Nebo, očistec, peklo

Čo bude s dušou po smrti? Každý mysliaci človek premýšľa zaiste niekedy o stave a živote duše oddelenej od tela. Doteraz sme o nej hovorili ako o oslávenej. Avšak bádavý duch sa pýta neraz tiež na prirodzený stav a život duše, odhliadajúc od jej oslávenia svetlom slávy. Veď sú aj duše, ktoré nikdy oslávené nebudú. O veci hovorí obšírne a podrobne Juan Jose Urraburu vo svojej Náuke o duši (Psychológii). Vyberám z neho niektoré myšlienky. Odpoveď nie je ľahká, lebo nemáme žiadne skúsenosti a duša súc formou tela a zároveň podobná anjelským duchom, spája v sebe vlastnosti dvoch svetov. Avšak, pokúsme sa.

Večnosť trestu Hovoriť o Pekle ako o chybe alebo anomálii v Božom pláne spásy znamená podliehať omylu antropocentrizmu. Keby bol človek stredom sveta a niektorí ľudia by nedosiahli spásu, potom by stvoriteľské dielo nedosiahlo svoj cieľ, a tak by bolo možné hovoriť o chybe, nedostatku. V skutočnosti sa však cieľ stvorenia nelíši od „cieľa“ existencie-bytia Boha, ktorým je On sám; všetko bolo stvorené k chvále Božej, nie k chvále človeka. Je možné prehlásiť, že cieľom Božieho konania je človek, ale iba v tom zmysle, ak máme na mysli Boho-človeka, Ježiša Krista, ktorý je

Katolícka viera chápe večný život alebo večné zatratenie ako najväčší prejav zvrchovanej spravodlivosti. Je jasné, že tí, ktorí neveria v život po smrti, iste odmietajú myšlienku spásy alebo zatratenia. Popierajú, že pozemský život potrebuje nejakú odplatu na druhom svete. Na II. Vatikánskom koncile bola myšlienka Pekla takmer úplne zabudnutá; niektorí konciloví otcovia nad touto skutočnosťou prejavili ľútosť počas osemdesiateho zasadnutia, keď bola diskutovaná eschatologická povaha kresťanskej nádeje. V koncilových textoch sa nikde nenachádza slovo „Peklo“. Je zmienené nepriamo iba raz ako „večný oheň“. O samotnej náuke o Pekle nebolo povedané nič. Pápež Pavol

Ako sa máme ozbrojiť proti nepriateľom, ktorí nás budú napádať v hodine smrti. Napriek tomu, že celý náš život na zemi je neustálym bojom, predsa hlavným a najdôležitejším okamžikom tohto boja je posledná hodina života, pretože ktokoľvek padne práve v tejto hodine, ten už nikdy nepovstane. Aby si bola teda riadne pripravená, staraj sa hlavne o to, aby si v tomto čase, ktorý je ti daný, statočne bojovala, pretože kto počas svojho života náležite bojuje za zachovanie si dobra už získaného, ľahko v hodine smrti zvíťazí. Pre tento účel opäť a opäť veľmi pozorne rozjímaj o smrti,

Očistec Do Očistca odchádzajú obaja pútnici vyšplhajúc sa po Luciferovom chrbte a objaviac škáru v skalách Pekla. Tou sa pretisnú a ocitnú sa pri Oceáne. Podľa popisu a prítomnosti Oceánu, by sa teda Očistec mal nachádzať niekde vo Vesmíre, takom, aký si ho Dante predstavoval, čiže podľa Ptolemaiovho popisu ako uzavretú guľu, ktorú pretína plocha zeme. Za touto guľou už nie je priestor ani nič zo stvoreného, je tam len Boh. Dole pod Zemou je Peklo a hore pod klenbou sa nachádzajú rôzne vrstvy Neba. Pre niekoho možno, za dnešného stavu „bádania“, komická predstava, avšak

