Heréza pacifizmu. O akom meči to hovoril Ježiš?

vdp. Grzegorz Śniadoch
13. januára 2021
  Politika

Pacifizmus v Cirkvi je v rozpore s logikou, normálnym úsudkom a stoja za ním dnešné liberálne a modernistické kruhy v Cirkvi, ktoré sa za každú cenu snažia demilitarizovať kresťanstvo. V liberálnych kruhoch sú „vojenské dejiny Cirkvi“ prezentované ako príklad odklonu od Kristovho učenia, ktoré je údajne v úplnom rozpore s pacifizmom Krista a prvých kresťanov. Naozaj však Cirkev hlása pacifizmus vždy a za každú cenu?

Známe slová Knihy Jób (Jób 7,1) hovoria: „Či nie je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka?“ Tieto slová sprevádzajú človeka od úsvitu čias a kresťania si ich tiež vzali za svoje. Cirkev na Zemi sa nazývala Cirkev bojujúca (Ecclesia militans) na rozdiel od Cirkvi trpiacej v Očistci alebo Cirkvi triumfujúcej v Nebi. V dnešnej dobe aj v samotnej ekleziológii pozorujeme zmenu konceptov – slovo „boj“ bolo nahradené slovom „cesta“. Obidve frázy sú správne, ale majú veľmi konkrétne dôsledky. V teológii a v kázaní Slova sa odklon od pojmu boj prenáša do straty mužnosti kresťanstva a vedie k nezdravému pacifizmu.

Eschatologický rozmer vojny

Klasická teológia učí, že u niektorých anjelov, medzi ktorými bol najdokonalejší z Božích duchovných tvorov – Lucifer, sa objavila žiarlivosť voči ľuďom a neposlušnosť. „Non serviam“ – nebudem slúžiť uviedol Lucifer a následne sa rozpútala vojna medzi anjelmi, ktorá sa skončila porážkou povstalcov proti Bohu a ich zhodením do priepasti. Satan sa však nevzdal a keďže nebol schopný poraziť Boha, rozhodol sa zničiť Jeho dielo, predovšetkým človeka – korunu Božieho stvorenia.

Človek oklamaný satanom padol a prvotný hriech a jeho následky sa rozšírili na všetky generácie. Boh vyhlásil nepriateľstvo medzi Evou a hadom, symbolizujúcim satana. V knihe Genezis 3,15 je napísané: „15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Ľudia sú teda vo vojne so zlom, niektorí bojujú proti zlu celý život, iní zlu podľahnú a prejdú na jeho stranu. Človek bojuje so svojimi vášňami, porážka má podobu hriechu. A práve naša hriešna povaha nás nakoniec vedie aj k tomu, aby sme v zápase a konfrontácii siahli po zbraniach. Takýto stav bude trvať až do konca sveta, dokonca aj Apokalypsa sa nesie v znamení vojny. Napriek Božej všemohúcnosti koniec tejto vojny nastane až v deň Posledného súdu.

Ježiš prináša meč

Vzťah starovekého Izraela k fenoménu vojny je jasný – o tom je dosť v Starom zákone. Prinieslo však Evanjelium v tejto veci radikálnu zmenu? Rodiaca sa Cirkev musela čeliť tomuto problému, neoddeliteľnému od ľudskej existencie. Sv. Jakub apoštol, ktorý sa pýta na príčiny vojen a nenávisti: „1 Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Či nie odtiaľ – z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch?“ (Jak 4: 1)

Ježišova smrť a vzkriesenie priniesli milosť, ktorá prekonáva prirodzenú žiadostivosť, ale nenapráva ľudskú prirodzenosť. Človek musí stále bojovať, ale tentoraz má dokonalé a vždy účinné prostriedky – Sviatosti, ktoré posilňujú vieru a udeľujú milosť. Problém je v tom, že nie každý ich prijíma a dokonca aj medzi tými, ktorí ich prijímajú, vo vnútornom zápase duše často zvíťazí slabosť a túžba, ktorá vedie k hriechu. To zase plodí vojny a preto sme odsúdení neustále žiť v ich tieni.

Ale nerozhodol sa Ježiš pre absolútny pokoj? Napokon poznáme jeho slová: „9 Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5,9) Pacifizmus údajne ukrytý v týchto slovách je zrejmý. Kľúčom k pochopeniu vyššie uvedeného Kristovho výroku je dôkladný rozbor jeho slov o pokoji, zaznamenaných v Evanjeliu sv. Jána: „27 Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ (Jn 14, 27)

Tu je koncept Kristovho mieru jasne v kontraste s konceptom svetového mieru (pozemského) a jasne odkazuje na vyšší poriadok v nebi. Medzi „svetovým mierom“ a pokojom, ktorý prináša Kristus, neexistuje rovnosť. Prvý je utópia, pretože stojí v rozpore so zranenou prírodou. Skutočný môže byť iba pokoj v duši, ktorý môže dať iba viera a milosť.

