vo veku 15 rokov odchádza z rodného hradu k pánom vyššej šľachty, aby tam prešiel „vojenskou službou“, čo bola v tom čase pre nižšiu šľachtu povinnosť a postupne skončil u niekoľkých pánov vysokej uhorskej šľachty, akými boli napríklad rody Ujlakyovcov, Čákyovcov, či Čanádyovcov. Tam sa učil narábať s mečom, bojovať na koni, či používať štít. Približne v 19 rokoch sa Ján Huňady dostáva ako vojak až na dvor samotného uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, ten ho vzal so sebou na svoju cestu do Talianska, kde mal byť pápežom korunovaný za rímskeho cisára (v podstate vládcu nemecky hovoriacich krajín). Mladý Huňady s ním však nešiel až do Ríma, ale ostal v Miláne, kde na dvoroch miestnej šľachty pokračoval vo svojom vojenskom vzdelávaní. Tu, mimo iného, nadobúdal tiež dôležité diplomatické kontakty a učil sa etikete vysokej európskej šľachty, čo potom zúročil v budúcnosti. Vieme tiež, že v Miláne nejakým spôsobom nadobudol značný majetok, lebo neskôr požičiaval peniaze samotnému kráľovi a on mu za to dával do léna rôzne mestá a dediny.2

Po dvojročnej zastávke v Miláne odchádza Ján aj so Žigmundom do Čiech. Žigmundovi sa podarilo získať aj českú korunu, no v tejto nešťastnej krajine vládli husitské vojská a mal o ňu záujem aj poľský kráľ. Husiti boli de facto sedliacki protoprotestanti a všade kam prišli, vládli ohňom a železom. Ján Huňady v Čechách dôkladne študoval ich úspešnú taktiku bojovej vozby, takzvaných „prepojených vozov“ – fungujúcich na princípe nám známych obrnených vlakov; využívaných zväčša ako obranný prostriedok, no nie vždy –, aby ju neskôr sám úspešne aplikoval pri nekonečných stretoch s osmanskými Turkami. Práve tu sa Huňady dostáva po prvýkrát do ostrého boja s vojskami poľského kráľa, avšak táto bitka pre Žigmundove vojská nedopadla veľmi šťastne. Poliaci sa však z Čiech po víťaznom boji rýchlo stiahli.

Huňady si začal uvedomovať hrozbu, ktorú osmanskí Turci predstavovali pre Uhorské kráľovstvo. Problém bol, že bol viac-menej jediný, kto túto hrozbu vnímal. Väčšina šľachty – v rámci nej úplne celá vysoká šľachta – sa venovala vnútropolitickým bojom a súbojom o to, kto bude mať v Uhorsku čo najväčší vplyv. Obyvateľstvo na juhu krajiny začínalo byť medzitým svedkom drsných nájazdov „bezvercov“ a bolo to ono, kto sa najviac dožadoval u vrchnosti zaistenia bezpečnosti hraníc.

Vnútropolitická situácia Uhorska sa však ešte rapídne zhoršila v roku 1437, kedy umiera kráľ Žigmund. Krajina sa rozdelila na dva tábory – prvý, pod vedením vysokej šľachty, za kráľa vymenoval kráľovho potomka, ktorý sa sotva narodil (šľachta si tak chcela uchovať obrovskú moc v krajine). Druhý tábor, pod vedením Huňadyho, naopak, povolal poľského kráľa Vladislava, aby sa stal aj uhorským kráľom a vznikla tak únia dvoch kráľovstiev. „Huňadyovci“ argumentovali tým, že krajina musí byť teraz silná, lebo čelí obrovskej existenčnej hrozbe a kráľ-nemluvňa sa predsa nemôže postaviť osmanským Turkom na odpor. Celá táto situácia viedla až k občianskej vojne.

Proti sebe stáli v Uhorsku dvaja výnimoční vojvodcovia. Severu krajiny (a teda aj územiu Slovenska) vládol pomerne neohrozene Ján Jiskra – obávaný husitský veliteľ, ktorého si najala sama kráľovná Alžbeta, matka kráľa-nemluvňaťa. Západ Uhorska spravovala vysoká šľachta, Husov spojenec. Poľsko-uhorský kráľ zas vládol nad juhom a východom krajiny a jeho pravou rukou bol Huňady. Ján sa ukázal ako mimoriadne talentovaný veliteľ a veľké časti Uhorska vyčistil od spojencov kráľovnej Alžbety. Obdivuhodné bolo najmä jeho víťazstvo v septembri 1440 nad Ladislavom z rodu chorvátskych Gorjanskovcov – jedným z najbohatších a najmocnejších pánov v krajine, ktorý vlastnil početné vojsko. Poľsko-uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský si ho preto nesmierne cenil a zahŕňal ho majetkami.

