Človek je v skutočnosti presný opak toho, kým si myslí, že je - Christianitas

Človek je v skutočnosti presný opak toho, kým si myslí, že je

Matej Gavlák
15. marca 2022
  Spoločnosť


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: kritiky.cz

Mnoho rokov dozadu som čítal pamäte istého amerického výsadkára, ktorý sa počas II. svetovej vojny zúčastnil oslobodzovania Normandie a dňa D (knižka sa, mimochodom, volala Currahee!: Kričiaci orol v Normandii od D. Burgetta). Autor v nej opisoval istého sebavedomého vojaka, ktorý sa naparoval, ako pôjde Nemcom „nakopať zadok“ a „ako sa teší“ na vojnu.

Už sám seba zjavne videl ako najväčšieho vojnového hrdinu všetkých čias. Keď však potom došlo k skutočnému boju a jednotka bola pod ťažkou delostreleckou paľbou, kedy všetko naokolo vybuchovalo, onen „hrdina“ sa od strachu doslova rozplakal a od jednotky utiekol kamsi preč. „To bol jediný prípad zbabelosti, ktorý som v našej jednotke videl“, priznal autor.

V armáde sa vo všeobecnosti neraz ukazuje, že tí, čo sa najhlasnejšie naparujú, sklamú, kým tí najtichší, schovaní kdesi v kútoch so svojimi myšlienkami, sa v ohni bojov často správajú najzodpovednejšie – vyrovnať sa s takým stresom a psychickým náporom nie je zjavne jednoduché a ľudia majú tendenciu veci podceňovať nebezpečenstvo a potom sú šokovaní zo skutočného priebehu udalostí.

Toto je však len ten najextrémnejší príklad istého príslovia, ktoré som raz kdesi započul a odvtedy ho mám v hlave a ktoré znie: „Človek je presný opak toho, kým si myslí, že je.

Cnostný princ

Na toto príslovie som si spomenul po legendárnom katastrofickom rozhovore princa Andrewa pre BBC, kedy sa snažil spochybniť obvinenia zo sexuálneho zneužitia 17-ročného dievčaťa, no podaril sa mu presný opak – o jeho vine od tej doby už asi nikto nepochyboval.

Zaujímavé bolo už to, keď novinárka spomenula, že je považovaný za „princa večierkov“, čo on vehementne odmietol s tým, že nerozumie, prečo mu ľudia dali takú nálepku, keďže on nikdy nebol nejakým „milovníkom večierkov“. To je teda to, čo si o sebe Andrew myslí. Má však tú „smolu“, že ako syn kráľovnej je pod drobnohľadom novinárov, jeho kroky sú vskutku dobre monitorované a všade sa o nich píše. A on jednoducho bol ten človek, ktorý sa neustále objavoval na nóbl akciách plných pofidérnych ľudí, kam ostatní členovia kráľovskej rodiny nikdy nechodievali. Na internete možno k tomu nájsť „tony“ fotografií. Guardian o ňom ešte v roku 2019 napísal:

Veľmi rýchlo sa zmenil z akéhosi slobodného princa na niekoho, kto nemá úžitok, nemá zmysel života, príliš očividne míňa peniaze, veľa lieta, dostáva svoju nelichotivú prezývku, ožení sa a rozvedie. Zo zlatého princa sa stal trápnym strýkom v sérii veľmi pochybných krokov. A to bolo predtým, než sa stal takým trápnym ako je teraz.1

Ešte zaujímavejší mi prišiel ďalší Andrewov výrok zo spomínaného rozhovoru, kedy o sebe doslova vyhlásil: „Viete, ja som veľmi cnostný človek.

Aký bol a je však princ v skutočnosti? Okrem toho, že veľa lietal (doslovne) po večierkoch – čím, samozrejme, míňal veľké finančné obnosy, ktoré on sám nikdy nezarobil – sa o ňom vedelo tiež to, že vedie veľmi pohoršujúci morálny život. Dnes sa už postupne dostávajú na povrch aj informácie, že počas množstva letov a večierkov, ktoré absolvoval, doslova kšeftoval poza chrbát svojej matky – kráľovnej a britského štátu. Veľmi prekvapivý bol však pre mňa rozhovor bývalého policajného strážcu,2 ktorý pracoval v Buckinghamskom paláci a ktorý na adresu princa Andrewa okrem iného povedal:

Mám pocit, žeby mal princ Andrew odpovedať na viacero otázok vrátane šikanovania… Ja som trpel v rukách princa Andrewa, mladé dievčatá trpeli v rukách princa Andrewa, moji kolegovia – policajti taktiež trpeli v jeho rukách, ako aj členovia služobníctva. Nikto to však nikdy neskúmal, pretože ľudia mali príliš veľký strach.“

