Muž a žena

Žena- manželka Keby Zjavenie obsahovalo len správy o stvorení prvej dvojice ľudí, už to by stačilo k označeniu jeho božského pôvodu. Je nutné sa tam vrátiť, v zmätkoch dnešnej praxe v manželstve a feminizme, pre spásne svetlo a spoľahlivé direktívy. Žena bola stvorená, aby nebol muž sám. Keby mu nebola rovnocenná, tak by jeho samota nebola zaplnená. Muž ju vítal ako kus seba samotného: Ajhľa, kosť z mojich kostí, telo z môjho tela. Len rovnocennú bytosť tak mohol chápať. Mala mu byť „socia“, družka, „adjutorium simile“, jemu podobná pomocníčka a s ním podobná obrazu Božiemu. Pomoc a podpora bytosti fyzicky

Žijeme dvojakým životom: vlastným životom a životom ľudstva. Tomu zodpovedá dvojaká láska: láska k sebe a láska k ľudstvu. K tejto dvojakej láske je priradený dvojaký pud: pud sebazáchovy a pud pohlavný. Pud sebazáchovný sa vybíja v práci – povolaní; pud pohlavný v pohlaví – rodine. Vtelením práce je muž a vtelením pohlavia – rodiny je žena. Muž je stelesnením pudu práce – povolania, alebo skrátka práce.  Ten pud znamená sám osebe sklon k práci a účinok tohto sklonu a vlastný cieľ je láska k práci. Pretože všetko, čo žije, čo sa má stať organizmom, čo má byť takmer stravou a miazgou duše,

Predkladáme čitateľovi dva texty: jeden, mierne idealizujúci antickú spoločnosť a vidiaci v nej mnohé prvky s „protokresťanským“ nádychom a druhý značne deziluzívny. Čitateľ si urobí názor zaiste sám, prípadne siahne po ďalších zdrojoch k téme. Texty sú len úryvkami z rozsiahlejších útvarov. Ideál ženy v starovekom Ríme Matka Columella v prvom storočí písal o tradičnej úlohe rímskej matky za čias republiky: „Všetka starosť o chod domácnosti spočívala na matke, aby otcovia, zanechávajúc za sebou všetky starosti spojené so štátnymi záležitosťami, mohli nájsť odpočinok pri rodinnom krbe.“ Hospodárna a starostlivá manželka, dbajúca o majetok a výchovu potomkov, dodávala svojmu mužovi lesk, podporovala

V dejinách sveta môžeme v pomere k ženám hovoriť o dvoch zásadných obdobiach: o pohanskom období pred príchodom Krista a kresťanskom období po jeho spásonosnom umučení. Pohanský prístup k žene sa pohyboval v širokej škále. Človek opustiac rajskú záhradu a nesúc si so sebou svoj údel dedičného hriechu upadol do stavu pohanskej tuposti, ktorá mala u rôznych etník rôzne podoby. Preto nemôžeme hodnotiť pohanstvo paušálne. Určite boli veľké rozdiely v spoločenskom chovaní tých najprimitívnejších ľudožrútov a tých etník, ktoré si uchovali viac z tzv. prazjavenia v Raji. Z tých morálne najzachovalejších si Boh neskôr sformoval svoj vyvolený národ. U neho môžeme konštatovať dosť vysoké vnímanie