Americká revolúcia 1775 a protikatolícka nenávisť protestantov. Utajená stránka vzniku USA

Branislav Michalka
3. mája 2021   História

V liberálno-konzervatívnych kruhoch býva Americká revolúcia uvádzaná ako vzor „dobrých“ revolúcií, ktoré skoncovali so starým despotizmom a zároveň nezaviedli despotizmus nový, revolučný. Ako motiváciu pre vznik revolty proti britskej korune uvádzajú historici túžbu po slobode a údajne despotické chovanie vlády anglického kráľa Juraja III., ktorá zvyšovala daňové zaťaženie kolonistov. Nepochybne k spúšťačom revolučného pohybu patrila aj averzia k plateniu daní, ale tá je konštantnou súčasťou ľudského myslenia už celé tisícročia. Na vyvolanie revolúcie príliš nestačí. V popise motívov, ktoré inšpirovali Americkú revolúciu však oficiálni interpreti dlhé roky ignorovali (a ignorujú) dôležitý prvok, ktorý hral vo vzbure kolonistov možno väčšiu úlohu, než toľko spomínané dane, pretože sa týkal ich kultúry a náboženstva – totiž protikatolícku nenávisť.

Puritánsky útek z „pápeženského“ Anglicka

Osadenstvo anglických kolónií sa koncom 16. a v 17. storočí zapĺňalo, okrem obligátnych príslušníkov Anglikánskej cirkvi, predovšetkým radikálnymi nonkonformistickými protestantskými sektármi, puritánskej a presbyteriánskej orientácie, ktorých začal z kráľovstva vyháňať a prenasledovať už Henrich VIII. Ten sa síce rozišiel s katolicizmom, ale do smrti sa tváril sám pred sebou ako „katolík“, pokiaľ sa týka obradov a niektorých zvykov. Preto bol z náboženských nonkonformistov znechutený. Táto dvojtvárnosť a polovičatosť alebo tiež pokrytectvo, také typické pre spôsob uvažovania mnohých Anglosasov, určili aj pomer puritánov kalvínskeho strihu k oficiálnej štátnej cirkvi. Videli v nej zamaskovaných pápežencov, ktorí sa síce tvária ako protestanti, ale v skutočnosti tajne usilujú o zradu protestantskej duchovnej revolúcie.

Ich averzia vzrástla po vymretí rodu Tudorovcov, ktorých nahradili škótski Stuartovci, potomkovia kráľovnej Márie Škótskej, otvorenej katolíčky. Podozrenia vzrástli, keď sa na konci 16. storočia anglikáni vrátili k niektorým katolíckym prvkom v obradoch, prestali slúžiť obrady po protestantsky – tvárou k ľudu a Stuartovci si začali brať za manželky katolíčky. Už manželka Jakuba I. vzbudila ohromenie, ktorého príčinou bola jej tajomná konverzia na katolicizmus, počas plavby do Anglicka na svoju vlastnú svadbu. Dánska protestantská princezná, ktorá nastupovala na loď ako protestantka, vystúpila z lode, na veľké zdesenie dvora, ako katolíčka. Ako, kedy a skrze koho došlo k tomuto obratu, to nie je dodnes vysvetlené. Táto skutočnosť bola natoľko tajená, že dodnes sa v bežných dejinách tento fakt neuvádza a dokonca niektoré filmy dodnes zobrazujú túto kráľovnú ako horlivú protestantku.

Jej syn, Karol I. sa tiež oženil s katolíčkou a tak sa niet čo čudovať, že puritánski fanatici považovali kráľovskú rodinu za pelech pápeženstva a katolíckeho modlárstva. Utekali preto do kolónii buď dobrovoľne, alebo pred anglikánskou reakciou na svoj fanatizmus. Dve hlavné vlny puritánskej a protestantskej migrácie prebehli pred a po Anglickej občianskej vojne. Počas vlády puritána Olivera Cromwella zase prebiehalo osídľovanie puritánmi ako predstaviteľmi moci.

