Bitka pri Belehrade – Ján Huňady a sv. Ján Kapistránsky zachraňujú Uhorsko

Matej Gavlák
26. apríla 2021
  História

Zdroj: wikimedia commons

pokračovanie I. časti

Guvernér Uhorska

Varna bola katastrofálna masakra pre obe strany. Islamský historik zaznamenal slová sultána Murada II., ktorý krátko po bitke zvolal: „Kiež by mi Allah už nikdy nedoprial takéto víťazstvo!“1 V každom prípade, toto víťazstvo sa slávilo po celom moslimskom svete od západu až na ďaleký východ. V Európe bola situácia presne opačná – celý kontinent sa triasol pred teraz očakávanou moslimskou inváziou. Najmä v Uhorsku prevládal obrovský strach a to najmä u nižších vrstiev obyvateľstva a u nižšej šľachty.

Uhorsko bolo navyše bez kráľa. Tak sa teda baróni zišli na spoločnom sneme, aby zvolili guvernéra krajiny, v podstate zástupcu kráľa. A – na isté prekvapenie – bol za guvernéra zvolený práve Ján Huňady.

Bol to prekvapenie, nie však až také veľké. Ján pôvodne pochádzal zo sedmohradskej nižšej šľachty. Vysoká uhorská šľachta touto vrstvou, samozrejme, pohŕdala ako vedela. Na druhej strane, v bojoch si získal nielen obrovské renomé, ale aj vplyv a bohatstvo, keďže králi ho za jeho služby vždy štedro odmeňovali novými územiami s množstvom produktívneho obyvateľstva a niekedy aj rôznymi baňami, kde sa ťažili nerasty.

Huňady sa o svoje kraje staral dobre, aj keď niekedy takpovediac „železnou rukou“. Podporoval rôzne združenia a cechy, financoval viacero projektov (skúmanie nových ložísk a pod.), zaľudňoval pusté kraje výhodnými podmienkami pre roľníkov a robotníkov, započal veľké projekty na stavbu obranných valov a hrádzí, zaúčal nižšie vrstvy v boji a sebaobrane. Aj Cirkvi poskytol vojenskú ochranu, no vyžiadal si za to istý dohľad pri menovaní kňazstva a duchovenstva, keďže to malo vždy obrovský vplyv na formovanie bežného ľudu.

Jeho najväčším nepriateľom sa v tomto pomerne pokojnom období (1445 – 1448) stal rakúsky arcivojvoda a rímsky cisár Fridrich III. Habsburský, de facto väzniteľ syna kráľovnej Alžbety, Ladislava. S Fridrichom mal Huňady niekoľko bojových potýčok. Ján o ňom prehlásil: „Ani pohania nám nespôsobili toľko problémov, ako tento kresťanský princ!

V tomto období mal Huňady tiež niekoľko potýčok aj s husitským veliteľom Jánom Jiskrom, ktorý stále neohrozene vládol nad územím dnešného Slovenska. Očitý svedok o Jiskrových výčinoch píše: „Škodil každému, komu mohol… Prechádzal uhorskou krajinou, založil tábory a všetko, čo mu prišlo do cesty neľútostne plienil a pustošil ohňom. Zriadil viaceré pevnosti, aj drevené poľné tábory a tie boli postrachom celým okolitým oblastiam… Horeli mestá i dediny, znovu a znovu ich podpaľovali a plamene chrliace do výšok dym znečisťovali vzduch v okolí. Celé Uhorsko prežívalo hrozné roky železných čias a na ladom ležiacich poliach bola krv zabitých pánov i sluhov. Koľko nevinných ľudí stratilo život a vylialo krv!2

Jánovi Huňadymu sa však podarilo (inak geniálneho stratéga) Jiskru spacifikovať – neskôr v bitke pri Kremnici (1449) a potom v bitke pri Lučenci (1451) utrpel porážky, takže sa musel z územia Slovenska definitíve stiahnuť. Jiskra, mimochodom, následne mesto Lučenec vypálil.

Strata Slovenska bola pre Huňadyho vládu ťažkou ranou, pretože, ako píše rumunský historik Camil Muresanu vo svojej knihe Ján Huňady: obranca kresťanstva: „Slovensko, región bohatý na banícke lokality, malo veľkú dôležitosť pre celé Uhorské kráľovstvo.3

Kosovo pole

Nová Huňadyho ofenzívna kampaň započala na jeseň roku 1448. Huňadyho vojsko žoldnierov (väčšina vysokých barónov sa stále odmietala účastniť vojen mimo Uhorska) v počte asi 22-tisíc mužov vstúpilo na osmanské územie do hĺbky 300 kilometrov. Jána však zradili špehovia, ktorí mu podávali nepresné informácie o počte a umiestnení nepriateľa. Naopak, osmanskí Turci mali vynikajúce informácie o postupe uhorského vojska. Veľká osmanská armáda, ktorá sa znenazdania zjavila na Kosovom poli, Huňadyho zaskočila, no on, uvedomujúc si, že sa nachádza na výhodnejšom mieste, dal prednosť boju pred demoralizujúcim ústupom.

