Tajomstvo byzantskej hudby (Diel prvý)

Lucia Laudoniu
5. augusta 2021   Kultúra

Ako voňala stará Byzancia? Múdrosť a psychologický účinok byzantských duchovných spevov udivuje i dnes. Bohoslužba má byť pulchritudinis osculum, bozkom krásy, a v byzantskej hudbe viac než tisícročie plače duša človeka nad strateným rajom.

Povýšiť svoje vlastné predstavy o modernite nad patristickú tradíciu znamená vyrobiť si in spiritu superbiae krídla z pavučiny a túžiť na nich lietať. Byzantská liturgická hudba znie ušiam moderného poslucháča veľmi archaicky. Modernitas však pochádza z termínu modo, ktorý tajomným spôsobom vykrajuje vždy aktuálnu a novú partikulu z mystickej Prosfory Času. Vyrezáva, oddeľuje, triedi, ale neničí. Liturgia preto nikdy nie je nová ani stará: je večná, lebo Božej prosfore Času dáva správny zmysel.

Sme obklopení obrazmi. Nemyslím tie na stene. Naše myšlienky denno-denne „maľujú“ tisíce vizuálnych vnemov od predstavy dobrého jedla až po fantázie vystrihnuté z odvážnych románov. Všetko vôkol nás je obraz, pretože obraz je komunikácia.

„Obraz, ktorý urobil človek, žije tak dlho, ako dlho je človekom živený. Ale človek ho živí dovtedy, kým mu ten obraz dáva zadosťučinenie, pokiaľ uspokojuje nejaké jeho prianie.“ Čo nám v týchto slovách odkazuje slovinský autor mozaík a znalec východnej spirituality Marko Ivan Rupnik? Obrazy ľudských myšlienok sú ohňom, ktorý potrebuje kyslík. Kyslík našej vôle.

Živíme v duši vnútorné filmy (či skôr seriály a „telenovely“), o ktorých sa domnievame, že nám prospievajú. Platí to aj v hudbe. Smútime? Pustíme si pieseň, náplasť na rany. Sme veselí? Tancujeme v rytme salsy a naša eufória sa znásobí. Inými slovami: svetská hudba zapcháva diery prázdnoty, „rozpráva“ príbehy, nesie posolstvá. Je tabletkou na bilióny odtieňov toho, čo latinské pery nazývajú profunditas animae.

Ako vyhodiť na smetisko psyché čierne obrazy? Predstavy, ktoré nás dusia a desia zároveň, a ktoré krúžia nad našimi čelami ako dotieravé komáre? Vypnúť „televízor“ vášnivej mysle po stáročia pomáhal práve noblesný pokoj Kristovej ars musicae. Prísne tváre askétov hľadiace zo šera chrámových ikon dali spevom z ortodoxných sanktuárií terapeutický rozmer dávno pred novodobou muzikoterapiou.

Duchovná hudba však nie je tovar, ktorý nakupujeme v supermarkete. Nie je závislá na našej vôli! V porovnaní s európskou artificiálnou hudbou používa obmedzený arzenál výrazových prostriedkov a prvoplánovú „páčivosť“ odkladá ad acta.

Starí Gréci mali na dverách Apolónovho chrámu v Delfskej veštiarni tabuľku, na ktorej stálo nosce te ipsum. Poznaj sám seba. Poznanie patrí k cieľom byzantskej hudby, pretože prirastená ku kmeňu liturgie pomáha spoznávať Boha, neoddeliteľná od ľudských úst však dáva silu spoznať vlastné hriechy.

Liturgickej hudbe východorímskeho Orientu sa v gréčtine a rumunčine hovorí psaltická. Súvislosť s kantiláciou žalmov (psalmodia) je zjavná, ale nie jediná. Grécko-latinský koreň psallere v antických dobách pomenúval priamy dotyk prstov na strunovom nástroji (chordofóne). Sloveso psallere označovalo hru, pri ktorej sa melódia vyludzovala bezprostredne dotykom, bez použitia brnkadla (plektra).