Tak či onak, kalvínsky puritanizmus sa stal v anglických kolóniách silou natoľko významnou, že vplýval na rozhodnutia koruny a štátnej cirkvi, pričom jednou z jeho priorít bola averzia ku skutočným „pápežencom“, čiže katolíkom. Keďže ich predstavou, s ktorou išli do Nového sveta, bolo vytvorenie spoločnosti bez katolíckeho „tmárstva“ a „povier“, odmietali akúkoľvek účasť katolíkov na tomto spoločenstve. Spočiatku ich vôbec nechceli prijímať, avšak situácia po roku 1688, keď tzv. Slávna revolúcia ukončila vládu katolíckeho kráľa Jakuba II. Stuarta a vyhnala do Ameriky pre zmenu množstvo katolíkov, ktorí stratili v Anglicku akékoľvek práva, vytvorila novú realitu. Tá spôsobila, že nakoniec museli protestanti v štátoch Maryland a Pensylvánia tieto katolícke škvrny trpieť. Anglickí katolíci sa v Amerike stretli s francúzskymi katolíkmi z Kanady a so španielskymi katolíkmi na juhu. Puritánska predstava Nového sveta bez pápežencov začala dostávať povážlivé trhliny.

Protikatolícka idylka

Anglosaskí puritáni a protestanti si uvedomovali, že univerzálnosť katolicizmu spája všetkých katolíkov na novom kontinente do jedného potenciálneho frontu. Zároveň okrem celkovej početnej prevahy, tu bola aj jednoznačne väčšia natalita u katolíkov a tiež neustále podozrenie, že Anglikánska cirkev, hlavne jej konzervatívne krídlo, tzv. High church a stuartovskí legitimistickí toryovia v Anglicku, číhajú na vhodnú príležitosť, aby protestantizmus zradili.

Tento pocit ohrozenia živil medzi americkými protestantmi trvalú nenávisť ku katolíkom. Tá sa pretavila do zákonodarstva v kolóniách, ktoré sa pre istotu a pre zachovanie zdania údajnej protestantskej tolerancie (na rozdiel od katolíckej netolerancie) príliš v starých dejepisoch nespomínalo a na svetlo ho začali vyťahovať až novší historici.

Z 13 anglických kolónií len tri umožňovali katolíkom voliť, neboli teda plnoprávnymi občanmi. Kým tri kolónie umožňovali katolíkom aspoň voliť, tak všetky kolónie, až na dve – Rhode Island a Karolína, zakazovali katolíkom akýkoľvek výkon úradnej funkcie. V kolónii Virgínia, pomenovanej podľa protestantskej kráľovnej Alžbete I., ktorá nemala manžela a preto sa verilo, že je pannou, mohli podľa zákona zatknúť každého katolíckeho kňaza, ktorý vstúpil na jej územie. Katolícke školy boli zakázané vo všetkých kolóniách okrem Pensylvánie.

Už od 60. rokov 17. storočia oslavovali kolonisti tzv. protipápežské dni, na počesť popravy katolíka Guya Fawkesa a jeho spoločníkov, ktorí boli obvinení vo vykonštruovanom procese z údajného plánovania vyhodenia anglického parlamentu do vzduchu a zavraždenia kráľa. Historička Ruth Blochová píše, že počas osláv kolonisti prezlečení za katolíckych biskupov a kardinálov parodovali katolícke obrady a svoje dostali aj kráľovskí ministri, ktorí boli upodozrievaní z tajných sympatií k pápežencom. Oslavy obsahovali: „Sparodované orácie, karikatúry a verejné pálenie obrazov pápeža, diabla a kráľovských ministrov.“

Quebecký zákon

Túto protikatolícku idylku narušil sled udalostí na starom kontinente. Situácia v londýnskom parlamente a na kráľovskom dvore sa začala v druhej polovici 18. storočia vyvíjať pre radikálnych protestantov nepriaznivo, pretože začala v myslení týchto inštitúcií prevažovať voči katolíkom pragmatická benevolentná neutralita. V roku 1774 prijal parlament tzv. Quebecký zákon, ktorý ponechával v novej kolónii Québec, získanej počas Sedemročnej vojny od Francúzska, katolícku Cirkev ako oficiálnu, keďže tam bola väčšina obyvateľov katolícka a dodnes si tam uvádza 83 % obyvateľov katolícke vierovyznanie a francúzsky pôvod.

Medzi protestantami vypukla panika, pretože títo noví katolícki kolonisti mohli migrovať do iných protestantských kolónií a zároveň v tom protestanti videli arogantný pokus zamaskovaných anglikánskych „pápežencov“ o náboženské podmanenie nonkonformných puritánov a iných protestantských sektárov.

Koloniálne noviny rozpútali zúrivú kampaň proti katolíkom aj britskej korune. Noviny Pennsylvania Gazette písali, že nové právne predpisy teraz umožňujú „týmto pekelným psom vztýčiť hlavy a triumfovať na našich hraniciach“. Bostonský večerník uviedol, že ide o „uskutočnenie pekelného plánu“ s cieľom zorganizovať 4000 kanadských katolíkov na útok proti americkým kolóniám. Každé vydanie novín Newport Mercure, ktoré vychádzali na Rhode Islande, obsahovalo od 2. októbra 1774 až do 20. marca 1775, podľa historika Charlesa Metzgera „aspoň jeden zákerný odkaz na katolícke náboženstvo Kanaďanov“.

