Biela légia – proti komunizmu a za kresťanstvo

Branislav Michalka
24. marca 2020
  Téma mesiaca  

Organizácia Biela légia predstavovala koncom 40. a začiatkom 50. rokov skutočnú antikomunistickú a kresťanskú odbojovú organizáciu, ktorá, na rozdiel od rôznych bývalých komunistov a disidentov v 70. rokoch, reálne bojovala proti komunizmu a za kresťanskú spoločnosť.

Bojovníci za demokraciu?

Interpretácia jej činnosti a ideových základov dnes často naráža na problém politickej korektnosti a liberálneho pokrytectva. Na jednej strane už nemôžu bývalí komunisti s ľudskou tvárou zatajiť existenciu tohto skutočného odboja a tváriť sa, že straníci z roku 1968 boli tými pravými bojovníkmi proti tzv. totalite. Na druhej strane však nemôžu priznať, že to oni – komunisti z 50. rokov (neskôr po roku 1968 vyhodení z KSČ), resp. komunistickí rodičia a prarodičia súčasnej nomenklatúry (po novom establishmentu), majú na svedomí popravy a represálie proti kresťanskému odboju a aj proti kresťanstvu ako takému. A teda, že odboj Bielej légie bol vlastne zameraný proti nim – súčasným liberálom, dedičom socialistickej utópie, potomkom komunistov.

Preto sa namiesto o boji proti komunizmu hovorí o boji za demokraciu, čo ostro kontrastuje s iným sviatkom v kalendári, v ktorom sa otvorene bojuje „proti fašizmu“. Nie je to však len lokálna tendencia. Prijateľnosť ľavicových ideológii je posilňovaná centrálne z EÚ, ktorej predstavitelia majú za sebou pestrú trockistickú, neomarxistickú či maoistickú minulosť.

Ruka v ruke s bývalými komunistami a zväzákmi kráčajú rôzni mladí kresťanskí liberáli, ktorí používajú mená členov Bielej légie, či sa hlásia k ich odkazu, ale zároveň šíria idey, s ktorými by sa členovia légie určite nestotožnili.

Preto sa snažia zahmlievať podstatu veci a hovoria o boji za demokraciu, o boji proti totalite a podobne. Zatajujú to, čo bolo skutočným cieľom tejto organizácie: boj proti ateistickému komunizmu a za kresťanskú spoločnosť. Rovnako sme svedkami utajovania ideovej formácie mladých príslušníkov Bielej légie. Väčšina z nich totiž vyrástla na ideách samostatného Slovenska a katolíckej Cirkvi. Neboli to teda v prvom rade bojovníci za demokraciu. To však zaváňa mladým liberálom tzv. klérofašizmom a preto tieto veci radšej ani nespomínajú.

Pozrime sa bližšie na činnosť, názory a ideovú podstatu tohto najväčšieho povojnového antikomunistického hnutia na Slovensku.

Hnutie sa inšpirovalo názvom, ktorý nosil pravicový odpor proti boľševizmu v Rusku. Bielogvardejci (Biela garda bol aj pôvodný názov Bielej légie) boli príslušníci bojových protikomunistických jednotiek monarchistického alebo radikálne pravicového charakteru, odmietajúce ľavicové ideológie a aj liberalizmus, ktorý podľa ich názoru tieto ideológie umožnil a inšpiroval.

Slovenská Biela légia bola inšpirovaná katolíckym nacionalizmom a kresťansko-sociálnym hnutím v takej podobe, v akej sa rozvíjal na území Slovenska približne od vzniku Ľudovej strany v Uhorsku a vydaní encyklík pápeža Leva XIII. Rerum novarum (o sociálnej otázke), Libertas praestantissimum (proti liberalizmu) a Humanum genus (proti slobodomurárom). K jeho ideovým predstaviteľom a vzorom môžeme priradiť pestrú zmes od Otokara Prochaszku, Andreja Hlinku, grófa Zichiho, až po viedenského starostu Karla Luegera, rakúskeho kancelára Engelberta Dolfussa, biskupa von Kettelera, René de la Tour du Pina, Frederica Le Playa a ďalších. O tom, že by bojovali za ideály liberálnej demokracie, môžeme oprávnene pochybovať.

Čo to bola vlastne Biela légia?

Pod týmto názvom môžeme rozlíšiť viaceré varianty jedného projektu. Bol to:

– protikomunistický vysielač vysielajúci z Rakúska a vedený Jozefom Vicenom

– organizácie vznikajúce na Slovensku a inšpirované alebo riadené prostredníctvom vysielača Biela légia, snažiace sa šíriť protikomunistické myšlienky v rámci svojpomoci a vo voľných organizačných štruktúrach

– polovojenské organizácie inšpirované Bielou légiou, kooperujúce so západnými tajnými službami a snažiace sa vybudovať pevnú štruktúru odboja a spravodajskú službu

– polovojenské organizácie plánujúce ozbrojený odpor, inšpirované vysielaním Bielej légie, ale nezávislé na jej zámeroch a kontaktoch

– polovojenské organizácie plánujúce ozbrojený militantný odpor proti komunistickému režimu, neinšpirované Bielou légiou, ale pri súdnych procesoch k nej priradené pracovníkmi ŠtB a štátnou súdnou mocou.

