Girolamo Savanarola a jeho Kristova republika

Branislav Krasnovský
9. augusta 2021
  Cirkev História

Dominikánsky mních Girolamo Savonarola, sa narodil  21. septembra 1452 v talianskej Ferrare a umrel dňa 23. mája 1498 vo Florencii. Bol vynikajúcim teológom, náboženským a politickým reformátorom, askétom, ktorý svojou horlivosťou a oduševnením prekvapil už pri vstupe do dominikánskeho kláštora v Bologni.

Rod Girolama Savanarolu pochádzal z Padovy, kde Savanarolovci už v stredoveku obchodovali s vlnou, neskôr sa jeho starý otec Michele Savanarola stal profesorom medicíny na univerzite v Padove a bol dvorným lekárom šľachtického rodu d’Este vo Ferrare. Jeho otec bol bankárom a obchodníkom vo Ferrare, krátko po smrti starého otca, Michele Savanarolu však rodina skrachovala. Schudobnení členovia rodiny ďalej videli svoju budúcnosť skôr v medicíne, vojenskej dráhe a v teologickej dráhe.

Historické centrum Florencie. Zdroj: wikimedia commons.org

Samotný Girolamo Savanarola začal najprv študovať medicínu a počas svojho štúdia sa údajne zamiloval do členky slávnej florentskej rodiny Strozziovcov. Dotyčná dáma však Savanarolu odmietla kvôli jeho nižšiemu šľachtickému pôvodu a Girolamo nakoniec štúdium medicíny nedokončil. V roku 1475 začal študovať teológiu u dominikánov a v roku 1481 po prvý krát vstúpil do Florencie, mesta, ktoré sa mu stalo osudným. Pôsobil v dominikánskom kláštore San Marco vo Florencii a odtiaľ odišiel študovať rétoriku do Brescie, Pavie a Janova. Od roku 1485 už pôsobil vo Florencii natrvalo.

Počas svojej kňazskej kariéry bol Girolamo Savanarola veľkým kritikom rodu Mediciovcov, ktorí vo Florencii vládli, pričom Savonarola podporoval skôr francúzsku politiku na Apeninskom polostrove. Tá sa týkala nielen diania v severnom Taliansku, ale aj v Pápežskom štáte a v Neapolsku, kde otvorene už niekoľko desaťročí zápasili o politický vplyv Španieli a Francúzi. Práve podpora politiky Francúzov spôsobila, že Girolamo Savanarola stratil sympatie pápeža Alexandra VI. Borgiu, pochádzajúceho zo Španielska, a ktorého následne začal Girolamo Savanarola otvorene kritizovať.

Čo sa týka kritiky pápeža, aj v 15. storočí sa ozývali hlasy, ktoré tvrdili, že kritizovať pápeža je ťažkým hriechom, za ktorý možno vinníka aj exkomunikovať. Girolamo Savanarola na tieto útoky odpovedal slovami, že on nekritizuje pápežskú ustanovizeň, ale len osobu nehodného pápeža Alexandra VI. Borgiu, ktorý sa dostal na pápežský trón. V dejinách Cirkvi nebol jediným nehodným pápežom. Cirkevní historici, právnici, ako aj teológovia skritizovali viacerých pápežov v dejinách, takže téza, že pápeža nemožno kritizovať nemá žiadne logické opodstatnenie.

Vo svojich kázňach kritizoval Girolamo Savanarola aj mnohé panovnícke rody a politikov, ktorých paláce označoval za útočiská pre kacírov a bezbožníkov. Florentskému rodu Mediciovcov vytýkal roztopašnosť, uvoľnené mravy, sodomiu, finančné machinácie, porušovanie zákona a páchanie hrdelných zločinov. Keď na sklonku 15.storočia vtrhli francúzski vojaci kráľa Karola VIII. do Florencie, s cieľom podmaniť si túto bohatú taliansku republiku a spraviť z nej základňu pri svojom ťažení do Neapolska, vnímal Girolamo Savanarola drancujúcu francúzsku armádu ako Boží trest, ktorý právom dopadol na zvrátenú Florenciu a Rím, ktorý bol v područí španielskej rodiny Borgiovcov.

