Evolúcia smeruje k zničeniu človeka. V Cirkvi našiel evolucionizmus mimoriadne úrodnú pôdu v trende zvanom modernizmus

Luis Dufaur
20. februára 2021
  Téma mesiaca  

Darwinove teórie popierajúce existenciu Boha a podkopávajúce prirodzený poriadok predstavujú súhlas s „kultúrou smrti“, ktorá je totožná so zničením človeka.

Charles Darwin (1809-1882) sa narodil v zámožnej anglickej rodine. Vyštudoval prírodné vedy na univerzitách v Edinburghu a Cambridge. Ešte ako mladý chlapec cestoval po svete takmer päť rokov (1831 – 1836), počas ktorých pozoroval faunu a zbieral jej exempláre.

Napriek všeobecne rozšírenému názoru tieto cesty nezmenili Darwinov postoj k Bohu. Napríklad keď uzrel brazílsky les, napísal: „Nedokážem vyjadriť pocity očarenia a úžasu. Pamätám si, že som prišiel k presvedčeniu, že človek nie je len telo.“

Keď o viac ako dvadsať rokov neskôr prírodovedec Alfred Russel Wallace (1823-1913) ukázal Darwinovi knihu obsahujúcu podobné myšlienky, ktorú Wallace zamýšľal vydať, Darwina to podnietilo, aby vyhľadal svoje staré poznámky, usporiadal ich a vydal. Tak pred 150 rokmi uzrelo svetlo sveta dielo s názvom O pôvode druhov.

Zvrat proti kresťanstvu

V čase vydania svojho opus magnum však bol Darwin už kýmsi úplne iným. Vychovaný v protestantskom duchu stratil zvyšky viery v rokoch 1836 až 1839. Vo svojej autobiografii opisuje, ako sa odvrátil od biblického Boha. Vyznanie tohto odpadlíctva bolo také šokujúce, že jeho potomkovia zakázali ďalšiu distribúciu knihy. Opäť bola vydaná až v roku 1958. V nej čítame: „Neviem pochopiť, ako môže niekto chcieť, aby bolo kresťanstvo vnímané ako pravda. Pretože ak by to tak bolo, Písmo výslovne hovorí, že ľudia, ktorí neveria – čiže môj otec, môj brat a všetci moji najlepší priatelia – budú za to večne potrestaní. Je to odsúdeniahodná doktrína.“

Darwin si vybral relativistický, mútny sentimentalizmus. Kritizoval usporiadanú logiku evanjeliovej morálky, odmietal reflexie duše inšpirované nádhernými scenériami prírody, pretože chápal, že úzko súvisia s vierou v Boha. Spomínajúc na svoj mládenecký obdiv k brazílskemu lesu, priznal: „Dnes by už ani tie najúžasnejšie prírodné scenérie nevyvolali vo mne podobné pocity.“

Onedlho sa začal označovať za agnostika a zlomyseľne kritizoval náboženstvo. V autobiografii nájdeme nasledujúce vyznanie: „Starý zákon je zjavne nepravdivý – Babylonská veža, dúha ako znamenie a podobne. Keďže pripisuje Bohu pocity pomstychtivého tyrana, vôbec nie je dôveryhodnejší ako sväté knihy hinduistov alebo povery iných barbarov. (…) Prestal som veriť v kresťanstvo ako Božie zjavenie.“

Postupne opustil predstavu osobného Boha a dokonca aj možnosť existencie konečnej príčiny sveta: „Starý argument účelnosti existencie sveta, ktorý som kedysi považoval za taký presvedčivý, úplne stratil svoju silu po objavení existencie prírodného výberu. (…) Neverím, že vo variabilite organických bytostí a v činnosti prírodného výberu existuje viac cieľavedomosti ako v smere, ktorým fúka vietor.“

Človek a svet prírody sa mu teda javili ako produkty slepého fatalizmu vyvíjajúce sa smerom k neznámemu. Hnacou silou tohto pokroku mali byť transformácie, ku ktorým dochádza v dôsledku náhodných udalostí, alebo sú diktované potrebou. Druhy vznikajúce pri tomto procese, čiže tie, ktoré dosiahli vyššiu úroveň vývoja, nevyhnutne ničia menej rozvinuté a slabšie druhy.

Náboženská kríza, ktorá viedla Darwina k odklonu od viery a vzbudila v ňom nepriateľstvo ku kresťanstvu, postupovala paralelne s objasňovaním princípov evolúcie. Preto neprekvapuje, že základom ideí Darwina a jeho nástupcov, „neodarwinistov“, nie je nestranné vedecké skúmanie, ale agresívny protikresťanský postoj.

