Verejný činiteľ – hulvát alebo vzor správania?

Branislav Michalka
30. septembra 2023   Spoločnosť   Komentár

Verejný činiteľ sa už z podstaty svojej činnosti stáva predmetom pozorovania a posudzovania. To ho zaväzuje k tomu, aby svoje správanie a vystupovanie nepovažoval za vec súkromnú, ale za formu reprezentácie štátu, národa a inštitúcie, ktorú zastupuje alebo predstavuje. Jeho prezentácia má dvojakú funkciu: vystupuje ako vzorový symbol určitej inštitúcie a zároveň by mal predstavovať nasledovaniahodný príklad pre občanov štátu. Mal by byť vzorom správania, spoločenského vystupovania a medziľudskej komunikácie.

Moderná doba, ovplyvnená romantickou revolúciou, úplne poprela túto reprezentatívnu, priam ceremoniálnu povahu verejného činiteľa. Obrady, gestá, zdvorilostné formuly, etiketa prepracovaná do najmenšieho detailu a hierarchizujúce prejavy úcty sa pre romantikov stali symbolom pokrytectva a pretvárky. Ich ideálom sa stala „úprimnosť“, „spontánnosť“ a „neformálnosť“. Obrady a etiketa boli odvrhnuté ako prejav strnulej nafúkanosti a nadradenosti.

Tu niekde sa začal vzostup „politika – hulváta“ na európskom spoločenskom nebi. Populistický politik – hulvát, ktorý „to dokáže súperovi naložiť“ a má „široké lakte“, povie všetko „pekne od pľúc“ a „na rovinu“ (hlavne o nepriateľoch), neotravuje s nejakými „poklonami“ či „ceremóniami“ a vie sa pobaviť aj s prostým ľudom na diskotéke, sa stal ideálom 20. a 21. storočia. Že aj spontánnosť a neformálnosť môžu byť hrané a byť pretvárkou, na to už romantici akosi vo svojom nadšení pozabudli. Z hulvátstva sa tak stala taká istá skostnatená formula, ako predtým z dôstojnosti a obradnosti.

A tu sa ukázal ten podstatný rozdiel, ktorý odlišuje verejného činiteľa starých čias od súčasného: ani jeden z nich nebol a nie je úprimný, ale zato ten prvý vystupoval tak, aby bol vzorom a reprezentoval, zatiaľ čo ten druhý môže byť len vzorom neokrôchanosti a reprezentovať nanajvýš svoju vlastnú hulvátsku hrabivosť, nevzdelanosť a spoločenskú trápnosť. Niežeby verejní činitelia starých čias nemali aj tento rozmer, ale nedávali ho najavo pred verejnosťou a neukazovali ho ako nasledovaniahodný spôsob verejnej prezentácie.

Pozrime sa teraz na to, ako by mal vystupovať verejný činiteľ, ktorý by sa chcel priblížiť reprezentatívnemu ideálu minulosti.

Oblečenie

Verejný činiteľ by sa mal obliekať, pokiaľ sa týka civilného oblečenia, striedmo, nevýstredne, bez akejkoľvek snahy upozorniť na seba nonkonformnosťou oblečenia. Nie je nutné, aby sledoval najnovšie módne trendy v obliekaní, to zaváňa skôr snahou za každú cenu prispôsobovať sa davu. Pestrejší úbor predstavujú rôzne uniformy, ktoré nahrádzajú panovníkom alebo vládcom pompéznosť úborov z minulosti. Cirkevné úbory sú stanovené podľa cirkevných predpisov a je vhodné, aby ich cirkevní predstavitelia rešpektovali. Aj u nich platí výstraha pred snahou o originalitu, ktorá ich často posúva do oblasti komickosti.

Neformálnosť v obliekaní je pre verejného činiteľa nevhodná. Za peniaze, ktoré mu spoluobčania zaplatia na to, aby ich reprezentoval, by mali dostať aspoň adekvátny herecký výkon, keď už nie politický. Trápna snaha pôsobiť neformálne a pritom vlastniť nadpriemerné množstvo peňazí, je presne ukážkou toho, ako romantické pokrytectvo neformálnosti a spontánnosti nahradilo údajné pokrytectvo formalizmu.

Vystupovanie

Verejný činiteľ má vystupovať s dôstojnosťou úradu, ktorý reprezentuje. Jeho pohyby by mali byť úmerné, nie kŕčovité, ale zároveň ani nie neviazané. Vystríha sa vulgárnych póz, ako sú: opieranie sa o stenu, vysedávanie na nevhodných miestach, „rozvaľovanie sa“ v sedačkách, natiahnuté nohy so zhrnutými ponožkami či iné lahôdky, ktorými nás obšťastňujú dnešní politici.