S francúzskou vojenskou pomocou vytvoril Girolamo Savanarola následne z Florencie teokratický štát. Jeho cieľom bolo vytvoriť teokratickú Kristovú republiku, ktorá by bola riadená princípmi Evanjelia a v ktorej by hriech a neprávosť nemali svoje miesto. Obmedzil moc florentskej signorie a v jednom zo svojich prvých nariadení vyhnal z mesta všetkých finančníkov a Židov, pričom zrušil platnosť všetkých židovských úverov a dlžôb, čím si vyslúžil značnú priazeň veľkej časti florentského obyvateľstva.

Girolamo Savanarola. Zdroj: wikimedia commons.org

Vo Florencii nariadil následne prísne obdobia pôstov, zakázal výstredné obliekanie, nosenie šperkov a cenností. Tie sa zbierali podľa vzoru prvých kresťanov do spoločnej pokladnice a financovala sa z nich teokratická Kristova republika vo Florencii. Rekvirovali sa všetky cennosti, z kostolov sa odstraňovali drahé ozdoby a vzácne obrazy, ktoré sa predávali do zahraničia a zo získaných financií Savanarola financoval zlepšenie životných podmienok florentského obyvateľstva.

Pod Savanarolovým vedením sa sformovali skupinky “Božích detí”, ktoré prechádzali nielen ulicami mesta, spievali žalmy, vyberali almužny, ale vstupovali aj do príbytkov florentských občanov, kde hľadali cennosti. Deti boli podnecované k udávaniu všetkých nerestí, ktoré videli, alebo o ktorých počuli. Vo Florencii sa často na základe Savanarolových nariadení zakladali hranice, na ktorých horeli všetky necudné a roztopašné literárne diela a ničili sa predmety, ktoré boli v rozpore s morálnymi princípmi Kristovej republiky a nebolo možné sa ich zabaviť a predať do zahraničia. Išlo najmä o ženskú kozmetiku, výstredné ozdoby, karnevalové masky a ako už bolo spomenuté, o erotickú renesančnú poéziu či prózu a obrazy.

Skupinky Savanarolových detí učarovali aj autorom známej knihy a filmovej série Hra o Tróny, kde sú prototypy Savanarolu a Božích detí stvárnené v “Najvyššom Vrabčiakovi a jeho vrabcoch”, ktorí dokázali dostať do väzenia aj obávanú intrigánku a vrahyňu, kráľovnú Cersei. Netreba pripomínať, že podobne ako pri väčšine predstáv amerických spisovateľov, scenáristov a filmárov, ide o značne nesprávne a nekorektné stvárnenie historickej predlohy.

Girolamo Savanarola, podporovaný Francúzmi, mal krátko po vyhnaní Mediciovcov z Florencie, v roku 1494, v meste veľmi silnú podporu. Jeho Kristova republika učarovala mnohým významným  humanistickým a renesančným filozofom, štátnikom, vedcom aj umelcom. K jeho podporovateľom sa radili aj známy taliansky humanista a filozof Giovanni Pico della Mirandola, lekár Antonio Benieveni , z umelcov sa k Savanarolovi a jeho Kristovej republike hlásili nielen Giovanni Della Robbio, ale aj Boticelli či Luca Signorelli, ktorý nádherne vyzdobil známu katedrálu v Orviette.

Ako už bolo spomenuté, počas svojho pôsobenia Girolamo Savanarola odvážne kritizoval pápeža Alexandra VI. Borgiu, ten sa mocensky snažil vytvoriť z talianskych štátov protifrancúzsku ligu. Oficiálne Alexander VI. Borgia kritizoval Savanarolu najmä za jeho proroctvá, ktoré Savanarola vyhlasoval za Božie zjavenia. Alexander VI. Borgia povolal Savanarolu do Ríma, aby svoje kroky vysvetlil. Girolamo Savanarola však do Ríma odmietol prísť, pretože sa obával o svoj život a bezpečnosť.

