Štefánik – najväčší Slovák?
Branislav Michalka
30. augusta 2019
Spoločnosť
Od ukončenia televíznej súťaže, v ktorej mali občania hľadať najväčšieho Slováka, ubehol určitý čas, ale údiv zostal. Pod slovom „najväčší“ mysleli tvorcovia súťaže pravdepodobne Slováka, ktorý sa najväčšmi zaslúžil o zveľadenie slovenského národa alebo Slováka, ktorého kvality sú na takej vysokej úrovni, že je právom považovaný za vzor národnej „dokonalosti“ a zároveň je tak typický, že predstavuje Slováka takpovediac v jeho esenciálnej podobe. Ak je samozrejme niečo také vôbec možné.
Účasť v súťaži bola veľmi nízka, približne 100 000 občanov. Taká slabá účasť samozrejme nemôže vytvoriť reprezentatívnu vzorku z 5,5 milióna obyvateľov Slovenska. Nezáujem, či skôr bojkot, zrejme spôsobil politicko-korektný zásah vládnucej triedy, ktorá vnímala zaradenie osoby Jozefa Tisa do súťaže ako kontroverzné, ba priam nabádajúce k šíreniu myšlienok a hnutí potlačujúcich ľudské práva.
Kto reprezentuje katolíkov na Slovensku?
V niečom má samozrejme táto súťaž veľkú výpovednú hodnotu. Tá však nie je určená počtom zúčastnených alebo nezúčastnených, ale tým, že jej priebeh a výsledok presne kopíruje takmer dvestoročnú situáciu katolíkov, žijúcich na území Slovenska. Katolícka populácia, ktorá podľa sčítania predstavuje cca 65% obyvateľstva, je reprezentovaná na vládnej a kultúrnej úrovni nekatolíkmi alebo lepšie povedané – osobami voči Cirkvi nepriateľskými. Tento trend je pozorovateľný v rámci Uhorska minimálne od roku 1848, ale jeho základy boli položené už počas jozefínskych reforiem. Situácia sa stala akútnou v druhej polovici 19. storočia, keď vznikla Ľudová strana grófa Zichyho, aby túto anomáliu vlády nekatolíckej menšiny nad katolíckou väčšinou kompenzovala. Snahou bolo mobilizovať masy katolíkov, aby nejakým spôsobom ovplyvňovali mocenské a ideové smerovanie štátu, ktorý nadobúdal stále viac a viac nekresťanské kontúry.
Situáciu sa nepodarilo ani stabilizovať, nieto ešte zmeniť v prospech katolíkov a nasledujúcich sto rokov trend vytláčania katolíkov z verejného mocenského a kultúrneho prostredia pokračoval, čoho výsledkom je aj víťazstvo Štefánika, ako reprezentanta agnostického krídla našich vládcov, či druhé miesto Štúra ako reprezentanta evanjelikov, alebo nakoniec aj tretie miesto Srholca ako reprezentanta liberalizmu v cirkevných štruktúrach a oddaného spolupracovníka liberálneho štátneho režimu. Súťaž presne vystihuje postavenie a perspektívu katolíkov na Slovensku: nekatolíci im vládnu, nekatolíci formujú kultúru, nekatolíci rozhodujú kto bude a kto nebude v súťaži a nekatolíci nakoniec súťaže aj vyhrávajú. V istom zmysle bola táto súťaž dokonale objektívna.
Osobnosť Štefánika
Pristúpme teraz k osobnosti M. R Štefánika a zhodnoťme ju z pohľadu katolíckeho Slováka. Ten je nutne, v prvom rade, katolíckym kresťanom a až potom Slovákom. Štefánika by teda mal primárne hodnotiť nie ako príslušník slovenského etnika, ale ako príslušník Cirkvi. Kľúčové teda pre neho nebude to, či bol Štefánik etnicky Slovákom, ale akým bol človekom a až následne bude hodnotiť jeho vplyv na osudy slovenského národa; aj keď samozrejme ani toto hodnotenie nie je zanedbateľné.
Štefánik a kresťanstvo
Štefánik, podľa vlastného presvedčenia, ale aj podľa svedectva jeho brata, evanjelického kňaza, podľa svedectva Beneša a generála Janina, ale aj podľa svedectva vlastného bol agnostikom, alebo (podľa nálady) z času na čas dokonca ateistom. Čiže popieral nielen božstvo Ježiša Krista, ale niekedy aj existenciu Boha ako takú. Samotný Štefánikov otec, tiež evanjelický kňaz, vyhnal syna po prudkej hádke, pravdepodobne ohľadom viery, z domu.
Viď: http://forumhistoriae.sk/documents/10180/1017245/ksinan.pdf
Považovať v národe, ktorý sa z 75% hlási ku kresťanstvu, tej či onej konfesie, za najväčšieho predstaviteľa agnostika, je určite problematické. Údiv nad tým kto ho vlastne volil, je teda namieste. Svojim ostentatívnym agnosticizmom stojí totiž v priamom protiklade k Slovákom a ich dejinám.
