Dokumenty hovoria jasne: sv. prijímanie sa podávalo vždy priamo do úst

itresentieri.it
10. mája 2020
  Cirkev  

Od prvých storočí kňazi podávali hostiu do úst (dokumenty potvrdzujú, že dotýkanie sa Eucharistie rukami bolo pre laikov vždy zneužitím, okrem nevyhnutnosti a v čase prenasledovania).

Pán Ježiš pri Poslednej večeri, obraz Fra Angelica

Teraz je veľmi bežné vidieť veriacich, ktorí idú na sv. prijímanie a berú Eucharistiu do rúk. Tí, ktorí s tým súhlasia, tvrdia, že Pán Ježiš vo Večeradle dal apoštolom prvýkrát Eucharistiu do rúk. A tiež, že v prvých časoch Cirkvi nebolo zvykom prijatie Eucharistie priamo do úst. Ale je to naozaj tak?

Najskôr nechajme prehovoriť pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý v Ecclesia de Eucharistia v č. 61 píše: „Prisudzujúc Eucharistii vážnosť, ktorú si zasluhuje, a pozorne sa snažiac dodržať všetky požiadavky, dávame najavo, že sme si skutočne vedomí veľkosti tohto daru. (…) Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali!“

Pomocou tohto autoritatívneho predhovoru sa dostaňme k veci.

POSLEDNÁ VEČERA A PRVÍ KRESŤANIA

Pokiaľ ide o skutočnosť, že Pán Ježiš pri Poslednej večeri nepodal apoštolom Eucharistiu priamo do úst, ale do ruky, treba povedať, že to nie je vôbec zrejmé. Naopak, možno predpokladať, že Ježiš dal Chlieb priamo do úst každého apoštola. Na Blízkom východe, v Ježišových časoch, existoval zvyk, ktorý pokračuje dodnes: hlava rodiny živí svojich hostí vlastnou rukou a do úst hostí vkladá symbolický kus jedla. Ale ak by aj Ježiš bol podal Eucharistiu do rúk apoštolov, je potrebné spresniť dôležitú vec: v tej chvíli už boli apoštoli vysvätení za kňazov, a dokonca v úplnosti kňazstva, teda za biskupov.

Pokiaľ ide o druhý argument, že prví kresťania prijímali sv. prijímanie na ruku, je potrebné urobiť dva predpoklady.

Prvý predpoklad: to, čo bolo v staroveku, nie je vždy lepšie ako to, čo bolo prehlbované a inštitucionalizované neskôr. Tak ako je liturgicky pomýlený „progresivizmus“, čiže, to čo príde potom, je vždy lepšie ako to, čo bolo predtým, je rovnako nesprávny „archeologizmus“, čiže to, čo bolo predtým, je vždy lepšie ako to, čo príde potom.

Druhý predpoklad: v prvých storočiach kresťanstva bolo pre Eucharistiu vykonávané silné pokánie, napríklad zdržiavalo sa všetkého jedla a pitia od vigílie až do sv. prijímania. Ak by sa teraz uplatňovala zásada „archeologizmu“, treba sa opýtať mnohých priaznivcov sv. prijímania na ruku: prečo neobnoviť aj prísne pokánie z prvých storočí? Ak je správne prevziať to, čo bolo na začiatku, mali by sa opäť prijať tvrdé pokánia ako na začiatku. Dá sa očakávať, že mnohí by cúvli.

POĎME K FAKTOM

Bola v prvom období Cirkvi Eucharistia podávaná naozaj do rúk? Nie, jedná sa o faloš. Existujú isté svedectvá, ktoré svedčia o tom, že od začiatku bol rozšírený zvyk podávať Eucharistiu do úst prijímajúcich a laikom bolo zakázané dotýkať sa rukou Eucharistie. Len v prípade nevyhnutnosti a v čase prenasledovania, ako napríklad uisťuje sv. Bazil, bolo možné prestúpiť toto pravidlo a laici mohli preto prijímať vlastnými rukami.

Pápež Sixtus I. bol pápežom v rokoch 115 – 125. Zakázal laikom dotýkať sa posvätných nádob, takže je všeobecne podložený predpoklad, že im aj zakázal dotýkať sa svätej Eucharistie.