Kráľovná bola teda zatiaľ z hry „vyšachovaná“, ale severné Uhorsko aj s jeho bohatými banskými mestami držal stále pevne v rukách jej veliteľ Jiskra, ktorý tu vládol ako skutočný despota. Medzitým sa mesto Belehrad, ležiace na samej hranici Uhorska, heroicky ubránilo mohutnému útoku osmanských Turkov. Otázkou však ostávalo, ako dlho mu jeho šťastie môže vydržať.

Zdroj: wikimedia commons

Prvé strety s osmanskými Turkami

Po úspechoch v občianskej vojne dostáva Huňady do správy veľký rumunský región Valašska. Ján Huňady musel ale divokých Valachov najprv skrotiť, takže sa rýchlo pustil do krátkej série rýchlych a malých vojen, ktoré miestnej nižšej šľachte – zvyknutej na samovládie – ukázali, kto je tu novým pánom. Potom sa už ale začali ostré prípravy na vojnu proti Osmanskej ríši.

Huňady bol vojak, taktik a stratég telom a dušou. Veľmi pozorne začal študovať osmanskú taktiku a dokonca vieme, že študoval aj ťaženia veľkého G. Iulia Caesara. Prvým vážnym problémom bolo, že šľachta mala povinnosť bojovať len na území Uhorska. Mimo Uhorska odmietala posielať akékoľvek svoje vojská. Huňady sa teda musel nejako spoľahnúť sám na seba. Zo štúdia osmanských postupov usúdil, že najlepšia taktika proti nim je len ťažký a nečakaný útok na krídla. Vyčkávať v obrane, kedy zaútočia mohutné osmanské vojská, by bola samovražda.

Huňadymu sa rôznymi aktivitami darilo získavať dostatočný počet finančných zdrojov na jeho osobnú vojnu proti sultánovi. Za tieto peniaze potom najímal žoldnierov po celom Uhorsku od Slovenska až po Rumunsko. V prvých stretoch s menšími moslimskými jednotkami používal diverznú partizánsku taktiku a to pomerne úspešne. Medzitým tiež riadil obnovenie belehradských hradieb.

V roku 1442 Turci bleskurýchlo obsadili neďaleké Sedmohradsko, čím Jána zaskočili. Asi 28-tisíc vojakov osmanskej armády potom vtrhlo aj do Huňadyho Valašska. Ján si ale na nich počkal so svojimi 10-tisíc „partizánmi“ v údolí zvanom Ialomita, či Jalomica. Dôležitým prvkom uhorskej armády boli husiti a ich taktika ťažkých bojových vozov. V údolí nedokázali Osmani naplno využiť svoje prednosti a naopak, nesmierne sa tu osvedčila „vagónová“ taktika. Hoci bola bitka skôr remízou, Turci sa z Valašska stiahli, čím Ján efektívne svoje územie ubránil. V celom Uhorsku sa z Jána Huňadyho stal národný hrdina a gratulácie prichádzali aj spoza jeho hraníc.3

Už o rok na to sa sultán Murad II. aj so svojím vojskom ponáhľa do Anatólie (dnešné maloázijské Turecko), kde prepukla veľká vzbura miestnych kmeňov. Túto situáciu využíva Huňady dokonale a v septembri 1443 podniká odvážnu výpravu na Balkán patriaci Osmanskej ríši. Podarí sa mu vyhrať sedem bitiek za sebou. Oslobodí dôležité mestá ako Kruševac a Niš, a niektoré zdroje spomínajú aj samotnú Sofiu, ale v decembri sa zasekne v balkánskych kopcoch. Zatiaľ čo Huňadyho vojsko trpí chladom a nedostatkom zásob, rozzúrený Murad II. sa už blíži. Uhorská armáda sa preto rozhodla usporiadane stiahnuť späť domov, no aj na svojej spiatočnej ceste musela niekoľkokrát bojovať o vlastné prežitie. Všetko ale dopadlo dobre a Huňadyho sláva prakticky v celej Európe vystúpila ku hviezdam. Všimol si ho už aj samotný pápež.