Jeden z dnešných darwinistických koryfejov, profesor Dominique Lecourt z parížskej Sorbonny, hovorí: „Darwin si bol plne vedomý, že vytláča človeka z centra, približuje ho k zvieraťu a privádza do konfliktu so sebou samým. Darwin sa svojej zbožnej manželke priznal, že jeho teória sa nezhoduje s kresťanskou dogmou. Vedel, že vyrobil bombu.“ Jeho teórie skutočne poslúžili na podkopanie racionálnej vízie stvorenia vesmíru a zničenie poriadku, ktorý ho riadil.

Darwin vytvoril teóriu prirodzeného výberu druhov, ktorá má kľúčový význam pre evolucionizmus, spolu s Alfredom Russellom Wallaceom, ktorý si však zachoval vieru v nadradenú inteligenciu predchádzajúcu evolučnému boju a v roku 1862 sa priklonil k spiritizmu a okultizmu. Na druhej strane Darwin zostal verný materialistickému agnosticizmu. V jazyku, ktorý používa, však možno vycítiť pokus o vysvetlenie známeho neznámym a tajomným. V diele O pôvode človeka rozvíja víziu pôvodu človeka od akéhosi dávno vyhynutého druhu opice, ktorá sa zase pravdepodobne vyvinula z neznámeho archaického vačkovca; ten bol potomkom nejakého neznámeho obojživelného tvora pochádzajúceho z ešte menej identifikovaného zvieraťa podobného rybe.

Čím viac sa Darwin ponára do svojich dohadov o neoveriteľných javoch, tým väčšmi začína jeho jazyk pripomínať formulácie jasnovidca čítajúceho v krištáľovej guli. „V temnote minulosti si môžeme všimnúť, že prvým predkom všetkých stavovcov bol pravdepodobne vodný živočích so žiabrami, kombinujúci v sebe obe pohlavia, pričom najdôležitejšie orgány tela (ako je mozog a srdce) mali slabo vyvinuté, alebo neboli vôbec vyvinuté. Zdá sa, že toto zviera pripomína larvy morských živočíchov.“

Charles Darwin
zdroj: Pxhere

Neoveriteľné dohady

Darwinovi nasledovníci sa pokúsili dať temnotám minulosti, v ktorých ich guru s takou ľahkosťou „čítal“, vedecký základ. Do celej teórie dokonca pridali informáciu, že pri zdroji bola bunka, ktorá sa objavila pred štyrmi miliónmi rokov, nazvaná LUCA (Last Universal Common Ancestor, čiže posledný spoločný predok). Odkiaľ sa však vzala LUCA? „Z darwinovského súperenia medzi bunkami, ktoré sa navzájom likvidujú“, hovorí Patrick Forterre zo Sorbonny. A dodáva, že LUCA bola vybavená DNA prostredníctvom nejakého vírusu.

Odkiaľ sa však vzal vírus a navzájom sa likvidujúce bunky v procese darwinovského súperenia? Tu sa objavujú ďalšie dva dohady Darwinových nasledovníkov. Podľa prvého živé molekuly priniesol na Zem meteorit, podľa druhého sa objavili pred miliónmi rokov v oázach života, v blízkosti hydrotermálnych prameňov, v oceánoch. Tam, v hĺbke niekoľkých tisíc metrov malo dôjsť k úniku sopečnej lávy, ktorá vyvolala veľmi vysoké teploty a koncentráciu solí. Pokusy o vytvorenie takýchto „kotlov“ v laboratóriu boli neúspešné.

Odmietnutie vedeckej diskusie

Mnoho vedcov poukazuje na nepresnosti a nepravdepodobnosť evolučnej skladačky. Na základe početných štúdií v najrozličnejších oblastiach prírodných vied tvrdia, že seriózne a metodické štúdium živých organizmov a štruktúry vesmíru predpokladá existenciu inteligentného plánu (angl. Intelligent Design), ktorý predchádza vzniku a diferenciácii živých bytostí.

Vo vede sa často objavujú teórie podkopávajúce všeobecný konsenzus v niektorej otázke. Takto vznikajúce námietky sú považované za podnet pre testovanie všeobecne prijatých téz a ich zdokonalenie. Evolucionistický establišment však neúnavne vedie kampane majúce za cieľ diskvalifikovať obhajcov inteligentného dizajnu, ktorým nedovoľujú zúčastňovať sa vedeckých sympózií a znemožňujú im prístup k publikovaniu. Modelovým príkladom bola medzinárodná konferencia Biologická evolúcia, fakty a teórie, ktorú v roku 2009 organizovala Gregoriánska univerzita v Ríme, jedno z najväčších katolíckych výskumných centier v hlavnom meste kresťanstva.