Pápež Alexander VI. Borgia. Zdroj: wikimedia commons.org

Francúzska vojenská misia panovníka Karola VIII. sa nakoniec skončila neúspechom. Nepodarilo sa mu preniknúť cez Pápežský štát a v Neapolsku podporiť boj anjuovských barónov proti Španielom, takže nakoniec sa v Neapolsku zmocnili vlády Španieli. Francúzske vojská sa po smrti Karola VIII. rozpadli a zvyšky francúzskych vojakov, zdecimovaných odbojom talianskych štátov a chorobami sa nakoniec s hanbou vrátili do Francúzska. Strata francúzskej vojenskej podpory znamenala vážne ohrozenie Savanarolových plánov.

Rok 1495 sa tak stal rokom počiatku Savanarolovho konca. Pápež Alexander VI. Borgia a Mediciovci sa rozhodli Florenciu opäť získať pod svoju kontrolu a ukončiť existenciu Savanarolovej Kristovej republiky. Okrem toho aj množstvu Florenťanov sa už zunovali pôsty a prísne morálne predpisy, a aj mnohí z tých, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi podporovali Savanarolu, začali proti nemu otvorene protestovať. Na strate Savanarolovej popularity sa podpísal aj neúspech pri znovuzískaní Pisy a odpor skupiny florentských bankárov, ktorí síce spočiatku Savanarolu podporovali, keď sa však finančne obohatili (pretože Savanarola bol teológ a nie finančník, nedokázal odhaľovať ich finančné machinácie), nakoniec sa však rozhodli takisto Girolama Savanarolu zbaviť. Navyše, Savanarolovi nevyšlo niekoľko jeho proroctiev, čo otriaslo dôverou Florenťanov voči jeho osobe.

Pápež Alexander VI. Borgia najprv oznámil na jar roku 1497 florentskému vyslancovi v Ríme, že ak sa Savanarola nepodriadi jeho príkazom, vyhlási nad Florenciou interdikt. Následne Alexander VI. pápežským breve z 12. mája 1497 Savonarolu exkomunikoval. Girolamo Savanarola okamžite vyhlásil pápežovu exkomunikáciu za neplatnú.

Voči Savanarolovi sa zorganizovala na prelome rokov 1497/1498 silná teologická opozícia, do čela ktorej sa postavili florentskí františkáni, podporovaní Rímom. Bežní Florenťania celú hĺbku teologického sporu medzi Savanarolom a františkánmi nechápali, videli však, že Cirkev nie je jednotná a Savanarola má množstvo odporcov. Na stranu odporcov Girolama Savanarolu sa pridal aj kardinál Caraffa, ktorý spočiatku Savanarolu podporoval, avšak Savanarola začal útočiť aj voči nemu, Strata Caraffovej podpory a ochrany bola pre Savanarolu mimoriadne bolestná.

Dňa 7.apríla 1498 vyzval františkánsky rehoľník Francesco z Apulie Savanarolu k tomu, aby dokázal pravdivosť svojích slov a tvrdení, podľa ktorých je jeho učenie Božím zjavením, v skúške ohňom. Vo Florencii na námestí Piazza della Signoria postavili hranicu, ktorú mali zapáliť a Savanarola mal prejsť cez horiacu hranicu, aby dokázal, že myšlienky, ktoré hlása, sú skutočne presadzované z Božej vôle. Girolamo Savanarola zaváhal, najprv si žiadal, aby mohol prejsť cez hranicu aj s Eucharistiou a nakoniec cez horiacu hranicu neprešiel, čím definitívne stratil svoju dôveryhodnosť u florentského obyvateľstva.

Florentské úrady následne dňa 8.apríla 1498, na Kvetnú nedeľu, Girolama Savanarolu zatkli, spoločne s jeho spolubratmi Domenicom della Pesciom a Silvestrom Maruffim. Následne ich vypočúvala inkvizícia a pri vypočúvaní sa trojica priznala k falošným proroctvám a učeniu. Po skončení mučenia však vždy svoje vyhlásenia odvolali.