Nezaháľali ani protestantskí duchovní. Reverend John Lathrop z Bostonu, burcoval, že katolíci „zneuctili ľudstvo“ a „nevinnou krvou zafarbili veľkú časť sveta“. Reverend Samuel West z Dartmouthu vyhlásil pápeža za „druhú šelmu“ Apokalypsy, zatiaľ čo Joseph Perry varoval svojich spoluveriacich v Connecticute, že čoskoro budú musieť vymeniť „najlepšie náboženstvo na svete“ (čiže protestantizmus) za „všetko barbarstvo a poveru pápeženstva, alebo sa dať upáliť na hranici, prípadne sa podrobiť mučeniu inkvizície“. Dodal, že anglických zákonodarcov ovládol diabol a Québecký zákon vzišiel od tohto „prvotného a pôvodného politika zla“.

Historik Alan Heimart uvádza, že existovala „zvláštna a dokonca frenetická naliehavosť ich snáh oživiť staré predsudky vyhlásením, že Quebecký zákon konfrontuje Ameriku s možnosťou víťazstva ´purpurovej pobehlice´, ktorá čoskoro zvíťazí nad vládcami protestantov, ktorí opíjajú zástupy vínom svojich smilstiev.“ Nenávisť ku katolíkom sa tu miešala s kritikou zhýralosti vládnucej anglikánskej vrstvy.

Protipápeženský deň v roku 1774 sa stal jedným z najmasovejších za celé roky. V Newporte boli predvedené dve veľké paródie pápeža a pápeženstva, v New Yorku pochodoval zástup na finančnú burzu a niesol obrovský transparent s nápisom: „George III. Rex – Slobodu Amerike – Preč s pápeženstvom!“ Počas dňa bola výzva nabádajúca k tolerancii voči katolíkom natretá dechtom a perím a pribitá na pranier.

Rovnaké postoje predviedli aj „otcovia zakladatelia“ USA, ktorých kritika predstavuje dodnes v Spojených štátoch tabu. Alexander Hamilton označil Quebecký zákon za diabolskú hrozbu: „Netuhne vám krv v žilách, keď si pomyslíte, ako anglický parlament prijal zákon o nastolení svojvoľnej moci v tejto rozsiahlej krajine? … V hre sú vaše city, váš majetok, vaše náboženstvo.“ Varoval, že kanadská tolerancia v Québecu priláka ako magnet katolíkov z celej Európy, ktorí nakoniec zničia Ameriku.

Samuel Adams burcoval skupiny Indiánov z mesta Mohawk vyhlásením, že „zákon má ustanoviť v Kanade náboženstvo pápeža“, čo by znamenalo, že „niektoré vaše deti môžu byť namiesto uctievania jediného pravého Boha navádzané, aby sa klaňali obrazom zhotoveným ľudskými rukami.“ Rytec Paul Revere vytvoril pre Americký kráľovský magazín rytinu a karikatúru s názvom Mitrový menuet. Zobrazovala štyroch spokojne vyzerajúcich anglikánskych biskupov (krypto-pápeženci) s mitrami, tancujúcich okolo kópie Quebeckého zákona, aby ukázali svoju „podlízavosť a prispôsobivosť voči rímskemu náboženstvu“. Neďaleko nich stoja autori Quebeckého zákona, zatiaľ čo sa nad nimi vznáša diabol s netopierími krídlami a špicatými ušami, ktorý im našepkáva pokyny.

Koloniálny Kongres sa postavil proti „katolíckej hrozbe“ a 21. októbra 1774 vydal výzvu „ľudu Veľkej Británie“, ktorú napísali John Jay, Richard Henry Lee a William Livingstone. V nej vyjadrili rozhorčenie nad tým, že parlament bude presadzovať náboženstvo, ktoré „hlása bezbožnosť, fanatizmus, prenasledovanie, vraždy a rebélie v každej časti sveta.“ Varovali, že toto opatrenie povzbudí Kanaďanov „aby konali nepriateľsky proti slobodným protestantským kolóniám, kedykoľvek sa ich zlomyseľné ministerstvo rozhodne usmerniť.“

dokončenie v II. časti

PDF (formát pre tlač)