Paradoxne je to sám Spasiteľ, ktorý prináša dôvod na boj nie preto, že by to sám chcel, ale ako výsledok radikálnej voľby pre Neho. „34 Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč.“ (Mt 10,34) Budú takí, ktorí sa postavia proti Kristovi – sú to tí, ktorí prinesú vojnu.

zdroj: wikimedia commons

Kristov pokoj

Je zbytočné hľadať na stránkach Nového zákona akékoľvek slová odsúdenia proti armáde, ktoré sú neodmysliteľne spojené s vojnou. V textoch evanjelií odkazujúcich na vojakov nenájdeme slová odsúdenia, ale iba nabádanie vyzývajúce k čestnému plneniu povinností vojakov. Keď Spasiteľ uzdravil sluhu rímskeho stotníka z Kafarnaumu, neprikázal mu, aby sa vzdal povolania vojaka, ale dal mu dokonca príklad, podľa ktorého majú nasledovať Židov: „Nenašiel som v Izraeli nikoho s takou veľkou vierou.

5 Keď potom vošiel do Kafarnaumu, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „6 Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ 7 On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ 8 Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. 9 Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ – on to urobí.“ 10 Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.“ (Mt 8: 5-10)

Ježišove slová museli na obyvateľov jeho doby urobiť veľký dojem: 43 Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ 44 Ale ja vám hovorím: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, 45 aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ (Mt 5,43-45)

Je však potrebné poznamenať, že pre ľudí v staroveku bolo prirodzené rozlišovať a rozlišovať medzi verejným nepriateľom (hostis) a súkromným nepriateľom (inimicus). Slová Pána Ježiša hovorili o láske a odpúšťaní súkromnému nepriateľovi (inimicus), ale nie o probléme verejného nepriateľa (hostis). Súkromnému nepriateľovi treba vždy odpustiť a Ježiš to jasne hovorí v odpovedi na otázku sv. Petrovi 21 Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ 22 Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Matúš 18: 21–22)

Čo však s verejnými nepriateľmi? Otázku postojov k nim upravuje učenie sv. Pavla, ktoré sa nachádza v liste Rimanom, a v ktorom sa odporúča podrobiť sa autorite, ktorá je nástrojom výkonu spravodlivosti, ktorá pácha zlo, a preto nie nadarmo nosí meč, doslovne: „1 Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2 Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. 3 Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4 Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. 5 Preto sa treba podriadiť a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. 6 Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. 7 Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ (Rim 13: 1–7)

Meč svätého Petra

Podobne aj slová adresované Petrovi, ktorý vytasil meč na obranu Ježiša a odrezal ucho veľkňazovmu sluhovi: Daj svoj meč do pochvy, pretože všetci, ktorí meč vezmú, sú mečom zabití. Doslovne: 51 Tu jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, vytasil meč zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. 52 Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. 53 Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? 54 Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ 55 V tú hodinu povedal Ježiš zástupom: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.“ 56 Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa. (Mt 51-56)

Ježišov príkaz Petrovi sa dá ľahko vysvetliť históriou spásy. Všetko sa muselo splniť. Ježiš mal byť vydaný Židom na ukrižovanie. Ozbrojený odpor apoštolov sa preto v tomto okamihu neodporúčal. O jedenásť storočí neskôr najväčší mystik v Európe sv. Bernard z Clairvaux, volajúci po druhej križiackej výprave, bude plakať: „Teraz je ten správny čas vytasiť meč, ktorý Pán povedal Petrovi, aby ho odložil do pošvy, keď ho zajali v Getsemane.“ V Olivovej záhrade sa muselo naplniť Písmo a v 12. storočí bolo potrebné brániť svätú Cirkev a spolukresťanov pred smrteľným nebezpečenstvom zo strany moslimov. Pre Templárov to sv. Bernard z Clairvaux oznámil úplne jasne v ich regulách: „Boh vám dal ruku a päť prstov, aby ste vedeli do ruky chytiť meč a ním bránili Cirkev.

Ale aj prví kresťania tolerovali a akceptovali vojenskú službu v rímskej armáde. Rímske légie boli profesionálnymi jednotkami a služba v légiách trvala 16 – 20 rokov, táto služba na prelome letopočtov už nebola povinná. Kresťania v rímskych légiách sa mohli stať kresťanmi až po vstupe do légie, takisto ale do légií mohli vstupovať aj kresťania. V každom prípade už v 2. a 3. storočí martyrológovia vymenovali medzi martýrmi veľké množstvo rímskych vojakov, vrátane svätcov: Basilides, Cyrna, Nabor, Nazarius, Montana, Crescencus, Hesychius, Romanus, Herculanus, Expedition, Bezas, Moseus, Ammonius, Sebastian, Isidor, Ischarion, Saba, Emilian, Demetrius, Cheldonius, Marin, Merkúr, Agaton a i. Samozrejme okrem spomenutých svätcov a mučeníkov existovalo množstvo kresťanov v rímskych légiách, ktorí kalich mučeníctva vypiť nemuseli.

zdroj: Pxfuel

Kristovi vojaci

Cirkev nikdy nebola voči vojakom nekritická. Vojakov neodmietali a nekritizovali preto, že by boli vojakmi, ale kritizovali ich v prípade, ak porušovali kresťanský morálny kódex a zneužívali svoje postavenie vojaka. Svätý Ján Zlatoústy vyčítal vojakom ich rozpustený životný štýl, veselosť, sklony k násiliu, poddávanie sa vášňam, hrdosť – o prelievaní krvi v boji sa však nezmieňoval.