Ak vyhráme,“ povzbudzoval Ján svojich vojakov, „získame dobro a bezpečný život pre našu krajinu a to navždy; ako aj nesmrteľnosť pre nás samých. Ak prehráme, zahynieme slávnou smrťou a na druhej strane nás bude očakávať večný život.

Bitka sa napokon ukázala byť akousi kópiou katastrofy pri Varne. Začiatok bol dobrý, uhorská armáda zatlačila jedno krídlo omnoho početnejšej osmanskej armády, avšak počty vojakov nedali: viac moslimských vojakov skrátka obkľučovalo a porážalo tých kresťanských, ktorých bolo menej. Sám Huňady v ťažkom boji spadol z koňa, no pomohol ho zachrániť jeden z jeho vojakov, ktorému sa potom Ján odmenil pozemkami.

V bitke na Kosovom poli padlo asi 17-tisíc Huňadyho mužov – teda takmer všetci – a to vrátane bánov Chorvátska a Slavónska, vojvodu Satmáru, či pápežského legáta Bartolomeja. Do zajatia tiež padol Michal Siládi, Jánov švagor. Jánovi sa podarilo v spoločnosti iba 12 mužov utiecť do Srbska. Tam sa túlali po kopcoch, kde občas natrafili na nejaký salaš, kde sa im dali najesť. Ján sa mal údajne vysloviť, že nikdy v živote nejedol také dobroty, aké mu dávali v týchto salašoch.4

Slávna bitka pri Belehrade

Huňadyho kampaň z roku 1448 bola poslednou európskou ofenzívou voči Osmanom na dlhé storočia. Od tejto doby sa Európa už iba bránila. Porážka Jánovi politicky veľmi uškodila a stratil podporu mnohých vysokých barónov. Uhorsko stálo opäť na pokraji občianskej vojny, akoby jeho vonkajšie problémy neboli dostatočne veľké.

V priebehu uhorských ťahaníc a intríg proti Huňadymu došlo ku katastrofe, ktorá sa naveky zapísala do dejín: 29. mája 1453 padol Konštantínopol. Všestrannosť Jána Huňadyho dokazuje aj fakt, že Huňady bol v Konštantínopole osobne ešte v roku 1452, aby poskytol cisárovi Konštantínovi XI. nejakú pomoc. Ten odmietol. Na jar 1453 zas Huňady poslal uhorskú delegáciu k Mehmedovi II. Dobyvateľovi, aby útok zastavil. Ten sa s delegáciou ani nebavil.

V lete 1454 sa víťazná Osmanská armáda pohla na sever. Rýchlo obsadila časť Srbska, krajiny, ktorá s Osmanmi dlho koketovala a Uhorsku neustále podrážala nohy. Ján opäť prekročil Dunaj, obkľúčil predvoj moslimskej armády a úplne ho zničil. Huňady sa snažil o vytvorenie európskej aliancie voči moslimom, no jeho snahy stroskotali. V Uhorsku navyše proti nemu naďalej intrigovali baróni okolo neslávneho slovinského magnáta Celjského. V tejto atmosfére sa Huňady definitívne vzdáva svojich guvernérskych právomocí, aby sa mohol orientovať výhradne na obranu južných hraníc Uhorského kráľovstva.

Na jeseň 1454 začínajú od špehov, pozorovateľov a kupcov prichádzať správy o veľkých vojnových prípravách Osmanov. Verbovali mužov, stavali a prevážali zbrane, chystali zásoby jedla. Jediným logickým postupom útoku muselo byť mesto Belehrad a za ním už ležali uhorské hranice. Huňady dlho varoval pre blížiacou sa búrkou, no nikto ho v Uhorsku nebral vážne. Po veľkých stratách pri Varne a na Kosovom poli sa mu podarilo zohnať už iba 7000 bojaschopných mužov.

Zdroj: wikimedia commons

Stal sa však malý zázrak: taliansky mních pôsobiaci v Uhorsku v inkvizičnej rade, Ján Kapistránsky, sa vybral do ulíc a kázal o okamžitej potrebe novej križiackej výpravy. Šľachta ho nebrala vážne, ale začal si ho všímať pospolitý ľud. V apríli 1456 už prichádzajú veľmi zlé správy a tak nastáva v Uhorsku celonárodná mobilizácia. Huňadymu sa podarilo poslať 5000 žoldnierov do mesta-pevnosti Belehrad. Celkovo mal Huňady k dispozícii 20-tisíc vojakov, ale na pomoc prišli, prekvapivo, aj dobrovoľníci, ktorých pozbieral Ján Kapistránsky – a tých bolo dokonca okolo 45-tisíc. Ale k Uhorsku už pochodovalo moslimské vojsko o sile 80-tisíc mužov.

