Svätá Filotea z Argešu – detská mučeníčka Cirkvi na Východe

Lucia Laudoniu
29. augusta 2022   Cirkev História

Keď vôkol seba nevidíme vieru, neznamená to, že viera „zomrela“, iba ju hľadáme na nesprávnom mieste. Opakujeme chyby šarlatánskeho prútikára túžiaceho po vode – a po vede. Kde teda je? In sinu sanctorum.

Po šálke otráveného čaju s Nietzschem máme sklon myslieť si, že viera je prach na rakvách svätých. Do tohto prachu však padajú slzy vďaky za uzdravenie na niečí príhovor.

Mnohí dospelí sa neradi modlia k svätým deťom, pretože kladú klamné znamienko rovnosti medzi vek a zrelosť. Úcta k dieťaťu, ktoré už dosiahlo hrdinský stupeň cností (kým my ešte nie) si vyžaduje abrogáciu našich hierarchických diagramov. Nielen staroba je, ako napísal klasik, insanabilis morbus, nevyliečiteľnou chorobou je celý náš život, dokiaľ sa ho nedotkne Kristus.

Boh sa prejavuje aj v školopovinných deťoch, lebo nám chce vystaviť vysvedčenie z pokory. Článok Márie Magotsovej, ktorý sme nedávno publikovali, je pestrým pexesom ich nádherných a svetlých príkladov z prostredia západnej kultúry. Ale čo Východ? Má byzantský svet svojich Tarzíciov a Imeldy?

Bene docet, qui bene distinguit. Dobre učí ten, kto správne rozlišuje. Ars decernendi rastie v detských dušiach so zvláštnou citlivosťou, najmä keď veku primeraný rozprávkový idealizmus obrusuje šmirgeľ utrpenia.

Východná cirkev nazerá na utrpenie Pána ďalekohľadom vzkriesenia. Príbeh malej rumunskej mučeníčky Filotei z Argešu (Filofteia de la Argeș) je ikonou Paschy napísanou štetcom Kríža a dôkazom, že aj Christianitas orientalis pozná sväté detské duše.

„Z Oradey k nám prišiel kresťan katolíckeho náboženstva aj s dvanásťročnou dcérou,“ začal svoje rozprávanie pre televíziu Trinitas správca kniežacieho pravoslávneho komplexu v Curtea de Argeș, kde odpočíva telo jedinečnej mučeníčky. „Povedal mi – otče, som katolík a naše modlitby sa líšia od tých vašich, no prišiel som za svätou Filoteou, aby som si u nej vymodlil uzdravenie dcéry,“ spomína kňaz otec Clement. Katolíci niekoľkokrát navštívili orthodoxný chrám s ostatkami malej svätice a dotkli sa jej neporušenej ruky. Mimochodom, choré dievča bolo v rovnakom veku, v akom Filotea položila život za ideály evanjelia. Netrvalo dlho a katolícka dievčina bola celkom zdravá. Podobný prípad sa opakoval s rodinou s dvoma deťmi. „Obe boli nemé, po niekoľkých modlitbách však začali spontánne rozprávať,“ upresňuje otec Clement.

Kto je táto dvanásťročná divotvorkyňa, ku ktorej v Rumunsku každoročne prichádzajú davy pútnikov? Hlavná púť sa koná 7. decembra. Miestna byzantská cirkev si Filoteu pripomína spolu so svätým Ambrózom. Čo spája vzdelaného prvohierarchu milánskej katedry so sedliackym dievčaťom z Balkánu, ktoré sa ani nedožilo dospelosti? V prvom rade je to rozvaha a múdrosť, ktorá sa nedá naučiť z kníh, no ktorá chýba nejednému dospelému. Filotea aj Ambróz skladali carmen vitae, životnú pieseň primeranú svojej dobe a podmienkam, na lýre lásky k blížnemu.

Struny duchovnej lýry sú tetivou, z ktorej človek vystreľuje ad caelum šípy spomienok. Na jednom z týchto šípov zaletíme do 13. storočia. Sme v bulharskom meste Veliko Tărnovo v rodine rumunskej matky a jej muža, rodom Bulhara, ktorý pracuje na poli.

Meno ich živého striebra pochádza z gréčtiny (milujúca Boha alebo Bohom milovaná, rovnaký význam má grécke meno Teofil a latinské Amadea, novoveké feminínum známeho Amadeus). Nie je to simile claudicans a dieťa v mnohom vystihuje. Zvedavá a hĺbavá Filotea skoro prestáva javiť záujem o veselé hry rovesníkov, radšej visí na matkiných perách, ktorá jej rozpráva biblické príbehy. Matka však podľahla vážnej chorobe a z dievčaťa sa stala polosirota.

