Za úpadok katolíckej viery môže do značnej miery banálne slávenie omší, ako aj odmietanie katolíckeho učenia zo strany teológov

Matej Gavlák
15. februára 2023   Spoločnosť

Ako ukazujú najnovšie čísla agentúr ako je Pew Research, alebo ako vykresľujú rôzne svedectvá veriacich ľudí navštevujúcich katolícke chrámy celé desaťročia, úpadok katolíckej viery v USA a tiež  v západnej Európe je absolútne ohromujúci. Zdá sa pritom, že za týmto úpadkom stoja do značnej miery liberálne tendencie v Cirkvi, ktoré od 60. rokov postupne valcujú všetky cirkevné inštitúcie, všetky katolícke morálne doktríny, celkový pohľad katolíkov na seba samých, či na človeka ako takého.

Tragické štatistiky

Pozrime sa najprv na štatistiky. Iba tretina (35 %) Američanov identifikujúcich sa ako katolíci v prieskume inštitútu Pew uviedlo, že „silne stoja“ za tým, aby ich dieťa vyznávalo rovnaké náboženstvo ako oni sami. 30 % katolíkov sa vyjadrilo za možnosť, že „by boli radi“, keby ich potomok zostal katolíkom a ďalším 34 percentám je jedno, akú vieru budú vyznávať ich deti.

Pre porovnanie, 55 % bielych protestantov hlasovalo za možnosť, že „silne stoja“ za tým, aby ich deti vyznávali tú istú vieru ako oni a v kategórii bieli evanjelici sa za tú istú odpoveď vyjadrilo už veľmi solídnych 70 percent. U „bielych evanjelikov“ je len 10 percent takých, ktorým je jedno, akého vierovyznania budú ich deti.

Lenže šokujú aj ďalšie zistenia inštitútu ohľadom stavu katolicizmu v krajine za veľkou mlákou. Výskum totiž ukázal, že v tamojšej hispánskej populácii je dokonca katolíkov menšina! V roku 2009 namerala agentúra u hispánskej populácie 57 % katolíkov, 23 % protestantov a 15 % hlásiacich sa k nekresťanským vierovyznaniam. O desať rokov neskôr už Pew zaznamenal v hispánskej populácii iba 47 % katolíkov, 24 % protestantov a 23 % neveriaci/iné. Za 10 rokov klesol počet hispánskych katolíkov o 10 % a narástol počet ateistov/inovercov o 8 %.

Možno ešte pripomenúť výsledky iného výskumu, ktorý robil spomínaný inštitút a o ktorých sme už písali: drvivá väčšina katolíkov neverí, že svätá Eucharistia je skutočne premeneným Telom a Krvou Krista a považuje sväté prijímanie len za akýsi „symbol“. Pew k tomu uvádza:

„… takmer sedem z desiatich katolíkov (69 %) tvrdí, že osobne verí, že počas katolíckej omše sú chlieb a víno používané pri prijímaní (len) ako „symboly tela a krvi Ježiša Krista“. Len jedna tretina katolíkov v USA (31 %) hovorí, že verí, že „počas katolíckej omše sa chlieb a víno skutočne stávajú Ježišovým telom a krvou“.“

A to sú tí, ktorí sa za katolíkov stále považujú. Totižto, ako napísala profesorka religionistiky Julie Byrneová, „keby boli „bývalí katolíci“ samostatným náboženstvom, bolo by to tretie najväčšie náboženstvo v USA“.

Úpadok o 99 percent

Otázkou teda je, kde možno hľadať príčiny takéhoto drvivého úpadku katolíckeho svetonázoru. Tejto otázke sa zaujímavým spôsobom venoval Rod Dreher a jeho čitatelia na portáli The American Conservative. Sám Dreher, ktorý je dnes ortodoxným kresťanom, v mladosti z protestantizmu prestúpil najprv na katolícku vieru. Píše:

„Keď som sa stal katolíkom, prekvapene som zistil, že napriek tomu, čo Cirkev oficiálne hovorí, katolícky farský život v USA je viac menej klasickým protestantizmom… biskupi a kňazi sa snažili byť všetkým pre všetkých a robiť pritom ľudí šťastných tým najgenerickejším spôsobom.“

Rodov čitateľ menom Lee Podles uvádza, že v Baltimore, meste kde žije, upadla za jeho života návštevnosť omší o 99 %. „Keď som bol tínedžerom,“ hovorí Lee , „250 000 katolíkov navštevovalo v Baltimore nedeľnú omšu; v roku 2022 to bolo 2500...“ Podľa neho môžu za tento devastačný úpadok zmeny zavedené po II. vatikánskom koncile. Pokračuje:

„Katolíci mali isté návyky, ktoré boli zrazu prerušené: omša bola v angličtine a tá latinská bola zakázaná, piatkové abstinencie (od mäsa) boli zanechané. Sexuálna morálka bola kňazmi a teológmi široko spochybňovaná.

