Zabudnuté cnosti

John Kamprath
27. marca 2021   Cirkev

„Ľudský život vyžaduje, aby bol vo všetkom usmerňovaný cnosťami…“ (sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica II-II, 160, 1)

Ján XXIII. sformuloval vo svojom otváracom prejave 11. októbra 1962 základný cieľ II. vatikánskeho koncilu, keď povedal: „Hlavným cieľom ekumenického koncilu je toto: aby posvätný poklad kresťanského učenia bol účinnejšie strážený a vyučovaný. Toto učenie zahŕňa celého človeka, zloženého z tela a duše. A pretože je na zemi pútnikom, je jeho úlohou, aby vždy smeroval k nebu.“

V tomto prehlásení pôvodcu koncilu si môžeme všimnúť tri veci: 1. poklad viery musí byť strážený a lepšie hlásaný; 2. dokonalosť človeka sa týka tak duchovnej ako aj telesnej stránky jeho osoby; 3. človek je povolaný k spáse svojej duše.

Zatiaľ čo prvý a tretí cieľ je častou témou komentárov v katolíckej tlači, druhý aspekt, o ktorom sa pápež zmienil, sa takej pozornosti v poslednej dobe neteší. Komentáre učencov a kritikov väčšinou prehliadali otázku dokonalosti človeka, jeho tela a duše. Aj keď rôzni nadšenci narobili veľa kriku okolo otázky tzv. celostnej osobnosti, k dispozícii bolo iba málo praktických sprievodcov na cestu za týmto cieľom. Vzniklo síce niekoľko kritických úvah o omyle, známom pod pojmom „personalizmus“, napriek tomu bola Cirkvi úspešne podstrčená nová antropológia. A čo je ešte horšie, došlo k tomu prijatím novej filozofie, ktorá obsahuje pojmy a kategórie, ktoré sú katolíckemu slovníku cudzie. Predovšetkým „hodnoty“ a „inherentná dôstojnosť“ prirodzeného človeka nahradili zásady dobra a zdokonaliteľnosti stvoreného poriadku. Súhrnným výsledkom tohto pokoncilového utvárania „nového človeka“ bola tak trochu výstredná myšlienka „teológie tela“ a súčasne s tým potlačenie tradičného, realistického chápania skutočného vývoja človeka na tele a duchu.

Tento vývoj je riadne dosahovaný pôsobením cností, ktoré moderná doba hodila cez palubu. Všetky skutky človeka, telesné činy a jeho duchovné (duševné) výkony, usmerňujú a zdokonaľujú cnosti. Katolíci, ktorí berú vážne svoju vieru, urobia dobre, keď vezmú do úvahy, že celý ľudský život možno zhrnúť do cieľa, ktorým je dosiahnutie milosti posväcujúcej a cností. Od oslavovania Boha, vlastného zdokonaľovania a spásy svojej duše; od úsilia o šťastie a krásu k službe spoločného dobra Cirkvi, spoločenského poriadku a svojej rodiny; všetko závisí od života milosti a uplatňovania cností.

Ak sa bude človek zdokonaľovať na tele i na duši, ako k tomu vyzval pápež Ján XXIII., mal by si pripomenúť, čo znamená byť „človekom“. Je potrebné si pamätať, že človek má jednu komplexnú prirodzenosť, ktorá je tak telesná ako aj duchovná, načo dnes veľmi často zabúdame. Naša antropologická amnézia sa prejavuje mnohými spôsobmi. Napríklad, koľko katolíkov dnes pozná hoci len jednoduché odpovede z katechizmu, ako napríklad: „Boh je nekonečne dokonalý“, alebo „človek je tvor, zložený z tela a duše, k obrazu a podobe Boha“?

Taktiež vôľa mnohých katolíkov je veľmi málo upevnená a často zle zameraná, pokiaľ ide o vyššie morálne cnosti. Je to zvlášť dobre vidieť v nedostatku cnosti zbožnosti, ktorá sa vzťahuje ku kardinálnej cnosti spravodlivosti. Všadeprítomná je neúctivá účasť veriacich na svätých omšiach, ich zrejmá neznalosť reality a povahy obety svätej omše. Keď sa to vezme vcelku, možno povedať, že väčšina dnešných katolíkov nevie, že má obetovať spolu s kňazom nepoškvrnenú, večnú obetu Vteleného Božieho Slova za svoje hriechy a za hriechy sveta.

Kedysi bývali nižšie telesné vášne a city držané na uzde úctivými postojmi tela v kostole a pravidelným, každoročným umŕtvovaním v periodicky sa opakujúcich pôstoch: teraz je možné stále častejšie vidieť adolescentov, ako prežúvajú žuvačku čakajúc v rade na sväté prijímanie.