S manželským bozkom otca a novej bulharskej mater familias zazvonil jej detstvu umieráčik. Nevlastná matka Filoteu nemilovala a často ju karhala. Otec sa jej nezastal, mal oči iba pre novú paniu domu. Sem, k jednoduchému balkánskemu dievčaťu, možno siaha initium quidem fabulae o Popoluške. Naratív známej európskej rozprávky vychádza z rovnakej schémy: zlá macocha nespravodlivo utláča dobrodušné dievča. Tu sa podobnosť príbehov končí. Princom-záchrancom pravoslávnej slečny bol sám Pán Ježiš.

Fyzické tresty boli na dennom poriadku. Dôvodom bolo Filoteino milosrdenstvo a súcit s trpiacimi. Jej srdce bolo pecou, v ktorej pŕhľava pýchy zhorela na lásku. Dokázala sa vzdať aj vlastného oblečenia, len aby pomohla cudziemu prechladnutému dieťaťu.

Rodina nepatrila k najbohatším, ale Filotea sa s dedinčanmi rada podelila o všetko potrebné. Nevlastná matka ju každý deň posielala za otcom na pole s košíkom plným jedla. Filotea však po ceste polovicu obsahu košíka ochotne rozdala chudobným.

Rodičia Filoteu napomínali, že kvôli dlhým modlitbám a poklonám zanedbáva povinnosti v domácnosti. Keď jej zakázali chodiť do chrámu, zaumienila si, že chrámom bude jej panenstvo a primkla sa ku Kristovi ešte viac. Trpezlivo znášala všetky príkoria, veď nil difficile amanti, milujúcemu nie je nič ťažké.

Parva puellula s rumunsko-bulharskou krvou dnes ochraňuje aj tehotné ženy. Istá súčasná mladá žena z Râmnicu Vâlcea zavítala do neďalekého Curtea de Argeș, pretože nemohla donosiť dieťa. V štvrtom-piatom mesiaci tehotenstva vždy spontánne potratila. Keď sa tento krutý „scenár“ zopakoval po štvrtý raz, ženu pochytilo zúfalstvo a uvažovala nad samovraždou… Relikvie svätej Filotey boli tou povestnou poslednou slamkou, ktorej sa chytá každý topiaci. Žena sa na radu kňaza vrúcne utiekala k svätej Filotei a modlila sa akatist pred jej ikonou. Po roku sa do sanktuária v Argeș vrátila so zdravým chlapcom v náručí. Mladá mamička sa cum gratitudine poklonila detskej svätici z 13. storočia, ktorú rumunské pramene poznajú aj ako nositeľku dažďa. V obdobiach sucha sa vo Valašsku pravidelne konali prosebné procesie s jej ostatkami.

Náboženské texty stotožňujú dážď s úrodnými slzami, ktoré dievča prelievalo za chudobných, aj za svojich spupných rodičov. Je dieťa viazané poslušnosťou voči rodičom, ak títo konajú proti Bohu? Nikde v prameňoch sa neuvádza, že sfântuliţa – malá svätica, ako jej hovoria rumunskí kresťania – macoche napríklad odvrávala, hoci tá bola voči dieťaťu evidentne nespravodlivá. Pravda a pokora oddeľujú skutočnú úctu od slepého otroctva. Filotea svojich rodičov milovala a modlila sa za nich (neprehrešila sa preto voči rodičovskej autorite), ale odmietla ich nasledovať vo všetkom, čo protirečí evanjeliu. Tým dala lekciu aj nám, čo máme na tvári aj na duši o niečo viac vrások.

Jej otec, vidiac, že „drzé“ dievča si „nedá povedať“ a naďalej rozdáva „spodine“ jedlo z rodinného stola, zobral z opasku sekeru a v hneve ňou úbohému dieťaťu zaťal do nohy. Nezostalo pri jednej rane. Jeho amok sa stupňoval a miešal sa s fontánou krvi. Vo chvíli, keď Filotea naposledy vydýchla, sa jej telo nadprirodzene oblieklo do žiarivého svetla.

Vydesený „dcérovrah“ sa dal na útek a kričal z plných pľúc. Dorazil až k miestnemu arcibiskupovi a ku všetkému sa priznal. Vladyka vzal kadidlo a sviečky a vybral sa na miesto činu. K vražde údajne došlo vonku na poli. Svätú Filoteu stále strážilo nebeské svetlo – inevitabile signum jej mučeníckej smrti.

Mineje ďalej spomínajú udalosti okolo jej pohrebu. Telo východnej perly milosrdenstva bolo k miestu tragédie prikované zvláštnou silou. Nikto ním nedokázal pohnúť, dokonca ani biskup. Vtom niekoho napadlo nahlas menovať chrámy a monastiere v blízkosti jej rodiska, nech mučeníčka sama určí, kde chce byť pochovaná. Pri bulharských svätyniach sa nič nedialo, svätica nereagovala. Niekto si však spomenul na krajinu jej biologickej matky a vyslovil meno kráľovského chrámu v Curtea de Argeș. Vtedy sa Filotea pohla a všetkým dala znamenie, že chce čakať na vzkriesenie tela pod valašským erbom.

