Z dažďa pod odkvap alebo: Pácha Európa strategickú samovraždu?

Mikuláš Hučko
6. júla 2022   Politika

Katarský emirát v Perzskom zálive má to, čo Európa a v nej aj Slovensko naliehavo potrebuje, aby sa postupne zbavovala doterajšej jednostrannej závislosti na dodávkach ruského plynu. Nemecko a Katar sa dohodli na „energetickom partnerstve“ a o dodávkach skvapalneného plynu rokoval v Katare aj slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok.

Katar je však mimoriadne kontroverzný. Štedro financuje šírenie islamu na Západe, zároveň tajne podporuje extrémistické organizácie na Západe a spolu s ďalšími štátmi Perzského zálivu sponzoruje fundamentalistické združenia a mešity – alebo dokonca teroristické skupiny.

Toto momentálne nikoho netrápi, nikto sa tým nezaoberá a preč sú časy, keď líderka nemeckých Zelených a súčasná ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková nie tak dávno vyzvala na zrušenie majstrovstiev sveta vo futbale v Katare, kým líder CDU Armin Laschet s ďalšími poslancami uvažovali o bojkote… Teraz sa o emiráte hovorí a píše ako o „našich priateľoch z Kataru“. Nie div, keď Katar so svojimi miliardovými štátnymi investičnými fondmi patrí medzi najvýznamnejších investorov v Európe…

Pritom podľa Forbes tri jadrové elektrárne by stačili na pokrytie všetkého ruského a katarského plynu. Nemecko však o tom neuvažuje. Pre Zelených by bolo samovraždou povedať, že sa v jadrovej energii mýlili a tak radšej zvažujú opätovné spustenie 15 uhoľných elektrární, ktoré už boli v rámci environmentálnej politiky odstavené napriek tomu, že najhoršia je katastrofálna uhlíková stopa uhoľných elektrární, ktoré produkujú približne 1 000 g CO₂/kWh, zatiaľ čo jadrová elektráreň produkuje iba 6 g CO₂/kWh. To je obrovský environmentálny paradox tohto rozhodnutia.

Pecunia non olet. Skvapalnený plyn dodávaný do Nemecka je bez zápachu. Aby krajina, ktorá je dlho rukojemníkom ruskej energie, neporušila jadrové tabu, stane sa radšej korisťou emirov, ktorí sa výmenou za plyn chystajú zaplaviť Nemecko islamom.

Nemecko, namiesto Ruska, bude závislé od Kataru a zároveň sa stane hlavným aktérom pri zhoršovaní klímy v Európe.

Mnohé štáty hľadajú východisko v solárnej energii, ktorá je však spojená so závislosťou od Číny, čo je rovnako riskantné ako závislosť od Ruska.

Ak doterajšia závislosť Nemecka od ruského plynu bola 55-percentná, pokiaľ ide o solárne panely, krajina je na 95 percent závislá od Číny, čo môže byť rovnako riskantné ako úplná závislosť Nemecka od ruských fosílnych palív. Veď kto môže zaručiť, že o päť rokov (alebo aj skôr) sa geopolitická situácia nezmení a naše dobré vzťahy s Čínou nebudú vážne naštrbené? Už dnes je jasné, že pokiaľ nebude ochotná dodávať viac solárnych panelov, celá energetická transformácia pôjde do stratena.

Na druhej strane sa špeciálne sklo potrebné na výrobu solárnych panelov vyrába v závodoch, ktoré spotrebúvajú ohromné množstvo zemného plynu. Ak Nemecko prestane dovážať ruský zemný plyn, vyžiada si to obrovské investície do prestavby závodov, aby tieto dokázali využívať oveľa drahší americký skvapalnený zemný plyn. To by znamenalo, že hoci dokázalo znížiť svoju závislosť od ruských zdrojov energie, stalo by sa namiesto toho závislou nielen od Kataru, ale aj od Číny a Spojených štátov.

To však nie je všetko. Európsky parlament vo svojej nekonečnej múdrosti rozhodol, že do roku 2035 zakáže na našom kontinente všetky dieselové a benzínové autá a tým prispeje k záchrane planéty pred globálnym otepľovaním. Konečné „imprimatur“ síce ešte musí udeliť Európska rada, ale „kompetentní“ už rozhodli, že konečné rozhodnutie musí padnúť na jeseň.

Toto opatrenie je súčasťou balíka opatrení na boj proti zmene klímy, ktorého cieľom je znížiť emisie o 55 %, a preto sa nazýva „Fit for 55“. Termín sa blíži: do roku 2035 zostáva už len trinásť rokov. Požadovaná zmena je však epochálna, pretože podľa zámerov poslancov Európskeho parlamentu ide o zákaz všetkých vozidiel so spaľovacím motorom, tzn. benzínových a naftových.

Na papieri to vyzerá pekne a presvedčivo, poslanci majú dobrý pocit, že plnia svoje predvolebné sľuby a presadili cieľ, ktorým sú nulové emisie pre automobily do roku 2035. To, že táto environmentálna revolúcia si bude vyžadovať nahradenie dieselových a benzínových vozidiel vozidlami elektrickými a prepracovanie celého systému verejnej a súkromnej dopravy už vyzerá ako nepodstatný detail.

Environmentálnym nadšencom, ktorí urobili politickú kariéru vykresľovaním katastrofických scenárov a potom sľubovaním nerealizovateľných riešení sa naozaj môže zdať triviálnym detailom, že elektrinu na pohon týchto vozidiel bude potrebné nejakým spôsobom vyrábať a že to určite nebude slnečná ani veterná energia, ktoré nedokážu pokryť dopyt, ale môže pochádzať len z jadrových alebo uhoľných elektrární.