Ohľadne mučenia inkvizíciou v stredoveku a rannom novoveku si treba uvedomiť jednu skutočnosť. Útrpné právo bolo bežnou normou v stredovekej a rannej novovekej justičnej praxi, takže získavať priznania mučením nebolo ničím neobvyklým. Jedine inkvizičný tribunál požadoval pri mučení prítomnosť lekára, ktorý mal právo mučenie zastaviť, ak mal pocit, že je ohrozený život a zdravie vypočúvaného. Inkvizičný tribunál takisto umožňoval obvinenému, odvolať priznanie dosiahnuté na základe mučenia.

Mučenie pri výsluchoch a justičné vraždy žiaľ nie sú ničím neopodstatneným ani dnes a  neboli ničím neobvyklým ani v 20.storočí. Tieto prechmaty sa netýkajú len nacistického, alebo komunistického režimu. Smutný prím v mučení a vraždení pri vypočúvaní vo väzniciach a pri súdnych procesoch majú   práve USA, minimálne o Guantaname či Abú Ghraib počul už určite takmer každý. Takisto každá smrť politicky činnej osoby vo vyšetrovacej väzbe (napríklad smrť Miloševiča v Haagu, alebo smrť generála Lučanského na Slovensku) môžu vyvolať množstvo otázok a kritiku či obavy zo strany spoločnosti.

Dňa 23. mája 1498 bol na Piazza della Signoria za prítomnosti veľkého davu nakoniec Girolamo Savanarola a jeho spolubratia Fra Domenico della Pescia a Fra Silvestro Maruffi popravení. Najprv ich obesili a po smrti boli ich telá spálené na hranici. Ženám, dievčatám a deťom prístup k poprave na námestí vo Florencii zakázali, čo vyvolalo v radoch nežnejšej časti florentskej populácie značne negatívnu odozvu.

Poprava Savanarolu a jeho dvoch spoločníkov. Zdroj: wikimedia commons.org

Po smrti boli kostrové zvyšky a popol, ktorý ostal zo Savanarolu a jeho spolubratov vysypaný z mostu Ponte Cecchio do rieky Arno, a to preto, aby sa po Girolamovi Savanarolovi nezachovala žiadna relikvia. Za týmto príkazom podľa viacerých cirkevných historikov treba hľadať pápeža Alexandra VI. Borgiu, voči ktorému Girolamo Savanarola cieľavedome a kriticky vystupoval. Popravu sledoval a následne Alexandra VI. Borgiu o poprave informoval, pápežský vyslanec vo Florencii, biskup Benedetto Pagnotti Romolino.

Mnohí Taliani v minulosti a aj dnes preukazovali a preukazujú Girolamovi Savanarolovi a jeho druhom veľkú úctu. Považujú ho za talianskeho národného buditeľa, ktorý chcel s francúzskou pomocou obnoviť veľkosť Talianska. Na Piazza della Signoria vo Florencii je umiestnená tabuľa na jeho počesť, avšak mnohí ho vnímajú skôr ako náboženského fanatika.

Časť Savanarolových kázní a teologických či filozofických úvah sa zachovala v latinských spisoch Compendium logicum (Zhrnutie logiky), Triumphus Crucis (Triumf Kríža) či De veritate prophetica (O pravdivosti proroctiev).

V Savanarolovom diele  Esposizione sopra l’Ave Maria (Výklad modlitby Zdravas Mária) sa po prvý krát objavuje modlitba Zdravas Mária v podobe, v akej sa v rímskokatolíckej Cirkvi používa aj dnes. Bol to práve Girolamo Savanarola, ktorý do textu modlitby pridal Slová: “Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás za hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen. Savanarolov dodatok definitívne schválil Tridentský koncil v roku 1566 a na Tridentskom koncile sa uskutočnila aj prvá rehabilitácia dominikánskeho mnícha Girolama Savanarolu.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!