Zrušenie celibátu a diakonát žien. Kardinál Kasper otvorene hovorí o cieľoch Amazonskej synody
pch24.pl
25. augusta 2019
Cirkev
Amazonská synoda
Možnosť účasti na Eucharistii je kľúčový problém, ktorého riešenie podľa kardinála Kaspera môže v Cirkvi otvoriť nové cesty. Podľa jeho názoru by sa Amazonská synoda mala zaoberať takými otázkami, ako je celibát a svätenie tzv. viri probati (osvedčených mužov), či diakonát žien a „hľadanie synodálnych štruktúr“. O svätení žien sa hovoriť nebude, lebo „to by viedlo k schizme“, ba dokonca k „pápežskej samovražde“.
Kardinál sa zamýšľa nad tým, ako byť Cirkvou apoštolskej tradície v situácii, keď nedokáže zaistiť svojim veriacim pravidelné nedeľné slávenie Eucharistie. Svoju teologickú a pastoračnú analýzu predstavil v článku „Munus Sanctificandi: kňazi v domorodých komunitách a právo na prístup k Eucharistii.“ V súvislosti s blížiacim sa zhromaždením Synody o Amazónii sa venoval viacerým horúcim otázkam nielen pre tento región, týkajúcich sa okrem iného celibátu kňazov a väčšej účasti žien na sviatostnom živote Cirkvi.
Nemecký emeritný kardinál pripomenul vetu z koncilovej konštitúcie „Lumen gentium“, že účasť na eucharistickej obete „je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“. Pritom veľa domorodých spoločenstiev z amazonského regiónu, ktoré sú vzdialené od väčších stredísk, sa môže na nej zúčastňovať často iba raz v roku.
V presvedčení, že témy, ktoré uviedol, budú určite predmetom živej diskusie na Synode, kardinál vychádza z koncepcie „munus sanctificandi“ (úlohy posväcovať) a uviedol paralelu medzi Bibliou a amazonským svetom. Poukázal na hlboký vzťah domorodých obyvateľov „k prostrediu, v ktorom žijú, k svojej kultúre a súčasne na ich zmysel pre posvätnosť prírody a vesmíru“.
V tejto súvislosti kardinál Kasper položil niekoľko otázok a tém a pokúsil sa ich zodpovedať z hľadiska biblickej teológie a Učiteľského úradu Cirkvi: Ako je možné, že nedokážeme rozpoznať túto eucharistickú symboliku u národov, ktoré jej rozumejú lepšie ako my, a ktoré ju potrebujú vo svojom živote, ktorý je často veľmi ťažký? Ako im môžeme odmietnuť slávenie eucharistickej obety vo formách a s piesňami, ktoré sú vlastné ich kultúre?
Podľa autora „nesmieme zabúdať, že jedným z cirkevných prikázaní je povinná účasť veriacich na omši v každú nedeľu a vo sviatok. Ale je tu ešte tretia otázka: „Ako miestna cirkev, v tomto prípade v Amazónii, má byť Cirkvou apoštolskej tradície, keď pravidelne neslávi Eucharistiu?“
V druhej časti svojho príspevku kardinál Kasper hovorí o tejto téme z hľadiska ekonómie spásy a poukazuje na to, čo hovorí Biblia a Magistérium Cirkvi o prítomnosti Eucharistie v živote katolíka. Autor v reflexii otcov II. vatikánskeho koncilu nachádza argumenty, z ktorých vyplývajú ďalšie otázky: ak bez účasti na eucharistickej obete chýba spoločenstvu čosi podstatné pre to, aby bolo Cirkvou, a ak bratstvo a cirkevná jednota bez hostiny pri eucharistickom stole slabnú, rozpadávajú sa a hrozí, že sa rozložia, ako môže byť Cirkvou v plnom zmysle slova, keď sa jej členovia pravidelne nezúčastňujú na slávení Eucharistie? Či bez Eucharistie im nechýba prostriedok, či nie je zbavená podstaty toho, čo robí Cirkev Cirkvou? Ako im potom možno odopierať právo na Eucharistiu?
Toto právo je pre kardinála východiskovým bodom pre tretiu časť článku, v ktorej nastoľuje otázky súvisiace so všeobecným kňazstvom veriacich, čo zase na druhej strane privádza autora k tvrdeniu, že „všetok Boží ľud vzhľadom na svoj nadprirodzený zmysel pre vieru (sensus fidei) sa teší neomylnosti vo viere“ a má účasť na prorockej autorite Krista. Kasper, bývalý predseda Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov, v tejto súvislosti pripomenul, že podobne uvažoval už v 19. storočí kardinál John H. Newman, čo sa „nie všetkým páčilo, ale za pár týždňov bude vyhlásený za svätého“.
Zároveň autor zdôraznil potrebu „sentire Ecclesiam“, a teda cítiť sa súčasťou Cirkvi, žiť ňou a v nej, niekedy s trpiacou Cirkvou, ako aj zažívať synodalitu, to znamená „sprevádzať na ceste a zároveň počúvať, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi“.
Nemecký nositeľ purpuru, kuriálny senior ukončil svoj príspevok tromi konkrétnymi závermi. Najprv zdôraznil, že „ak za normálnych okolností majú spoločenstvá okolo seba rozľahlé priestory a vzdialenosti, ktoré im umožňujú prístup k Eucharistii iba raz – dvakrát ročne, vtedy im chýba niečo podstatné na to, aby boli cirkvou.“ Majú teda právo očakávať, že biskup urobí všetko, čo je v jeho silách, aby túto situáciu zmenil, a tu Synoda o Amazónii môže umožniť miestnym biskupom, aby iniciatívne prijímali potrebné kroky.
Druhým záverom je uznanie, že „celibát nie je najvyššou hodnotou, ktorá by mala prioritu pred všetkými hodnotami Božieho zákona, ktorou je sviatostná štruktúra Cirkvi“. Kardinál povzbudzuje k otvorenej úvahe o svätení „viri probati“ (osvedčených ženatých mužov) a o tom, „akými druhmi služby súvisiacimi so sväteniami by bolo možné poveriť ženy“.
Posledný záver sa týka „inkulturácie slávenia sviatostí“, ktorá podľa autora predpokladá prienik do vnútra a transformáciu kultúry znútra. Je to tiež otázka o tom, či je to vhodný okamih pre diskusiu o otázke svätenia žien, aj keď kardinál zároveň priznal, že „sa to ukazuje nereálne a v podstate by to viedlo k schizme“, ba dokonca – ako to nazval – „k pápežskej samovražde“. V tejto situácii sa kardinál Kasper vyslovil za prijatie ďalších krokov, „azda diakonátu“, ale predovšetkým za hľadanie synodálnych štruktúr, ktoré „zabezpečia spoločnú zodpovednosť a právo konzultácie s Božím ľudom, ale tiež rozhodovanie Božieho ľudu“.
Zhromaždenie synody biskupov o Amazónii sa uskutoční v dňoch 6. – 27. októbra 2019 v Ríme.