Kráľ Dávid sa v kresťanskej ikonografii dotýka svojej lýry priamo, nepotrebuje žiadnu ďalšiu pomôcku k hre. Je to vyjadrenie priameho toku inšpirácie. Neviditeľný lúč Božieho vnuknutia. Antický termín psallere sa preto dostal do biblického užívania tiež na označenie posvätného spevu (Boží prst sa mysticky dotýka strún ľudských hlasiviek).

Termínom lyra Davidis sa v staršej medicíne označovala časť ľudského mozgu (comissura fornicis). Svoj názov dostala podľa trojuholníkového tvaru, ktorý pripomína staroveký hudobný nástroj. Trojuholník je geometrickým symbolom Svätej Trojice.

Pri prvom stretnutí s hudobným prejavom balkánskych Cirkví nám „udrú do uší“ tri „vé“: vokálnosť, verše a vlny. Vokalita znamená, že táto hudba sa smie iba spievať. Hudobné nástroje (s výnimkou zvonov a klepadiel – dreveného talanda a železného simandra) pod kupolami ortodoxných svätýň mlčia. Západný človek si vzdychne: nie je to škoda?

Vo svetle sviečok sa chvejúce brká teológov to už vysvetlili: ani ten najdômyselnejší inštrument nedokáže sám od seba rozprávať. Slovo je dieťaťom fonačného aparátu človeka, kým nástroje generujú len zvuky – krásne tóny bez písmen.

Východorímska ríša, ktorej pod vplyvom osvietenskej historiografie nepresne „nadávame“ Byzancia (Byzantion bol pôvodným gréckym menom Konštantínopola, než sa mestečko na Bospore stalo cisárskou rezidenciou) nemala nič proti inštrumentálnej hudbe. Antický hydraulický organ bol pravidelnou súčasťou verejných ceremónií, pretože bol schopný v dobe bez mikrofónov a zosilňovačov ozvučiť bárs aj zápasy vozatajov v cirku či korunovačný sprievod bazilea. V prítmí svätýň prevoňaných ladanom a včelím voskom však organy stíchli, boli zafarbené príliš profánne. Východní mnísi bili na poplach, že organ nevie formulovať slová, a teda sa nevie ani modliť.

Existuje aj modlitba bez slov (silentium), modlitba sĺz (lacrimae) či modlitba ľudského života ako celku, ktorý je viac, než len commixtio udalostí, klbko myšlienok a skutkov. Náš život, ba aj my sami, sme povolaní premeniť sa na živú modlitbu tak, ako sa odpad prostredníctvom chemických reakcií mení na úrodný kompost, zdroj živín pre okolitý ekosystém.

„Palivom“ premeny človeka na ohnivý stĺp modlitby je slovo. Požičajme si ešte jeden Rupnikov výrok: „Človek chápe sám seba ako slovo.“ Nielen preto, že reťazíme litery do viet a naše mená a priezviská sú jazierkami slov. V byzantskej hudbe platí ono talianske „prime le parole“, veď už vyslovené slovo je vo vajíčku hudby živým zárodkom. A čím by bolo vajce bez zárodku?

Pamätáte sa na tri „vé“? Pochopili sme, prečo je hudba východného rímskeho rítu vokálna – presnejšie, slovná. Spievaná orácia má, prirodzene, svoj text. Je viazaný vo veršoch – a s druhým „vé“ našej definície padáme do duchovnej jaskyne krásnych kvapľov liturgickej poézie.

Jej veľká časť je anonymná (mená autorov hľadajme v kláštorných kryptách zasypaných zeminou času). Tých pár mien, čo poznáme, však patrí do zlatého fondu svetovej sakrálnej básnickej tvorby.

Feministky sa tešia, keď v booklete cédečka nemeckej formácie stredovekej hudby VocaMe z roku 2009 čítajú, že Kassia (v staršej literatúre v helenizovanej podobe Kassiani), igumenka (predstavená) carihradského monastiera Xerolophos, bola prvou cirkevnou skladateľkou a poetkou v dejinách kresťanskej civilizácie. V skutočnosti je toto (v západnom svete dosť rozšírené) tvrdenie dosť nadnesené. Byzancia zažila ďalšie talentované hymnografky: Theodosiu, Theklu či Palaiologinu.