Podobné kritické slová odsúdenia vyslovil aj tvorca kresťanského konceptu spravodlivej vojny – sv. Augustín, ktorý vyčítal legionárom opilosť, znásilnenia, krádeže a vraždy, zdôrazňujúc, že služba v armáde nevyníma morálne zásady, ktoré platia pre všetkých ľudí. Okolo roku 200 sv. Klement Alexandrijský nariadil kresťanským vojakom, aby prejavili absolútnu poslušnosť svojim veliteľom a o desaťročia neskôr sa ich krv preliala po celej ríši bez ohľadu na ich vojenské zásluhy. Žiaľ, v roku 286 za Diokleciána, bola vojenská prísaha zmenená tak, aby obsahovala vyhlásenie, že cisár je božský. To vyvolalo protesty kresťanských vojakov, pretože nový vzorec bol v podstate odpadlíctvom. Krv kresťanských vojakov sa začala prelievať po celej ríši, bez ohľadu na ich zásluhy. V Arménsku zmasakrovali 1004 kresťanských legionárov, zmasakrovaná bola aj tébska légia, v ktorej slúžil sv. Maurícius, pretože odmietala rímskym cisárom prejavovať božské pocty.

Kresťania – verne slúžiaci v rímskej armáde – sa zúčastnili ťažkých bojov proti barbarom na hraniciach ríše. Napriek tomu za svoju vernosť Kristovi často platili najvyššiu cenu, svoj život. Spomeňme si napríklad na sv. Juraja – dôstojníka zabitého v Palestíne i ďalších svätcov z radov rímskej armády: Zeno, Minias, Viktor, Papius, Achilles, Nerius, Florián, Severian z Arménska, Varus, Dasius, Zotica, Caius, Amas alebo Hesychius a i.

Poznáme aj takých rímskych legionárov, ktorí sa po skončení vojenskej služby stali kňazmi a biskupmi, aby pokračovali v duchovnom zápase proti silám temna. Išlo napr. o sv. Viktora, Paulina, Pachomia, Mannesa či Martina z Tours.

In hoc signo vinces – v tomto znamení zvíťazíš

V noci 27. decembra 312, pred bitkou pri Mulvijskom moste, mal cisár Konštantín prorocký sen: zjavil sa mu monogram Ježiša Krista a prehovoril k nemu anjelský hlas: In hoc signo vinces. Konštantín nariadil všetkým svojim vojakom, aby si na štíty a zástavy dali XP – monogram Ježiša Krista (Christos Pantokrator). Legionári, z ktorých mnohí boli kresťania, tak urobili veľmi rýchlo. V nasledujúcej bitke Konštantín porazil trikrát početnejších nepriateľov, išlo aj o symbolické víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom.

Christianizácii ríše predchádzala preliata krv tisícov mučeníkov, vrátane mnohých vojakov a dôstojníkov, o ktorých sv. Ambróz z Milána povedal, že boli vzorom odvahy kresťanov. Sv. Ambróz z Milána odsúdil aj feminizáciu mužov a maskulinizáciu žien – ženy by mali rodiť deti a muži by mali vedieť brániť svoju krajinu a domovy. Synoda v Arles v roku 314 vo svojom treťom kánone uviedla: „Systematické vyhýbanie sa vojenskej službe by malo byť odstránené zo spoločenstva Cirkvi.“

Prijatie teologického pohľadu na prebiehajúcu vojnu medzi dobrom a zlom a postoj aktivizmu, ktorý dáva ľuďom dôležitú úlohu pri konečnom riešení tohto stretu, vedie k záveru, že nemožno byť katolíckym a kázať pacifistické názory. Z „vojenskej“ rétoriky nemožno uniknúť, pretože je tu od úsvitu Cirkvi a sv. Pavol odporúča „bojovať ako dobrý vojak Ježiša Krista.“

Pretože však v teológii bola „bojujúca cirkev“ nahradená „putujúcou cirkvou“, treba pripomenúť, že slovo „križiacka výprava“ znamenalo ozbrojenú púť. Vezmime si príklad z katolíckych hrdinov, ktorí v minulosti bránili kresťanstvo a kresťanské krajiny pred islamom. Dnes je to opäť dôležité, pretože nad postkresťanskou Európou sa opäť črtá zlovestný tieň zelených zástav islamu.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!