Katolícka Cirkev vytvorila kultúru, v ktorej jej učenie, rituály, disciplíny, pobožnosti, zvyky – posilňovali všetko ostatné. A zrazu sa všetko zdalo byť na odpis. Neexistovala žiadna istota...“

Lee tiež upozorňuje na to, že hlavným dôvodom, prečo mnohí chodili v nedeľu na omšu bol strach – neprísť v nedeľu na omšu by sa rovnalo smrteľnému hriechu a možnému zatrateniu. Akonáhle prestala pokoncilová Cirkev túto pravdu ohlasovať, ľuďom sa v krásne nedeľné dopoludnie už jednoducho nechcelo do kostola chodievať. Veď načo, keď im za to nič nehrozí…

Starí a mladí

Ďalší z čitateľov, ktorý sa Dreherovi ozval, bol katolícky kňaz. Jeho analýza úpadku katolíckej Cirkvi taktiež stojí za pozornosť. Tento nemenovaný kňaz nesúhlasí s Rodovým názorom, že „biskupi a kňazi sa snažili byť všetkým pre všetkých“. Podľa neho sa naopak biskupi a kňazi „snažili robiť šťastným každého nad 70 rokov“ a z Cirkvi urobili „spoločenský klub pre starých ľudí“. Pokračuje:

„Všetci vieme, že po mnoho rokov sú mladí ľudia priťahovaní k transcendentálnej posvätnej liturgii a viere, ktorá od nich aj niečo vyžaduje, a nie banálnym uctievaním typickým pre seniorov…

Za posledné desaťročie začali mladí kňazi s praktikami, ktoré podporovali transcendenciu… Často kázali o ťažkých veciach a napomínali ľudí za ich hriechy. Tieto veci ťahajú mladých na omše, ale starých poburujú – a tí sa potom sťažujú kňazom a píšu listy biskupom. A biskupi počúvajú na tieto námietky...“

Podľa tohto kňaza sú potom mladí kňazi napomínaní svojimi biskupmi, prestávajú so svojou evanjelizáciou a stávajú sa z nich „generickí kňazi“ kážuci o krásnych veciach, čo starých upokojí. Mladí veriaci v takom prípade hľadajú iné kostoly – a zväčša nájdu tie s latinskou omšou. „V Cirkvi je rozdelenie medzi tými nad 60 a tými pod 50 rokov. A tí nad 60 Cirkev ovládajú,“ píše ďalej anonymný katolícky kňaz. A dodáva:

„Biskupi a laici vidia svoje farnosti len ako spoločenské kluby a naozaj nemajú veľkú túžbu vyhovieť iným, ktorí túžia po formálnejšom a transcendentnejšom uctievaní a náboženstve, ktoré na nich kladie požiadavky.

95 percent praktizujúcich katolíkov, ktorých poznám, ktorí majú 20 a 30 rokov, navštevuje buď spoločenstvá tradičnej latinskej omše, alebo niekoľko farností, ktoré ponúkajú úctivejšiu a tradičnejšiu omšu v bežnej forme. Zvyšok odchádza – a to najmä kvôli banalite typickej farnosti v Amerike.“

Iný katolícky prispievateľ uviedol, že je zjavné, že Cirkev sa viac orientuje na „potreby“ ľudí, než na Krista – a Jeho učenie. Kristus odpúšťal hriešnikom – pravda, keď sa kajali –, ale rovnako tak vedel vyhrešiť farizejov. A to je dnes zjavne „nemoderné“. Treba sa vrátiť k istému „bojovnejšiemu“ postoju a hriech rázne odmietať, nech to poburuje kohokoľvek. Inak celá Cirkev upadne do irelevantnosti a spomínanej – tragickej „banálnosti“. To už však asi bude úloha pre mladšie generácie.

PDF (formát pre tlač)