Trápne a zároveň dehonestujúco pôsobia: fotografie v plavkách, divoké tance pred kamerou či mimo nej, najmä u staršieho človeka, snahy o insitnú umeleckú produkciu, neustále vtipkovanie, pokrikovanie, drahé terénne autá, vystupovanie v zábavných televíznych reláciách, hulákanie na rockových koncertoch, obzeranie sa za ženami, vysedávanie v lacných pohostinstvách a pod.

Obzvlášť trápnou je neukojiteľná snaha po popularite a známostiach s celebritami – erbový znak všetkých povýšencov. Nič nie je trápnejšie ako pohľad na verejného činiteľa, ktorý chce dať najavo, že sa s každým pozná a všetci poznajú jeho.

Úplne nevhodné je dávať najavo svoje bohatstvo: množstvom gýčových šperkov, chvastaním sa svojím tučným kontom, pohŕdaním jednoduchým jedlom, poukazovaním na to, že niečo je pod jeho finančnú úroveň. Jeho úroveň má spočívať v jeho ušľachtilosti a nie v peniazoch.

Vulgarizmy sú neprípustné, keďže verejný činiteľ má ukázať občanom vzor kultivovaného správania a nie kopírovať toho najväčšieho primitíva, ktorý sa nachádza v dave. Hulákanie v parlamente, agresivita a napádanie oponentov by teoreticky mali byť tiež nevhodné, ale keďže samotná podstata parlamentu a demokracie ich nevyhnutne so sebou prináša, tak bude naivné ich zakazovať. Jedinou pomocou je vyhýbať sa parlamentu.

Medziľudské vzťahy a spoločenský styk

V kontakte s ľuďmi má verejný činiteľ vystupovať ako vzor džentlmena. Úzkostlivo by mal dodržiavať spoločenskú etiketu a bontón. K ženám by sa mal vždy správať s úctou a láskavosťou, aj keby to boli jeho nepriateľky. Nedáva najavo svoje postavenie pohŕdaním nižšími vrstvami, naopak práve k nim sa správa s úctou a láskavo, ale samozrejme dôstojne, bez populistického potľapkávania po ramenách a pod. 

Najhoršou prezentáciou moderného demokratického verejného činiteľa je snaha všade sa „presadiť“, častokrát za každú cenu. Táto dravosť a šplhanie po spoločenskom rebríčku sú prejavom nízkosti a hulvátstva. Prenesené do etikety pôsobia katastrofu. Džentlmen sa radšej utiahne a uchová si dôstojnosť. Aj tu platia osvedčené slová Ježiša Krista: „Prví budú poslednými“ a „Kto sa povyšuje, ten bude ponížený.“

Nevhodné je teda nanucovať sa do nejakej neformálnej spoločnosti a tam sa snažiť byť stredobodom pozornosti. Iné je to samozrejme pri oficiálnych príležitostiach, kde pozornosť davu vyplýva z funkcie verejného činiteľa.

Morálka

Morálka by mala tvoriť základ života verejného činiteľa. Čestnosť, pravdovravnosť, cudnosť, odvaha, súcitnosť a obetavosť by mali byť hlavnými piliermi jeho verejného účinkovania.

Akýkoľvek zločin by nemal prichádzať ani len do úvahy. Vernosť manželke by mala byť samozrejmosťou. Zbabelé podkladanie sa davu, alebo strata odvahy v krízovej chvíli spochybňuje kompetentnosť verejného činiteľa k vykonávaniu úradu. Súcit s biednymi a trpiacimi (v rozumnej, pre štát či úrad nedeštruktívnej podobe) by mal sprevádzať jeho činy a rozhodnutia.

Ochota obetovať pri plnení povinností nielen voľný čas, ale keď je to potrebné aj zdravie či dokonca život, by tiež nemala byť ničím výnimočným. V každom prípade sa to v minulosti očakávalo tak od verejných činiteľov, ako aj od vojakov, hasičov, zdravotníckeho personálu a pod.

Ako vidíme, kritériá uplatňované na verejného činiteľa nie sú vôbec jednoduché, či nebodaj ľahko zvládnuteľné. Verejný činiteľ však má byť pre nás vzorom. Pokiaľ nám chce rozkazovať a viesť nás, tak musí disponovať takou mierou morálnej, kultúrnej a spoločenskej integrity, aká sa od neho očakáva.

Pokiaľ by tieto kritériá boli striktne vyžadované, tak by sme možno teraz nemali všade plno zbohatlíckych hulvátov, oligarchických hulvátov a pop-kultúrnych narcisov za verejných činiteľov. Stále totiž platí staré príslovie: „Aký pán, taký krám“.

PDF (formát pre tlač)