Podľa policajta mal u služobníctva Andrew vulgárnu prezývku odvodenú od jeho štýlu správania sa, podľa ktorej každý vedel, že ide práve o neho. Mladší syn kráľovnej podľa neho „naštval každého, s kým prišiel do kontaktu“, bol to „najnepopulárnejší člen kráľovskej rodiny“ a správal sa „hrubo a arogantne“. V rozľahlom Buckinghamskom paláci bol podľa neho nekončiaci prúd žien, ktoré navštevovali Andrewa poza chrbát kráľovnej a okrem toho mal princ na posteli asi 60 plyšových hračiek (!), ktoré vždy museli byť uložené podľa akejsi kartičky, inak bolo zle a po služobníctve doslova „ziapal“.

Toľko k človeku, ktorý sám seba považuje za „cnostného“.

Pokora povyšuje

Pozrime sa na to teraz z opačného konca. Vždy ma fascinovalo s akým žiaľom až opovrhnutím o sebe neraz rozprávali ľudia, ktorí boli po svojej smrti vyhlásení za svätých. Napríklad taký svätý Pavol sám seba nazval prvým zo všetkých hriešnikov: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich.“ (1Tim 1,15).

Sv. Rita mala oči vždy len na kríži, ba dokonca zvykla samú seba fyzicky trestať, aby tak zahnala nečisté myšlienky. Človek si povie – „Aké už len nečisté myšlienky mohla mať svätá Rita? A ak jej hrozilo, žeby mala nečisté myšlienky – čo potom ja?“ Mnoho svätých svoje telá fyzicky trestalo , taký svätý Dominik Lorictaus behom šiestich dní v 11. storočí sám seba zbičoval 300-tisíckrát. Všetkými milovaný svätý František z Assisi si sám sebe neustále pripomínal, že je hriešnik, inak, ako vyhlásil, „by som bol skutočne stratený“.

Svätí však rozhodne mali od koho čerpať. Panna Mária je kráľovná Neba, korunovaná vlastným Synom po jej nanebovzatí. Už na Zemi pochádzala dokonca z kráľovského rodu – bola praprapravnučkou kráľa Dávida. Napriek tomu, keď bola spolu so sv. Jozefom obetovať malého Ježiška, obetovali tiež dve holubice – čo bol znak chudobných. Bohatí obetúvali jahňatá, či hrdličky. Sám Ježiš Kristus – Stvoriteľ nekonečného vesmíru (!) – sa vo svojich raných rokoch živil ako stolár a bol považovaný za syna stolára.

Boh pyšným odporuje, ale pokorným však dáva milosť“, píše sa v Prvom Petrovom liste (1Pt 5,5). Pritom aj bohatý človek môže byť pokorný (aj keď taký to má veľmi ťažké) a chudobný zas pyšný. Ale, ako píše biskup Fulton Sheen: Ak si človek o sebe myslí, že je väčší, než v skutočnosti je – je hlupák. Myslím si preto, že je dôležité, aby človek sám o sebe zmýšľal v čo najnižších intenciách. Pretože naše myšlienky a postoje – aj keď ich nikto nevidí – sa v konečnom dôsledku pretavujú do nášho konania. A pyšní ľudia majú tendenciu „tých pod nimi“ ponižovať, či sa im posmievať, veď to na ulici, vo verejnej doprave, či na pracoviskách mnohí z nás vídajú každý deň. Nikto z nich by si pritom vlastnú chybu nepriznal, pretože sú všetci vo svojich očiach podobne „cnostní“ ako princ Andrew.

Osobne nemám veľmi rád rozprávky a takú Popolušku som videl leda tak na obrázku. Avšak kto by dal prednosť jej bohatým, no nadmieru pyšným sestrám pred jej vlastnou pokorou a dobrosrdečnosťou? A predsa bola ušpinená Popoluška v konečnom dôsledku ďaleko bohatšia a vznešenejšia než jej vyfintené a nóbl sestry. A takí sme aj my – každý jeden z nás. Pretože pýcha ponižuje a pokora povyšuje, a pretože „človek je presný opak toho, kým si myslí, že je“.

1 https://www.theguardian.com/uk-news/2019/nov/18/the-party-prince-how-andrew-got-his-bad-reputation

2 https://www.youtube.com/watch?v=1jaFsij5a_A (od 18. min.)


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Prečo katolík nemôže za žiadnych okolností schvaľovať LGBT hnutie a komunity

Nominalizmus a jeho důsledky – VII

Kauza katolíckej školy v Nemšovej: Toto odkazuje ukričanej menšine bývalý kolega!

Svätý Mikuláš čaká na našu pomoc!