Katastrofa pri Varne

Pápež Eugen IV. sa nazdával, že práve prišiel čas na vyhlásenie novej križiackej výpravy. Cieľom by bolo oslobodenie obkľúčeného Konštantínopola, ktorému inak hrozila skôr či neskôr skaza. Mimoriadne talentovaného a odvážneho veliteľa celého podniku videl v Huňadym. Tiež sa zdalo, že po dlhom čase by na výpravu boli ochotné prispieť aj západné štáty. Sultán Murad II. rovnako tak pôsobil neisto a neustále ho zamestnávala séria nepokojov v Anatólii. A konečne – samotný Konštantínopol súhlasil, že po veľkej schizme z roku 1054 sa opäť podrobí pápežovi. Skrátka – nadišla tá správna doba.

Keď musel sultán opäť utekať do Ázie hasiť požiare, nastala tá správna doba a pápež Eugen IV. vyhlásil novú križiacku výpravu. Vynorili sa však problémy – príspevok západnej Európy sa ukázal byť slabý a Uhorsko malo momentálne s Osmanskou ríšou podpísanú mierovú zmluvu. Nový Poľsko-Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský – vtedy stále iba 20-ročný – neváhal mier hodiť do koša, aj keď mu Huňady radil, že to nie je dobrý nápad.

Akcia sa v každom prípade dala do pohybu. Plán bol takýto – benátske lode mali vplávať do Bosporského prielivu a blokovať tak Muradovi II. v tom, aby sa včas dostal do Európy. Medzitým Vladislavove vojská (z Uhorska, Poľska a Čiech), ako aj knieža burgundské mali postupne oslobodzovať celý Balkán a dostať sa až ku Konštantínopolu.

Armáda mala okolo 20 tisíc mužov, kým osmanskí Turci disponovali údajne až 80-tisíc mužmi. K postupujúcej armáde sa však začali šíriť zvesti: Benátčania nedokázali ustrážiť Murada II. v Ázii a jemu sa podarilo presunúť takmer celú svoju armádu na Balkán. Teraz križiakom postupoval naproti s vojskom, ktoré bolo trikrát väčšie ako ich.

K rozhodujúcemu stretu malo prísť pri Varne. V tejto dobe sa bojovalo zväčša na rýchlych a ťažkých koňoch. Takmer nehybní a ťažkopádni pešiaci sa v podstate nevyužívali. Huňady ale predsa len mal pešiakov – českých husitov s ich bojovými vozmi – „vagónmi“, ktorí boli za vojskom na koňoch a slúžili ako akási posledná línia. V tejto bitke boli sultán a uhorský kráľ v strede svojich vojsk oproti sebe. Vladislav mal po svojej pravej ruke biskupov s ich mužmi a po ľavej Huňadyho.

Ako prvé zaútočilo jedno Muradovo krídlo na križiacku pravú stranu. Šlo o mohutný úder, pri ktorom prišli o život obaja biskupi a ich vojaci sa sťahovali až k poslednej línii tvorenej husitmi. Situáciu však zachránil Huňdy, ktorý na túto stranu rýchlo pricválal a moslimský útok odrazil. Potom sa Ján presunul späť na svoju pozíciu – po ľavej ruke kráľa – a osobne zaútočil na Muradovo krídlo oproti sebe. Útok bol mimoriadne úspešný, Huňadyho vojsko v podstate zničilo celú nepriateľskú jazdu na tejto strane. Následne sa však mladý kráľ dopustil osudovej chyby. Vidiac Huňadyho úspech, zanevrel na jeho radu, aby zostal na mieste, a spolu so svojou časťou vojska sa rozbehol priamo proti Muradovi. Kráľova armáda bola elitnými sultánovými bojovníkmi – janičiarmi – po ich počiatočnom prekvapení obkľúčená a pozabíjaná. Samotného Vladislava zhodili janičiari z koňa a odrezali mu hlavu…4

Smrť kráľa spôsobila v kresťanskom vojsku strašnú paniku. Ján Huňady sa snažil ešte situáciu upokojiť slovami: „My sme sem neprišli bojovať za kráľa, ale za našu vieru!5, ale nedalo sa už nič robiť. Križiacka armáda sa rozutekala a českí husiti padli do zajatia. Z Varny sa stala totálna katastrofa. Bolo to po prvýkrát, kedy v boji proti osmanským Turkom padol samotný kráľ Uhorska, no rozhodne nie naposledy.

dokončenie v II. časti

1 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom.

2 John Hunyadi. In: Pike and Shot Channel.

3 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom.

4 Battle of Varna 1444. In: Kings and Generals Channel.

5 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom, s. 123.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!