V Budapešti si počas 52. eucharistického kongresu pripomenú pamiatku mučeníka, blahoslaveného biskupa Vilmosa Apora

Branislav Krasnovský
7. septembra 2021   Cirkev

O niekoľko dní Budapešť privíta účastníkov 52. eucharistického kongresu. Maďarskí katolíci si v čase kongresu pripomenú aj pamiatku maďarského blahoslaveného biskupa a baróna Vilmosa Apora (1892 – 1945), biskupa z Rábu (maď. Győr), čestného kaplána Maltzézskych rytierov. Jeho biskupským heslom bolo Crux firmat mitem, mitigat fortem – Kríž posilňuje slabých a mierni silných. Biskup Vilmos Apor zomrel mučeníckou smrťou, zastrelil ho opitý sovietsky vojak, pretože biskup bránil pred znásilnením dievča, ktoré sa na sklonku vojny pri prechode frontu v marci 1945 ukrylo v biskupskej rezidencii.

Biskup Apor pochádzal zo Sedmohradska, jeho otec, barón Gábor Apor bol vysoký štátny úradník a matka Fidelia Pálffyová pochádzala z bohatej uhorskej šľachtickej rodiny, ktorú netreba Slovákom zvlášť predstavovať. Vo veku 5 rokov stratil Vilmos Apor otca, matka sa odsťahovala do Viedne, kde chlapec potom vyrastal.

Študoval u jezuitov v maďarskom meste Kalocsa a už ako dieťa bol rozhodnutý, že sa stane kňazom. Štúdium teológie začal v Rábe, odkiaľ ho však biskup Miklós Széchényi ako nadaného študenta poslal študovať do rakúskeho Innsbrucku.

Biskup Vilmos Apor mal veľmi silné sociálne cítenie. Po roku 1918 sa Maďarsko nachádzalo v katastrofálnej ekonomickej situácii, on však neváhal predať časť rodinných majetkov a šperkov, len aby sa dokázal starať o chudobných a chorých. Venoval sa sirotám, renovoval kostoly, zakladal katolícke spolky, podporoval katolícku tlač. Od roku 1937 sa stal kaplánom Maltézskeho zvrchovaného rádu, ktorého vedenie vysoko oceňovalo jeho snahy a činnosť.

V roku 1941 sa vo veku 49 rokov sa ujal biskupského úradu v Rábe. Okrem toho sa stal aj prezidentom Maďarského spolku Svätého Kríža; pomáhal prenasledovaným Židom, ktorých internovali maďarskí fašisti. Veľká časť južného Slovenska sa totiž po Mníchove 1938 stala súčasťou horthyovského Maďarska.

Biskup Apor protestoval proti prenasledovaniu Židov a spoločne s ostatnými maďarskými biskupmi organizoval pre Židov humanitárnu pomoc, krstil ich, aby ich nemohli prenasledovať a dokonca Židom, ktorí sa nechceli dať pokrstiť vystavoval falošné krstné listy. Organizoval aj medzinárodnú pomoc pre prenasledovaných Židov, ktorých nechával ukrývať v rôznych kláštoroch a bránil tak ich odvlečeniu do koncentračných táborov. Chránil však nielen Židov a Rómov, ale aj príslušníkov národnostných menšín, ktorí sa po roku 1938 (Mníchov) a 1941 (porážka Juhoslávie) ocitli v Maďarsku v nezávideniahodnej situácii.

Maďarských radikálnych fašistov (hovorovo nyilašovci, Strana šípových krížov, skrátene Šípové kríže) nesmierne vydráždil biskup Apor v roku 1944, kedy počas kázne na Bielu sobotu uviedol doslovne: „Kto tvrdí, že existujú ľudia, skupiny a rasy, ktoré je možné nenávidieť a prenasledovať, kto tvrdí, že ľudia ako černosi či židia môžu byť týraní, musí byť považovaný za pohana, aj keď sa sám vydáva za kresťana. Každý, kto schvaľuje týranie ľudí, alebo sa na takomto týraní podieľa, pácha ťažký hriech.“

Na sklonku roku 1944 Nemci prestali dôverovať Horthymu, začali protežovať tvrdé nacistické a fašistické jadro zložené z organizácie nyilašovcov – Šípových krížov. Radikálni maďarskí fašisti a príslušníci jednotiek SS začali v rýchlom tempe zatýkať Židov, bez ohľadu na to, že mnohí Židia boli pokrstení a posielali ich do koncentračných táborov. Biskup Apor dôrazne protestoval proti týmto aktivitám, pri záchrane židovského obyvateľstva spolupracoval nielen s pápežským nunciom Angelom Rottom, či so svojou sestrou Gizellou Aporovou, šéfkou Maďarského červeného kríža, ale aj s maďarskými biskupmi Lajosom Shvoyom zo Stoličného Belehradu (maď. Székesfehérvár) a Józsefom Mindszentym z Vesprému (maď. Veszprém).