Svätý Eutychián, pápež v rokoch 275 – 283, zakázal laikom niesť Eucharistiu chorým z toho dôvodu, aby sa nedotýkali Eucharistie rukami.

Koncil v Zaragoze z roku 380 vydal exkomunikáciu voči tým, ktorí si dovolili zaobchádzať s najsvätejšou Eucharistiou ako v čase prenasledovania, v čase, keď – ako sme už povedali – sa mohli aj laici ocitnúť v nevyhnutnosti dotknúť sa jej vlastnými rukami.

Sv. Inocent I. od roku 404 nariadil obrad sv. prijímania iba na jazyk. V liste Decenziovi, biskupovi Gubbia, z roku 416, ktorý ho požiadal o smernice týkajúce sa rímskej liturgie, ktorú mal v úmysle prijať, odpovedal potvrdzujúc pre všetkých povinnosť rešpektovať v tomto ohľade tradíciu rímskej Cirkvi, pretože ona pochádza od samotného Petra, prvého pápeža. Ten istý sv. Inocent I. – ako sme práve povedali – od roku 404 nariadil obrad sv. prijímania iba na jazyk.

Sv. Gregor Veľký rozpráva, že sv. Agapitus, pápež v rokoch 535 až 536, počas pobytu v Konštantínopole uzdravil hluchonemého vo chvíli, keď „mu vložil Telo Pána do úst“, teda Eucharistia sa podávala priamo do úst.

Koncil v Rouen, okolo roku 650, zakázal služobníkovi Eucharistie, aby ju položil na ruku prijímajúceho laika: „(Kňaz) nech sa stará o to, aby im (veriacim) podával Eucharistiu vlastnou rukou a nedával ju do rúk žiadneho laika alebo ženy, ale položil ju len do úst týmito slovami…“.

Správny spôsob uctenia skutočne premeneného Pána Ježiša

KONCILY A SYNODY

V rovnakom duchu zakázal 3. Konštantinopolský koncil (680-681), za pápežov Agatóna a Leva II., prijať veriacim sv. prijímanie vlastnými rukami a hrozil exkomunikáciou tým, ktorí by vykonali takúto opovážlivosť.

Synoda v Cordobe v roku 839 odsúdila sektu „kaziánov“ z dôvodu ich odmietnutia prijať sväté prijímanie priamo do úst.

Na Západe bol úkon prostrácie a kľačania pred prijatím Tela Pána zachovávané v kláštoroch už v 6. stor. (napríklad v kláštoroch sv. Kolombána). Neskôr v X. a XI. stor. sa tento úkon rozšíril ešte viac.

Keď sv. Tomáš Akvinský v Sume (III, 9, 82) predstavil dôvody, ktoré zakazovali laikom dotýkať sa Posvätných Spôsobov, nehovoril o novo vynájdenom obrade, ale o liturgickom zvyku tak starom ako Cirkev.

Preto Tridentský koncil (dekrét o Eucharistii) mohol potvrdiť, že v Božej Cirkvi bolo nielen stálym zvykom, že laici dostávali sv. prijímanie od kňazov, zatiaľ čo kňazi prijímali sami, ale tiež, že tento zvyk je apoštolského pôvodu: „Pri prijatí tejto Sviatosti (Eucharistie) bolo v Božej Cirkvi vždy zvykom, že laici prijímali sv. prijímanie od kňazov a celebrujúci kňazi prijímali sami, a tento zvyk treba považovať ako pochádzajúci z apoštolskej tradície.“

Začali sme s pápežom  sv. Jánom Pavlom II., ukončime teda tiež s ním. Stále v Ecclesia de Eucharistia (č.49) píše: „V duchu tohto vznešeného zmyslu pre tajomstvo možno pochopiť, ako sa viera Cirkvi v eucharistické tajomstvo vyjadrovala počas dejín nielen v dôraze na vnútorný postoj zbožnosti, ale aj celým radom vonkajších prejavov, zameraných na to, aby pripomínali a zdôrazňovali veľkosť slávenej udalosti.“

Zdroj: http://itresentieri.it/i-documenti-parlano-chiaro-la-comunione-si-e-sempre-presa-direttamente-in-bocca/