Dnešní katolíci potrebujú, viac než kedykoľvek predtým, rozvinúť chápanie cností, ktoré usmerňujú rôzne stránky života. Najprv však musia správne chápať, čo je človek. Pretože človek je tvor nadaný rozumom, môžeme odlíšiť skupiny cností, ktoré zodpovedajú častiam jeho tela a duše.

Zjednodušene povedané, existujú tri formy cností, ktoré zdokonaľujú tri základné stránky človeka:

Rozum človeka, duševná schopnosť, je zdokonaľovaný rozumovými cnosťami, ktorými sú pravdy, získavané a uchovávané v duši ako duševná dispozícia.

Slobodná vôľa človeka, ďalšia duševná schopnosť, je zdokonaľovaná vyššími morálnymi cnosťami, ktoré človeka vedú k tomu, aby vo všetkom svojom konaní sledoval dobro.

Telo človeka, z ktorého vyrastajú pocity a vášne, je usmerňované nižšími morálnymi cnosťami, ktoré usporadúvajú tieto telesné hnutia podľa rozumu a udržujú človeka zameraného na vyššie duchovné dobrá, v ktorých nachádza pravú radosť.

Pre každého človeka, a zvlášť pre duchovných, rodičov a ďalších vychovávateľov, je dôležité mať tieto tri aspekty človeka a im zodpovedajúce cnosti na mysli pri všetkých činnostiach, ktoré vykonávajú.

Najskôr vybudujte základy

Obzvlášť pri dospievajúcich je nevyhnutné učiť sa premáhať vášne a emócie (to sú v podstate zameniteľné pojmy). Ako pri stavbe veže spočíva vysoká špička na pevnom základe, tzn. na dobre postavenej spodnej časti, tak aj u človeka môže byť rozum a slobodná vôľa zdokonaľovaná iba vtedy, keď sú správne usmerňované emócie. Rozumové a vyššie morálne cnosti vyžadujú pokoj, ktorý možno dosiahnuť, získať iba nižšími morálnymi cnosťami.

Tento stavebný blok morálnych cností prináša nezlomnosť, silu, primeranosť a poriadok do telesných hnutí, známych ako vášne. Telo podlieha hnutiam, ako je dýchanie či chôdza, ale tiež vášňam ako je hnev, strach, radosť a ľútosť. Vášne sú dobré, náležia k telesnej prirodzenosti človeka. Lenže ako všetky veci hmotného sveta sú stvorené tak, aby slúžili vyššiemu, duchovnému rozmeru stvorenia. Avšak v dôsledku pádu človeka a aj napriek dielu spásy majú tieto vášne sklon vzpierať sa duši. Snažia sa ju ovládnuť a iba vytrvalým úsilím je možné ich opäť podriadiť ľudskému rozumu.

Pápež Pius XI. toto všetko veľmi dobre vysvetlil vo svojej encyklike Divini illius Magistri. V nej definoval človeka, ktorý je predmetom výchovy. V § 58 sa dočítame: „Nijako nesmieme zabúdať na to, že kresťansky má byť vychovávaný celý človek, v ktorom duša a telo tvoria jednu prirodzenosť, so všetkými duševnými aj telesnými schopnosťami, prirodzenými aj nadprirodzenými, tak ako ho poznávame rozumom aj zo zjavení. Celý človek klesol z pôvodnej dokonalosti a Kristus ho vykúpil a zase mu vrátil nadprirodzenú dôstojnosť, aby bol opätovne prijatý za Božie dieťa, predsa mu však nevrátil mimoprirodzené dary, ktoré mal pred pádom, totiž nesmrteľnosť tela, duševnú rovnováhu a neporušenosť ducha. A tak zostali v človeku rany, ktoré uštedrila ľudskej prirodzenosti Adamova vina, predovšetkým slabosť vôle a nezriadená žiadostivosť duše.“

Teda v človeku, a obzvlášť mladom, prebieha skutočný boj o pozdvihnutie nad obmedzenia vychádzajúce z telesnej, citovej a padlej prirodzenosti. Bez Adamovho pádu by hmotná časť človeka, jeho telo a city slúžili ako správny základ pre jeho konanie, pretože by boli riadené dokonalosťami jeho duše. Po Adamovi sú telo a jeho vášne aj naďalej základom konania človeka, ibaže teraz kladú skôr prekážky duši k jej zdokonaľovaniu.

V ľudskom tele sa nachádzajú dve všeobecné formy vášne, ktoré vyrastajú z rôznych situácií a ktoré potrebujú usmernenie. Prvá je sklon túžby po ľahko dosiahnuteľných potešeniach; tradične ho nazývame zmyselnou túžbou. Druhá je sklon vyhýbať sa obtiažnej práci a hrozbám, ktoré nám prichádzajú do cesty, ktorý vychádza z toho, čo tradične nazývame popudlivou, prchkou túžbou. Aby boli ovládnuté, oba sklony vyžadujú cvičenie a disciplínu cností. Tieto nižšie morálne cnosti navrátia vášne zo súčasného prirodzeného stavu neporiadku na ich správne miesto v živote človeka, tzn. na miesto pomocníka správneho morálneho konania.