Epiteton ornans „grécka Hildegarda z Bingenu“ si svätica z 9. storočia napriek tomu zaslúži, je predsa autorkou viac než 260 svetských a 49 duchovných veršovaných verbálnych „výšiviek“. V prebásnení českej byzantologičky Růženy Dostálovej znejú Kassiine gnómické (múdroslovné) verše napríklad takto: „Nesnáším toho, jenž v čas mluví nepravý, nesnáším mlčení, když je čas promluvit.“

Kresťanstvo povýšilo Matku Božiu na oltár, a tým otvorilo svetlú kapitolu v kronike dejinných metamorfóz vnímania ženskej osobnosti. V Bohorodičke našiel model ženy-prorokyne svoj vrchol, svoju najkrajšiu rečnícku anadiplózu. Je zaujímavé, že práve východné kresťanstvo bozkávajúce Bohorodicu na stovkách obrazov dalo svetovej kultúre toľko ženských umelkýň vysokej liturgickej kultúry. Modernú predstavu o stredovekom svete mužov, v ktorom sa nežné pohlavie nemohlo realizovať, by v staroslávnej Byzancii plnej ženských korunovaných hláv veľmi rýchlo zmietli zo stola.

Ak by sme byzantské poeticko-hudobné myslenie (tón a slovo sa vo východnej kultúre nikdy nevylučujú a vnímajú sa ako jeden celok) chceli prirovnať k nejakej geometrickej štruktúre, vybrali by sme si kruh, grafické vyjadrenie opakovania a večnosti. Byzantské hudobné kľúče (mody, „stupnice“) sa v storočia starých teoretických príručkách sumarizovali v podobe kruhu.

Circulus je symbolom záväzku (prsteň), kredibility (pečať, razidlo) a pohybu (koleso). Tvar kruhu má Slnko i to najdôležitejšie v kresťanskom živote – eucharistický Kristus, či už hovoríme o západnej hostii alebo východnej prosfore. Prstencovitý tvar má tiež aureola na ikonách Božích priateľov.

Aureola svätosti zdobí hlavu Sýrčana Jána z Damasku. Prolifický hymnograf v službách umajjovského kalifa Al-Valída permanentne riskoval život písaním traktátov na obranu úcty k ikonám. Východorímskou spoločnosťou lomcovalo obrazoborectvo a trest na seba nenechal dlho čakať.

Ján Damascénsky žije v pamäti Cirkvi v spevoch z liturgickej knihy Osmohlasníka či v kánone Veľkej noci, Paschy. Podľa pravoslávnej tradície Panna Mária uzdravila Jánovu zoťatú pravicu. Byzantský básnik v legende priložil zranenú ruku k ikone a tá mu zázračne dorástla. Obraz sa uchováva v srbskom monastieri Chilandar na athonskej svätej hore v Grécku.

Oktoechos je systém ôsmich vokálnych modelov, v ktorých je zorganizovaný celý systém byzantskej hudobnej orbity. Prečo je týchto „stupníc“ práve osem? Vychádzajme z toho, čo o čísle osem prezrádza Biblia.

Z potopy sveta vyviazlo osem ľudí. Voda u dávnych exegétov symbolizovala purifikačný kúpeľ krstu, ranokresťanské krstiteľnice sa preto budovali v tvare osemuholníka. Obriezka sa u židovských chlapcov konala na ôsmy deň po narodení. V ľudovej numerológii sa číslo osem pod vplyvom algebry vysvetľuje ako infinitas fine carens, nekonečno. Sväté písmo povýšilo osmičku na symbol maxima (úplná sedmička plus jeden).

Vokalita, verš, vlna. Posledným elementom triády, ktorou sme sa pokúsili stručne charakterizovať byzantský spev, je vlnenie melódie. Ako súvisí byzantská melódia s Ježiškovou kolískou z Betlehema? O tom až nabudúce.

pokračovanie

PDF (formát pre tlač)