Štefánik – slobodomurár
Pre katolíka je obzvlášť závažnou skutočnosťou Štefánikovo členstvo v slobodomurárskej lóži. V roku 2016 dokonca v Bratislave vznikla slobodomurárska lóža pomenovaná Generál Štefánik. Dokumenty a encykliky pápežov jednoznačne definujú slobodomurárstvo ako tajnú organizáciu zameranú na zničenie Cirkvi. Pokiaľ Štefánik dosiahol vysoký stupeň zasvätenia v štruktúrach tejto organizácie a poznal dostatočne jej vnútorné, pred verejnosťou skrývané a katolíckymi osobnosťami odhalené, zámery (a jeho raketová kariéra, by tomu mohla nasvedčovať), tak sa vedome a premyslene podieľal na deštrukcii katolíckej Cirkvi a kresťanskej civilizácie. Môže byť takýto človek hodnotený katolíckym Slovákom ako najväčší predstaviteľ národa, ktorého ústava sa dovoláva dedičstva sv. Cyrila a sv. Metoda?
Štefánik – národovec
Je známou skutočnosťou, že Štefánik bol počas pražských štúdií členom spolku slovenských študentov Detvan. Tento spolok, vedený Vavrom Šrobárom – masarykovcom, čechoslovakistom a liberálnym agnostikom, ktorý bol dokonca ešte aj po komunistickom prevrate v roku 1948 ministrom Gottwaldovej vlády (!) – bol ovplyvnený liberalizmom T.G. Masaryka a bol v opozícií k martinskému centru slovenského života v Uhorsku, ktoré bolo konzervatívne orientované. Všetci významní Štefánikovi spolupracovníci boli čechoslovakisti odmietajúci myšlienku samostatného slovenského národa. Ešte aj toľko spomínaná Štefániková orientácia na romanovskú dynastiu (čo ho má zrejme dokresliť ako konzervatívca) je v súvislosti s kauzou Josefa Düricha, podpredsedu Československej národnej rady v zahraničí, pochybná. Štefánik v tejto kauze postupoval koordinovane s Benešom a čestného Düricha odstavili práve pre jeho proruskú orientáciu, ktorá Masaryka desila.
Všetko nasvedčuje tomu, že Štefánik bol s čechoslovakistickou ideou dlhodobo stotožnený a to už od čias svojich štúdií a členstva v Detvane. V prejave, ktorý mal v roku 1917, v New Yorku napr. povedal: „Nesmieme sa deliť ani na Čechov, ani na Slovákov, ale máme mať pred očami jedine to, akoby Česi boli Slovákmi na Morave a v Čechách bývajúcimi – a Slováci na Slovensku bývajúcimi Čechmi.“
Viď viac: http://www.vhu.sk/data/files/208.pdf
Úvahy a dohady o tom ako by sa zachoval v ČSR, ak by žil, sú len dohadmi a špekuláciami. V Štefánikovej minulosti nič nenasvedčuje tomu, že by podporil nezávislosť slovenského národa na pražskom centre. Podobne aj kauza jeho smrti, vykladaná z úzko etnického hľadiska ako spor medzi Čechom Benešom a Slovákom Štefánikom, ako kľúčovými reprezentantami dvoch národov, je pravdepodobne krajne zjednodušená. Jednalo sa o spor medzi dvoma vysoko postavenými členmi slobodomurárskej lóže a takéto spory sa nerozhodujú v Prahe. Štefánik s veľkou pravdepodobnosťou nezomrel preto, že by chcel bojovať za slovenský národ a proti pražskému centralizmu.
Každopádne fakt, že Štefánik – Slovák, veriaci v čechoslovakizmus nielen ako pragmatický postup ale ako princíp (viď Detvan a Masaryk), je zároveň prezentovaný ako najväčší Slovák, vyvoláva určité rozpaky. Väčšina slovenského národa totiž vždy predstavu slovenského národa, ako časti alebo kmeňa spoločného národa československého odmietala. Pred, aj po roku 1918. Podobne ako v prípade kresťanskej viery aj v tomto prípade je paradoxne „najväčší Slovák“ v dokonalom rozpore s väčšinou Slovákov, takže jeho reprezentatívna rola vzorového Slováka trochu bledne.
Štefánik – milenec
Čo však vzbudzuje u katolíckeho kresťana najväčšie začudovanie, je Štefánikov súkromný, či presnejšie sexuálny, život. Keďže liberálne bulvárne média netrpia žiadnymi škrupuľami a čo viac, sú naklonené vykladať hektickú promiskuitu ako prejav životného elánu a zdatnosti, tak sme sa mohli dozvedieť o Štefánikových neúnavných pohlavných eskapádach doslova všetko.
Už len tento krajne nečestný spôsob života, ktorého následkom bolo viacero nemanželských detí (a kolujú zvesti dokonca o alimentoch platených zo štátnej kasy), predstavuje pre každého katolíka, ale aj čestného muža obecne, neprekonateľný problém. Národu je prezentovaný človek, ktorého by žiaden aspoň trochu zodpovedný otec, nemohol odporúčať svojim dcéram, ako vzor a výkvet slovenského národa. V ľudovej terminológii existuje určité nepublikovateľné slovo, ktoré dokonale vystihuje podobnú mentalitu bezohľadného samca, predstaviteľom ktorej bol práva Štefánik.
Záver
Postaviť niekoho takého na najvyšší piedestál národa, môže byť len jeho urážkou a prejavom pohŕdania. Nikto nespochybňuje čiastkové zásluhy Štefánika v dejinách slovenského národa, aj keď v porovnaní so zásluhami mnohých významnejších zďaleka nesiahajú až tak vysoko. Spomeňme mená ako Bernolák, Rudnay, Moyzes, Hlinka, Vojtaššák, Gojdič na strane katolíkov, alebo Štúr, Hurban, Vajanský, Škultéty, Rázus na strane evanjelikov. Ich zásluhy na uchovaní národa sú omnoho väčšie ako Štefánikove a porovnávať osobnú morálku by bolo len stratou času.