Finálny útok na mesto začal 21. júla po asi troch týždňoch ťažkého ostreľovania, ktoré zničilo časti jeho opevnenia. Útok bol natoľko mohutný, že jedným veľkým útokom sa moslimom podarilo dobyť dve tretiny mesta aj napriek hrdinskému odporu kresťanských vojakov, ktorí v uliciach Belehradu zvádzali doslova „stalingradský“ boj. 2/3 mesta už takmer padli, keď Ján predviedol svoj najgeniálnejší kúsok vo svojom bohatom vojenskom živote. Skrytý na ešte zvlášť opevnenom návrší mesta zavelil svojej malej kavalérii do útoku a tá vpadla rovno do boku postupujúcim Osmanom a doslova ich drvila. Tento manéver povzbudil aj vpredu ustupujúcich vojakov a spoločnými silami spredu a zboku Osmanov z Belehradu vytlačili.5

V tomto momente sa už „sedliacka armáda“ Jána Kapistránskeho neudržala a s veľkým hurhajom napadla Osmanov pred múrmi mesta, čo Jána vydesilo. Sedliacka armáda však nepripravených moslimov doslova prevalcovala a Ján teda zavelil aj svojmu vojsku v meste na generálny útok. Armáda Mehmeda II. sa doslova rozsypala a sám veľký dobyvateľ Konštantínopola bol zranený a vyviazol len s veľkým šťastím.

Ján by bol najradšej započal ďalšiu križiacku výpravu na Balkán, ale jeho belehradskú armádu postihol mor, ktorému podľahol aj on sám, spolu s Jánom Kapistránskym. O smrti Jána sa zmienil aj Aeneas Silvius Piccolomini, budúci pápež Pius II.:

Keď už bol ťažko chorý, zakázal, aby bolo k nemu prinesené Telo Kristovo a vyhlásil, že je nehodné pre kráľa, aby vstupoval do domu služobníka. Hoci teda ochaboval na sile, nariadil, aby ho previezli do kostola, kde sa vyspovedal, prijal Eucharistiu a svoju dušu odovzdal Bohu v rukách kňazov. Šťastná to duša, ktorá prišla do Neba ako posol a strojca heroického víťazstva v Belehrade.“6

Belehradské víťazstvo bolo nesmierne dôležité a ďalších 80 rokov sa už Osmani k hraniciam Uhorska ani nepriblížili. Ako vďaku Bohu za toto víťazstvo rozkázal vtedajší pápež Kalixt III., aby vyzváňali na kostoloch všetky zvony každý deň na obed. Tak je tomu až podnes.

Otec Jána Huňadyho patril k nižšej pomaďarčenej rumunskej šľachte. Ján sa svojimi činmi prepracoval k najbohatším barónom Uhorska a jeho syn sa stal priamo kráľom. A nebol ním nik iný, než jeden z najväčších kráľov v dejinách Uhorska – Matej „Korvín“ Huňady.

Nebyť Huňadyho, Osmani mohli do Uhorska vtrhnúť už o nejakých 100 rokov skôr a je otázne, či by sa Slováci, či mesto Viedeň dokázali v takom prípade ubrániť ich mohutnému náporu. Z tohto pohľadu možno Jána Huňadyho vnímať nielen ako veľkého obrancu kresťanstva a Uhorska, ale de facto aj ako záchrancu Slovenska. Ján Huňady je pochovaný v katolíckej katedrále svätého Michala v Sedmohradsku, kde je dodnes možné navštíviť jeho hrobku.

Tradičné piesne ortodoxných Srbov predstavujú Jána Huňadyho ako „fanatického križiaka, ktorý sa nasilu snaží konvertovať na katolicizmus všetok ľud, ktorý oslobodil.7 Akej väčšej pocty sa ešte môže dostať Kristovmu vojakovi?

1 ROBERTS, J.S.: The Crusade of Varna. IN: Real Crusades History.

2 SEGEŠ, V.: Pramene k vojenským dejinám Slovenska.

3 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom, s. 197.

4 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom, s. 187.

5 John Hunyadi. In: Pike and Shot Channel.

6 ADY, C.: Pius II: The Humanist Pope.

7 MURESANU, C.: John Hunyadi: Defender of Christnedom, s. 170.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!