Napriek organizačnej nejednotnosti môžeme hovoriť o jednote ideovej a jednote cieľov. Cieľom boja Bielej légie bolo:

– odstránenie komunistického režimu

– obnova samostatného Slovenska

– obnovenie kresťanskej spoločnosti

To sú ciele, ktoré bývajú v liberálnych kruhoch spájané skôr s tzv. ľudáctvom než s túžbou po liberálnej demokracii. Preto je zavádzajúce prezentovať členov Bielej légie ako bojovníkov za liberálnu demokraciu.

Zdroj: peakpx.com

Jozef Vicen

Hlavným predstaviteľom Bielej légie bol Jozef Vicen. Narodil sa 14. decembra v Hornej Strede a mladosť prežil v Komárne a Nitre. Študoval od roku 1940 na Slovenskej vysokej škole technickej. Po tom, ako sa stretol s chorvátskym kňazom Kolakovičom v roku 1943, sa stal členom tzv. kolakovičovej Rodiny, na tradície ktorej sa radi odvolávajú liberálni modernistickí katolíci. (Príznačné je, že Kolakovič študoval teológiu v Belgicku, v Lovani. Znalým veci netreba dodávať, že z belgickej Lovane vychádzali tie najmodernistickejšie teologické koncepcie, ktoré neskôr ovplyvnili neblahý pokoncilový vývoj. Kolakovičove názory a názory jeho nasledovníkov sú toho dostatočným dokladom.)

Po vypuknutí povstania v roku 1944 sa však Vicen s Kolakovičom rozchádza. Kolakovič radostne uteká ku komunistickým sovietskym partizánom (jeho idealizácia Stalinovej „novej“ vojnovej politiky ohľadom kresťanstva je známa) a zrejme šokovaný Vicen sa rozhodol podieľať na zakladaní Slovenskej tajnej ochrany, ktorá bola spontánnou protipartizánskou a protipovstaleckou informačnou službou. V súvislosti s tým treba spomenúť, že absolvoval Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže.

Na vysvetlenie neskôr povedal:

„Musím konštatovať, že korene brutálneho komunizmu sa u nás uchytili hlavne v období, ktoré bezprostredne súviselo s SNP. Preto nesúhlasím s tézou, že povstanie bolo slovenské a že bolo národné. Dnes väčšina našich občanov sotva pochopí, prečo to tvrdím. Tak dlho sa v školách učili opak, že im ani nemôžem zazlievať, ak so mnou nesúhlasia. Konštatujem, a ak bude príležitosť aj dokážem toto konštatovanie… Rozhodne nemienim hanobiť tých, čo sa domnievali, že si plnia vlasteneckú povinnosť. Mýlili sa tak, ako som sa neraz v iných súvislostiach mýlil i ja. Stali sa nástrojom iných, a keď precitli, bolo neskoro…“

Obnovený demokratický a čechoslovakistický režim, na rozdiel od súčasných kresťanských liberálov, okamžite pochopil, kto Vicen je. Zatkli ho (v spolupráci so sovietskou NKVD) už v roku 1945 a internovali do koncentračného tábora v Ratibořiciach. Záverečné skúšky na vysokej škole mu boli odoprené. Rovnako aj Vicen chápal, s kým má dočinenia a už v roku 1946 emigroval do Ríma. Znechutený zmätkom v slovenských exilových kruhoch (Sidor verzus Ďurčanský) sa vrátil do Rakúska, kde sa rozhodol spolupracovať so spravodajskou službou americkej armády – CIC.

Po februári 1948 začal s americkou podporou organizovať Bielu légiu. Založil rozhlasový vysielač a pomáhal pri ilegálnej protikomunistickej činnosti na Slovensku a pri útekoch cez hranice.

Vysielač začal s činnosťou v apríli 1950 a pod Vicenovým vedením fungoval do júla 1951. Potom bola jeho činnosť pozastavená orgánmi CIA pre údajnú neefektívnosť. Došlo však aj na medziľudské konflikty medzi Vicenom a plk. Markančukom zo CIA. Neskôr vysielanie pokračovalo až do roku 1955 pod vedením K. Šumichrasta. Koniec vysielania súvisel s odchodom americkej armády z Rakúska a následným zastavením finančnej dotácie.

Vicen sa ďalej angažoval v pomoci odporu na Slovensku. Pomáhal s prevádzaním cez hranice a podieľal sa na verejnom odhaľovaní komunistického teroru. Komunisti dlhodobo plánovali Vicenov únos (už v roku 1949) ale až v roku 1957 sa im podaril. Uniesli ho na rakúskom území, dopravili na Slovensko a odsúdili na 25 rokov väzenia.

Vicen bol väznený v 11 väzniciach, prepustený bol až v roku 1968 a aj to len podmienečne. Zamestnať sa mohol len v zberných surovinách, kde robil až do dôchodku. Dožil sa aj pádu komunistického režimu a stal sa predsedom Zväzu protikomunistického odboja, organizácie, ktorú noví liberáli nemali v láske (na rozdiel od konformnej Konfederácie politických väzňov).

Hovoriť o protikomunistickom odboji, keď pri moci zostali potomkovia komunistov a komunisti s ľudskou tvárou, nebolo vhodné. Začalo sa fabulovať o boji za demokraciu a ľudské práva. Vicenove názory sa nezmenili ani po roku 1989 a väčšina liberálnych médií ho ignorovala.

pokračovanie v nasledujúcom článku