Rovnako ušlo ich pozornosti, alebo o tom radšej mlčia, že batérie sú po vyradení jednou z najviac znečisťujúcich vecí na svete a že na rozdiel od bežných automobilov sa elektromobily nedajú recyklovať. Ak vezmeme do úvahy, že priemerná životnosť batérie je 4 – 5 rokov (v porovnaní s 15 – 20 rokmi bežného motora), hneď nám začne byť jasnejšie, aká nočná mora nás čaká v oblasti životného prostredia.

Nezanedbateľným aspektom je aj cena: elektrické vozidlá sú oveľa drahšie a oveľa menej efektívne. Niet divu, že európsky automobilový priemysel reagoval na tento návrh pomerne chladne.

A azda najdôležitejší aspekt, ktorý zelení politici totálne odignorovali: masívny prechod na elektrické autá spôsobí, že európske hospodárstvo bude takmer totálne závislé od komunistickej Číny, ktorá kontroluje 51 % celosvetového objemu chemického lítia, 62 % chemického kobaltu a 100 % sférického grafitu, hlavných zložiek lítium-iónových batérií, ktorých k dnešnému dňu vyrába na 75 %. Čína tak bude mať pod kontrolou globálny trh s elektromobilmi. Preto rozhodnutie Európskeho parlamentu mnohí označujú za „dar Číne“.

Je to jeden z paradoxov našej doby, keď západní lídri hrdiaci sa tým, že sú demokratickí a liberálni, sa tak otrocky podriaďujú diktátorskej vláde ovládanej komunistickou stranou. A ako priemyselní a finanční magnáti, ktorí sa chválili, že vytvorili najbohatšiu civilizáciu v dejinách, dovolili, aby sa toto bohatstvo – spolu s mocou, ktorá s ním súvisí – dostalo do rúk nepriateľskej mocnosti.

Julio Loredo v článku na stránke atfp.it poukazuje na to, že táto situácia bola úplne predvídateľná dalo sa jej vyhnúť a na dôkaz toho uvádza Plinia Corrêu de Oliveiru, zakladateľa organizácie Tradícia, rodina, vlastníctvo (TFP), ktorému to bolo jasné už v roku 1937, keď vyjadril počudovanie: „Nechápem, ako Západ predáva zbrane čínskym komunistom, najnebezpečnejšiemu a najodpornejšiemu nepriateľovi civilizácie.“ V roku 1943 zasa politicky nekorektným jazykom dal najavo svoje poľutovanie: „Zdá sa, že Západ si neuvedomuje nebezpečenstvo žltého pohanstva.“ V dlhom článku z januára 1951 Plinio Corrêa de Oliveira vymenoval „Rooseveltove omyly v druhej svetovej vojne“ vrátane: „Tvárou v tvár komunistickému expanzionizmu ministerstvo zahraničných vecí namiesto toho, aby sa mu rázne postavilo na odpor, nepriamo ho podporovalo svojím submisívnym postojom. (…) V Ázii to bolo horšie. Prezident Truman sa rozhodol pokračovať v ústretovej politike voči čínskemu komunizmu rovnako, ako to urobil jeho predchodca.“

Julio Loredo zdôrazňuje, že míľnikom kapitulantskej politiky Západu voči komunistickej Číne bola cesta prezidenta Richarda Nixona do Pekingu v roku 1972, ktorá viedla k tzv. Šanghajskému komuniké. Brazílsky mysliteľ vtedy povedal: „Šanghajské komuniké je najhoršou politickou katastrofou 20. storočia. Jalta bola väčšou katastrofou ako Mníchov. Bol to Mníchov na druhú. Šanghajská dohoda je Jalta na druhú! Kam nás to zavedie?“ – kládol si Plinio Corrêa de Oliveira rečnícku otázku.

Budúcnosť mu dala za pravdu: kým v roku 1980 bol príjem na obyvateľa v Číne nižší ako v najchudobnejších afrických krajinách, dnes Čína vyrába viac ako 50 % všetkého svetového priemyselného tovaru. Treba zdôrazniť, že to všetko vďaka peniazom a know-how zo Západu v rámci vyzdvihovanej globalizácie, ktorá mala priniesť ešte viac bohatstva. Zatiaľ čo Západ zasypával Čínu peniazmi a technológiami, Číňania svedomito pracovali a stále pracujú na svojom dlhodobom projekte imperiálnej nadvlády, vďaka čomu teraz majú vo svojich rukách čoraz viac tromfov, ktorými môžu Západ donútiť podriadiť sa jej ambíciám.

Aj táto situácia však bola dokonale predvídateľná a dalo sa jej vyhnúť.

Pliniovi Corrêovi de Oliveirovi bolo v roku 1972 nad slnko jasnejšie, že závislosť Európy od dodávok plynu a ropy zo Sovietskeho zväzu predstavovalo obrovské riziko: „Ak by Rusko kedykoľvek prerušilo dodávky plynu a ropy, mohlo by to ochromiť veľkú časť priemyslu a dopravy v Európe,“ vystríhal.

Prečo to vtedy nikto na Západe nevidel? Prečo bol taký krátkozraký? A prečo sa dnes dopúšťame rovnakých chýb?

Mýliť sa je ľudské. Zotrvávať v omyle je však diabolské. Kam až siaha naivita a kde sa začína zlá vôľa?

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)