Konferencie sa zúčastnili najvýznamnejší evolucionisti vrátane najbojovnejších ateistov a antikresťanov, ako napríklad Richard Dawkins. Zároveň bol odmietnutý aj jeden obhajca inteligentného dizajnu, hoci tento prúd do istej miery prijíma princípy evolúcie.

Evolucionizmus nereaguje na vedecké argumenty inteligentného dizajnu, ktorým opovrhuje, pretože ho považuje za modernú formu kreacionizmu. Pritom teória inteligentného dizajnu nie je v nijakom prípade totožná s kreacionizmom, ale zdá sa, že dokáže nájsť zhodu so všetkými vedami vrátane teológie.

Radikalizácia postoja

Evolucionizmus zo dňa na deň stráca svojich adeptov. Entuziazmus 19. storočia nad pokrokom je dnes výrazne slabší a antikresťanské jadro darwinizmu čoraz zreteľnejšie vystupuje do popredia. „Mnohí považovali Darwinovu teóriu iba za ozbrojené rameno ateizmu,“ vysvetľuje oxfordský filozof vedy Thomas Lepelthier.Táto protináboženská dimenzia spôsobila, že darwinizmus je predmetom neustálej polemiky.“ Výsledkom tejto diskusie bolo rozšírenie radov kreacionistov. V Spojených štátoch amerických prebehli historické spory týkajúce sa výučby kreacionizmu na školách v jeho biblickej a vedeckej verzii. Svoj epilóg našli na Najvyššom súde.

Teória kreacionizmu bola postavená v protestantskom duchu bez zohľadnenia učenia Katolíckej cirkvi, ktoré by interpretovalo biblický príbeh stvorenia a definovalo presný rozsah, v ktorom platia prírodovedné a teologické princípy. To výrazne uľahčilo prácu obhajcom evolúcie. Táto diskusia však jasne ukázala, že pri absencii presvedčivých argumentov sa darwinizmus začína uchyľovať k súdom, aby cez ne administratívne vnucoval svoje teórie.

Progresívny evolucionizmus

V Katolíckej cirkvi našiel evolucionizmus mimoriadne úrodnú pôdu v trende zvanom modernizmus, ktorý odsúdil pápež sv. Pius X. ako herézu. V encyklike Pascendi kritizuje modernizmus, pretože „v jeho doktríne je evolúcia takmer kapitálom.(…) Dogma, Cirkev, posvätný kult, knihy, ktoré si ctíme ako posvätné, a dokonca aj samotná viera (…) majú podliehať evolučným zákonom (č. 25). Podľa náuky a machinácií modernistov nie je v Cirkvi nič stále, nič nie je nemenné (č. 27).“ Svätý Otectento blud označil ako „syntézu všetkých heréz a množstvo sofizmov, ktoré podrývajú a ničia všetko náboženstvo“.

Po smrti sv. Pia X. sa modernisti vrátili na scénu, tentokrát ako progresivisti. Medzi ich teológmi sa vynímal Pierre Teilhard de Chardin SJ, horlivý zástanca Darwinovej teórie, ktorý mal prsty v podvode, pri ktorom bola kostra opice vydávaná za kostru primitívneho človeka známeho ako Piltdownský človek.

S cieľom prispôsobiť evolucionizmus katolíckej doktríne Teilhard de Chardin používal teologické sofizmy a formulácie presiaknuté panteizmom, ktoré nie sú o nič menej zmätené ako formulácie darwinistické. Pre neho je Boh sila, ktorá sa realizuje evolúciou vesmíru. Tento Boh inkubovaný v prírode vyextrahoval človeka z opice a smeruje ho k budúcej božskosti.

Podľa progresivistov sa objektom náboženského uctievania stal človek, pretože jeho ďalšia oddanosť transcendentnému a osobnému Bohu ako výmyslu stredoveku, čiže nižšieho stupňa evolúcie, stratila zmysel.

V praxi tieto doktríny našli uplatnenie v svojskom „triednom boji“ medzi laikmi a cirkevnou hierarchiou, v rušení tradičných foriem zbožnosti a v zavádzaní obradov odrážajúcich túto kozmickú religiozitu, ako aj v budovaní chrámov, ktoré jej zodpovedajú. Morálka, askéza, doktrinálna dôslednosť stratili akýkoľvek význam.

dokončenie v II. časti

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!