Dante a Božská komédia Danteho Božská komédia nepredstavuje len vrchol kresťanskej literatúry, ktorý T. S. Eliot, Danteho „kolega“, radí v poradí klasikov hneď za Vergíliovu Aeneadu, ale je skutočným sprievodcom po stredovekom katolíckom Pekle, Očistci a Raji. Dante nebol len geniálnym básnikom, ale bol aj učencom a filozofom, ktorý na vysokej úrovni zvládol aristotelovsko-tomistickú syntézu antickej a kresťanskej vzdelanosti. Jeho pobyt na Parížskej univerzite, najvyššej univerzitnej inštancii stredoveku, zanechal výrazné stopy na aplikácii teológie a filozofie v jeho vrcholnom diele, Božskej komédii. Dante, ako hlavný hrdina vlastnej básne, spolu so svojím sprievodcom Vergíliom, putuje všetkými stupňami

Vyjdime z toho, čo rozumieme pod slovom umiestnenie, buďme pri tom kritickí a snažme sa vyvarovať onoho neopodstatneného užívania kantovského spôsobu nazerania. Umiestnením niekedy rozumieme adresu, niekedy poschodie/budovu, niekedy geografické súradnice, niekedy miesto v lietadle (a to, o ktoré lietadlo ide) a mnoho rôznych ďalších interpretácií. Vždy však ide o vzťah toho umiestneného k niečomu inému, čo sa tiež nachádza v nejakom mieste (priestore). Miesto je teda čosi, kde je zmysluplná istá relácia (vzťah), napr. vzdialenosť, blízkosť, poradie, atď. Čo nám hovorí logika a Zjavenie? Na rozdiel od Neba a Pekla, kde ľudské telá buď už sú, alebo budú, sú

pokračovanie I. časti Miesto Keď hovoríme o mieste niečoho, ide nám o čosi, čo vyjadrujeme odvodeným slovom, totiž „umiestnenie niekde“: „niečo je v (na) nejakom mieste chápeme v zmysle, že je to tam umiestnené. O tom, ako budeme existovať po smrti, uvažuje ľudstvo už od dôb, keď ešte mnohí nevedeli ani o svojom umiestnení pred smrťou, t. j. za dnešného života. Predstavy, domnienky a spôsoby vyjadrovania o tom, čo nás čaká po smrti, boli touto situáciou ovplyvnené a postupne sčasti pretrvávali, a to až do dnešnej doby. Preto je potrebné najprv zhrnúť to, ako prebiehalo poznanie tohto „umiestnenia“

Slovo miesto používa ľudstvo snáď od svojho počiatku a jeho význam sa pomaly (ale iste) mení, zatiaľ čo stav je typický novodobý termín, niekedy až divoko preberaný do mnohých oborov. Stojí za to dozvedieť sa, ako sa k obom termínom stavia moderná doba a technické disciplíny a čo môžu odovzdať pravdám katolíckej viery. Stav Karel Čapek napísal s trochou jedovatosti o jazyku svojej doby, že predtým sa hovorilo „nemáme na slúžku“, kým v dobe jeho dospelosti sa to isté vyjadrovalo vetou „z nedostatku finančných prostriedkov je problém pomocnice v domácnosti pre nás neriešiteľný.“ Na to som

Prehlásenie učiteľského úradu Cirkvi Apoštolské ani nicejsko – carihradské vyznanie viery neobsahujú zmienku o očistci. Vyznanie viery (ako bolo behom histórie Cirkvi formulované a dopĺňané) prehlasuje okrem základných právd predovšetkým to, čo bolo treba v danej dobe zdôrazniť proti bludárom.  Innocent III. v liste Eius exemplo z roku 1208 stanovuje vyznanie viery pre prijatie obrátených z valdénskej herézy do Cirkvi a v ňom uvádza: „Veríme, že zomrelým môžu byť na prospech almužny, obeť a ostatné dobré skutky.“ Innocent IV. píše v liste biskupovi z Tuskulum z roku 1254: „Pravda uisťuje v evanjeliu: „Ak sa niekto bude rúhať Duchu svätému, nebude mu odpustené