Keď sa frontová línia priblížila k Rábu, stala sa biskupská rezidencia sídlom mnohých utečencov. Prvé sovietske jednotky vstúpili do mesta 28. marca 1945, ustupujúci Nemci však nevstupovali so sovietskymi jednotkami prvého sledu do tvrdých stretov, sústredili sa len na krytie ústupu svojich hlavných síl. Napriek tomu bolo mesto značne poškodené a 30. marca, na Veľký Piatok, ovládla Sovietska armáda mesto.

Sovietski vojaci z jednotiek prvého sledu vstúpili aj do biskupskej rezidencie a hľadali v nej ukrytých Nemcov. Keď Nemcov nenašli, odišli. To však už do Rábu vstúpili aj vojaci tylových jednotiek, technického zabezpečenia a delostrelci, mnohí z nich boli opití a násilní. Požadovali, aby im biskup Apor poskytol do kuchyne pomocné ženské sily, ktoré by pomáhali kuchárom pri varení.

Biskup Apor mladé ženy ukryl, medzi mužmi a starými ženami sa našlo niekoľko dobrovoľníkov, ktorí začali vo vojenskej kuchyni pomáhať, opití vojaci začali z rezidencie odchádzať. Žiaľ, jedna z mladých žien predčasne opustila svoj úkryt a červenoarmejci ju zbadali. Rozbehli sa za ňou a chceli ju znásilniť. Biskup Apor sa postavil medzi opitých vojakov a prenasledovanú mladú ženu, pokúsil sa krikom opitých vojakov vyhnať z biskupskej rezidencie. Zmätení vojaci sa obrátili na odchod, jeden z nich sa však pri odchode obrátil a vystrelil na biskupa Apora zo svojej pištole Tokarev.

Keď opitý červenoarmejec vytiahol svoju pištoľ, Sándor Pálffy, biskupov synovec sa vrhol pred svojho strýka a tri náboje ho smrteľne zranili. Ďalšie tri rany zasiahli biskupa Apora – jedna z guliek ho škrabla na čele, druhá mu poranila ruku a tretia strela prenikla do brušnej dutiny.

Biskupov stav bol veľmi vážny, lekári dúfali, že sa im podarí zraneného biskupa zachrániť, pretože na Zelený štvrtok (v tento deň slávil biskup Vilmos Apor svoju poslednú Svätú omšu) i na Veľký piatok biskup nič nejedol. Operovali ho krátko po zranení pri svetle petrolejových lámp, pretože elektráreň, ktorá zásobovala mesto Ráb elektrickou energiou, bola poškodená.

Krátko po operácii prijal biskup Vilmos Apor sviatosť Pomazania chorých, nádej lekárov, že sa ho podarí zachrániť však nemala dlhé trvanie. Už v nedeľu na 1. apríla dostal prudký zápal pobrušnice, znamenie, že sa operácia nevydarila. Následne prijal Viaticum a 2. apríla, na Veľkonočný pondelok, biskup Apor v skorých ranných hodinách zomrel. Odmenou mu však bola správa, že vojaci sa do rezidencie už nevrátili a dievča, ktoré sa prezradilo svojím predčasným opustením úkrytu, sa podarilo zachrániť pred znásilnením. Umierajúci biskup Apor na to reagoval slovami: „Ďakujem Pánu Bohu, že prijal moju obeť.“

Vražda biskupa Apora vyvolala v Maďarsku značné pobúrenie aj medzi maďarskými komunistami, ktorí vyslali komisiu v čele s budúcim maďarským komunistickým lídrom Jánosom Kádarom. Sovieti zareagovali na rozhorčenie a kritiku tak, ako boli zvyknutí – opitých sovietskych vojakov, ktorí neoprávnene prenikli do rezidencie biskupa Apora spoločne s vrahom, ktorý zastrelil biskupa i jeho synovca postavili k stene a bez milosti zastrelili. V armáde maršala Malinovského (oslobodzoval aj Bratislavu) totiž slúžilo množstvo delikventov z väzníc, ktorí si mohli službou v armáde zmyť svoju vinu. Tresty v Malinovského jednotkách, plných zločincov boli naozaj drakonické.

Telo biskupa Apora po smrti provizórne uložili v kostole karmelitánskeho kláštora, v katedrále sv. Ladislava začali stavať hrobku pre biskupa-mučeníka, ktorý obetoval svoj život za záchranu iných. V Maďarsku si však už v máji 1945 komunisti posilnili výrazne svoj vplyv a zakázali verejný pohreb biskupa Apora a prevoz jeho tela do pripravovanej hrobky. Nechceli totiž, aby sa z biskupa Apora stal symbol maďarského katolicizmu.

Ľudia však komunistické snahy potlačiť za každú cenu pamiatku biskupa Apora odmietali a chodili sa modliť aj k prázdnemu hrobu. Biskup Apor sa tak stal po smrti symbolom maďarskej katolíckej viery a výčitkou do tváre komunistického režimu, ktorý v Maďarsku činil náboženský útlak. Komunisti mali s veriacimi čoraz viac problémov, v roku 1985 komunistický režim kapituloval a po 40 rokoch povolil premiestnenie tela bl. biskupa Apora do hrobky (bez verejných obradov).

V novembri 1997 pápež sv. Ján Pavol II. biskupa Vilmosa Apora beatifikoval.

PDF (formát pre tlač)