Historické fakty sa s legendou rozchádzajú. Ostatky malej martýrky boli niekoľko desaťročí zbožne uchovávané v Tărnove a do Valašska sa dostali až v roku 1393 v dôsledku tureckej okupácie Bulharského cárstva. Predtým mali „zastávku“ vo Vidine v severozápadnom Bulharsku. Do opulentnej katedrály v Argeș priniesol Filoteu valašský monarcha Mircea Starší (cel Bătrân). Počas Grande guerre bolo telo láskavej dievčiny tajne prevezené do bukureštského monastiera Antim a do Curtea de Argeș sa vrátilo až po páde železnej opony.

Ako si potom máme vysvetliť slová o svätici zázračne prikovanej k zemi? Pôda a miesto činu, to je symbol poškvrneného ľudského svedomia. Otec a vrah v jednej osobe nedokázal vytesniť myšlienku na Filoteu z čiernej hliny duše. Mohol žiť v klame, že sa vlastne nič nestalo? Pravdaže nie. Nebol viac schopný pohnúť spomienkou na svoj hriech a pochovať ho na poli zabudnutia.

Ako často si myslíme, že zlo polarizuje spoločnosť! Dobro vládne prinajmenšom rovnakým, ak nie ešte mocnejším polarizačným žezlom. Lebo keď sa niekde objaví púčik svätosti, bodliaky majú pohotovosť.

Rumunská katedrála ako miesto posledného odpočinku, ktoré si svätica sama vybrala, je sine dubio etnickým prvkom. Má zdôrazniť národnú príslušnosť dievčaťa po praslici a nie po meči, akoby sme čakali. Bulharský otec a nevlastná matka sú jednoznačne zápornými postavami, do ktorých sa čiastočne premietajú tenzie medzi slovanskými a románskymi pravoslávnymi kresťanmi v oblasti. Ľudová slovesnosť obohacuje apokryfné texty o Filotei zmienkou, ako ju biologická matka stihla naučiť po rumunsky a krátko pred smrťou zoznámila dcéru s ušľachtilou rímskou minulosťou jej národa.

Rumunská svätá synoda oficiálne kanonizovala Filoteu až 28. feburára 1950 (v praxi išlo o rozšírenie platnosti dovtedy lokálneho kultu vo Valašsku na celú krajinu). Kult svätice presvedčivo siaha do 13. storočia, prečo teda došlo k svätorečeniu tak neskoro? Svoju úlohu tu zohrala politika rumunsko-bulharských vzťahov, ktoré neboli vždy ružové, a tiež fakt, že novodobé dejiny bukureštského patriarchálneho trónu sa píšu až od roku 1925. Prvý rumunský patriarcha Miron Cristea získal vzdelanie aj na gréckokatolíckom lýceu v Năsăude a zároveň vykonával funkciu premiéra.

Kam baterka historických faktov nezasvieti, tam prináša svetlo lucerna viery. Stojí za pozornosť, že Filotea si priala byť pochovaná na mieste, kde sa začiatkom 14. storočia konštituovala rímskokatolícka diecéza – jediná svojho druhu v týchto končinách.

Západolatinský obrad tu reprezentovali germánski Sasi, ktorí prichádzali do Valašska za obchodom. Latinské katolícke biskupstvo zriadené v roku 1381 fungovalo až do roku 1520. Malú rímskokatolícku komunitu značne oslabil príklon Sasov k protestantizmu a nepriateľský postoj miestnej pravoslávnej šľachty. Grécka pravoslávna arcieparchia však v Argeși vznikla až v roku 1396 – len tri roky po prenesení ostatkov malej mučenice do tohto kniežacieho dvora.

Je viac než isté, že pravoslávne pokrstené dievčatko z územia stredovekého Bulharska o pápežovej Cirkvi veľa nevedelo (možno vôbec nič). Neexistuje žiadny dôkaz o jej kontakte s katolíkmi. Úprimné a vnímavé dieťa s čistým srdcom však zrejme postupne (vy)cítilo, že Curtea de Argeș bude unikátnym miestom, v ktorom sa na istý čas stretnú koľaje legitímnych kresťanských tradícií.

Svätá Filotea je spolupatrónkou Rumunska a mučeníčkou miestnej pravoslávnej cirkvi, no nie je cudzia ani gréckokatolíkom. Túto dvanásťročnú svedkyňu Božej lásky nájdeme tiež na stenách hlavného kláštorného chrámu gréckokatolíckeho karmelitánskeho skítu Stânceni. Je veľmi dojímavé, že na freskách transylvánskeho Karmelu sa veľké miestne pravoslávne svätice, akými boli spomínaná Filotea z Argešu alebo Teodora zo Sihly, stretávajú s ikonami slávnych karmelitánskych osobností. Detská svätica byzantského obradu tak pomáha nájsť Východu a Západu stratenú reč.

PDF (formát pre tlač)