Zmierňovanie zmyselnosti a posilňovanie prchkosti

Či sa všetci nesnažíme prekonávať sklon k morálnemu úpadku, ku ktorému nás pobádajú mnohé rozkoše, ktoré nás dnes zvádzajú toľkými spôsobmi. Pomyslime na výchovu mládeže. Či nezačína veľa detí, či už v školskej triede alebo domácej škole tým, že po krátkej chvíli práce hneď žiadajú prestávku, v túžbe zabávať sa so susedom, skôr než by sa sústredili na splnenie svojich úloh a pripravili sa na ďalšiu hodinu gramatiky? Tieto od povinností vyrušujúce záujmy, aktivujúce zmyselné sklony nášho tela, musia byť skrotené vôľou za pomoci cností zdržanlivosti.

Práca, potrebná pre úspešné dokončenie náročnej úlohy, vyžaduje naopak posilnenie prchkej túžby nášho tela, ktorá by mala pomôcť cnosti statočnosti vynaložiť úsilie o také dobrá v živote, ako je štúdium a nie sa im vyhýbať.

Tradičný katolícky domov dnes môže byť jediným bezpečným prístavom pre rodiny, ktoré vyvíjajú úsilie o vytrvanie v cnostiach striedmosti a statočnosti. Tradičná rodina je jediným možným bojovníkom v boji o ovládnutie vášní. Aby sme videli, o čo ide, musíme si teraz pripomenúť vážnejšie pokušenia modernej doby. Keď optimistický Ján XXIII. otvoril v roku 1962 „svoj“ koncil, svet súčasne rozpútal v plnej sile sexuálnu revolúciu. Ako všetci dobre vieme, v celom západnom svete sa táto revolúcia stala čímsi samozrejmým a nezvratným. Hriechy tela sa stali oným kritériom, ktorým padlý človek dneška hodnotí svoju morbídnu dokonalosť. A predsa tento hriech a jeho rôzne prejavy sú tými z najnižších prekážok ku skutočnej dokonalosti človeka. Zneužitie zvieracích pudov, ktoré sa vzťahujú na reprodukciu druhov, sú ďaleko od každej predstavy spravodlivosti, múdrosti, pravdy a kresťanskej lásky. Je to práve tento hriech, ktorý vyraďuje väčšinu katolíkov z boja knokautom už v prvom kole.

Súčasne sa zdá, že chýba pevné rozhodnutie čeliť obtiažnym problémom. Dnes nepochybne ovládajú človeka pocity strachu a túžba ukryť sa, utiecť. Trpí chudokrvnou popudlivou vášňou, ktorá vyhasne pri prvej telesnej ťažkosti, ktorá sa mu naskytne. Napríklad koľko katolíkov je dnes ochotných vzdorovať živlom, prírodným aj iným, a čeliť posmechu pred potratovými klinikami v našej zemi? Koľko veriacich vytrvalo zachováva piatkovú zdržanlivosť? Koľko z nás nesie svoj kríž, trpí a obetuje všetko na odčinenie hriechov? Koľko z nás, až by sa začalo systematické prenasledovanie s rizikom uväznenia a či dokonca smrti, potvrdí svoju vieru vzdaním sa pohodlia tohto života, až k mučeníctvu?

Začnime teda obnovovať svoje rodiny jednoduchými vecami. Prvým krokom je uvedomiť si, že cnosť je zvyk robiť dobré veci dobre. Opakovaním a praxou sa stáva napĺňanie každej cnosti ľahším. Ako sa vzpierač snaží zdvihnúť najskôr 60 kg, sústavným opakovaním sa pre neho napokon stane ľahším zdvihnúť ďaleko ťažšie závažia. Dobré návyky sú teda najistejšou cestou k cnostnému životu. Nebojte sa začať maličkosťami. Napríklad malé deti, rovnako ako dospelí, potrebujú hranice a pevný rozvrh dňa. Zvyčajné postupy ráno, v pracovnom čase a večer sú najistejšou cestou, ako získať návyk konať správnu vec vždy dobre. Metóda laissez-faire (vo všetkom ponechať voľnosť, slobodu) zo strany rodičov, ktorá mládeži umožňuje meniť každý deň jeden záujem za iný je zaručený recept na katastrofu. Na druhej strane štruktúrovaný deň, ktorý sa riadi známym a teda predvídateľným poriadkom, je prostriedkom k zaisteniu mravného života. Týmto spôsobom sú chvíľkové vášne podrobené povinnostiam danej situácie, minútu po minúte, hodinu po hodine, deň po dni. Takýmto spôsobom sa katolícky domov stáva kurzom cností.

dokončenie v II. časti

PDF (formát pre tlač)