Štát a revolúcia
Karel VI. Schwarzenberg
10. júla 2019
História
Princíp autority
Spor medzi princípom autority a princípom revolúcie, ktorý napĺňa predchádzajúce aj naše storočie, skutočnosť, že tieto dve životné zásady politiky boli proti sebe postavené, to jasne ukazuje na to, že samotná podstata štátu bola akosi chybne pochopená. Už kvôli tomu sa upína výnimočný záujem ku každému dielu o štáte a o to viac nás zaujíma také dielo, ktoré pochádza z kultúrnej terra incognita (neznáma zem, pozn. pr.), ktorou nakoniec je komunistické prostredie, pre normálneho človeka. Preto je dobré zaoberať sa spisom, ktorý bol minulý rok (1934, pozn. pr.) znovu vydaný, kde sú zhrnuté Leninove názory o otázke štátu.
Čo padne čitateľovi prvé do oka, to je stredoveká literárna forma. Lenin nepostupuje s vlastnou argumentáciou, ale stavia svoj vlastný výklad na celom rade citátov z Marxa a Engelsa a každú chvíľu vyčíta svojim odporcom, že porušili nie pravdu, ale myšlienky týchto učiteľov. Výsledkom tejto veci je samozrejme značná suchopárnosť, ale to súvisí s jednou veľmi nápadnou stránkou marxistickej a konečne ľavicovej politiky ako takej: s umením, obdariť pomerne nové a navyše revolučné hnutie tradíciou. Tento zvyk je obzvlášť zrejmý vo Francúzsku, kde obdivovatelia Revolúcie – teda popierači histórie a tradície – hýria oslavami výročí a stavbami pomníkov. O tvorbe legiend a neomylností ani nehovoriac.
Leninova argumentácia nezaprie svoj revolučný rodokmeň – pôvod od Rousseaua a spol. Vidieť to na historicky nezmyselnom tvrdení, ktorým začína: „Štát je produktom a výrazom nezmieriteľných triednych protikladov.“ Tým je povedané, že štát a triedy (teda spoločnosť, pretože ostatné útvary neprichádzajú pre marxistu do úvahy) sú ľudstvu niečím cudzím a dodatočne pridaným. Máme tu onú negáciu „politického tvora“, ktorá je nakoniec základnou dogmou revolučnej mentality. A zároveň máme krásny doklad nedostatku historickej predstavivosti, ktorý býva s takouto mentalitou spojený. Pretože, čo sa tu vlastne tvrdí? Že štát vznikol z (nepriateľského) pomeru tried, že štát je mladší než triedy.
Triedne protiklady
Ale aj nasledujúca veta je zaujímavá. Hovorí sa tu o nezmieriteľnosti triednych protikladov, potom sa vyčíta reformistom názor, že „tlmiť zrážku znamená zmierovať a nie odnímať utláčaným triedam určité prostriedky a spôsoby boja za zvrhnutie utlačovateľov.“ Na týchto vetách sa môžeme presvedčiť, že komunizmus je hnutie ideové a nie triedne, že v praxi je revolúcia sama pre seba a nie na prospech robotníckej triedy. Pretože je evidentné, že akonáhle upriem „možnosť objektívneho zmierenia triednych protikladov“ a vyžadujem použitie všetkých spôsobov boja, dávam tým naopak utláčateľovi možnosť a (aby som tak povedal) právo, uplatniť sa skutočne ako utlačovateľ. Ak nie je medzi triedami žiadny mravný záväzok, ak je v boji dovolené všetko, potom nič nebráni tomu, aby „sociálne silnejšia“ trieda neuvrhla inú triedu do otroctva. Že nakoniec tu nie je chápaná trieda ako skupina, ale ako materiálna teória, to preukazuje Lenin aj vetou, že „trieda nemôže byť zmierená s triedou jej protikladnou.“ Slovo protikladný sa dá očividne aplikovať len na teórie a nie na zložky spoločnosti.
Rodová spoločnosť a štát
Omnoho pozoruhodnejšie než tieto nezrovnalosti sú však nasledujúce. „Oproti starej rodovej organizácii, popisuje Engels, sa vyznačuje štát predovšetkým rozdelením štátnych príslušníkov podľa územia. Nám sa zdá toto rozdelenie „prirodzeným“, vyžadovalo však dlhý boj proti starej organizácii podľa pokolení alebo podľa rodov … Ako všetci veľkí revoluční myslitelia, snaží sa Engels obrátiť pozornosť uvedomelých robotníkov na to, čo sa zdá prevládajúcemu malomeštiactvu najmenej výnimočným, najobvyklejším, posväteným predsudkami nielen pevne zakorenenými ale dalo by sa povedať, skamenenými. Stále vojsko a polícia pre nich hlavnými zbraňami štátnej moci, avšak môže to byť inak?“
Že to môže byť inak, to pochopiteľne zmienený meštiak nevie. Toto vedomie sa dá pravdepodobne nájsť v kruhoch, ktoré práve kedysi plnili vojenské a (v patrimoniálnom súdnictve) akosi aj policajné úlohy a ktorých existencia stojí a padá s existenciou rodiny ako verejného činiteľa. Hovorím o zbytkoch feudalizmu. Len ich pamäť siaha tak ďaleko, že sa im moderný štát nezdá samozrejmým. O tomto štáte hovorí Engels: „ … Majúc verejnú moc a právo vymáhať dane, stoja tu teraz úradníci, ako orgány spoločnosti, nad spoločnosťou. Slobodná, dobrovoľná úcta, ktorú požívali orgány rodovej spoločnosti im nestačí, aj keby ju mohli mať … Najmizernejší policajný sluha má viac „autority“ než všetky orgány rodovej spoločnosti dohromady; avšak najmocnejšie knieža a najväčší štátnik alebo vojvoda civilizácie môže len závidieť najmenšiemu klanovému náčelníkovi jeho nevynútenú a nespornú úctu, ktorú požíval.“
Tu musíme vytknúť dve veci. Je veľmi typické, že revolucionár užíva slovo „autorita“ práve pre tú vec, ktorú reakčné myslenie nikdy autoritou nenazýva: totiž pre moc. Pre neho autorita je práve len tá moc, ktorá podľa nášho ponímania má autoritu sprevádzať. A ďalej: je nesporné, že „knieža civilizácie“, „konštitučný“ panovník liberalizmu má len „autoritu“ toho istého druhu ako „policajný sluha“. Inak ma ale panovník, práve ako pozostatok rodovej sústavy, psychologicky úplne iné postavenie. O psychologickom význame takéhoto rodu hovorí dosť dobre Spengler. Mimochodom, dá sa povšimnúť dnešné postavenie bavorského kráľovského rodu, práve na rozdiel od moderného štátu. Ale aj o tomto prípade hovorí Lenin. Zase citujem: „… moderný zastupiteľský štát je nástrojom vykorisťovania nájomnej práce kapitálom. Výnimočne sa však vyskytujú obdobia, keď zápasiace triedy majú navzájom tak tesnú rovnováhu, že štátna moc nadobúda ako zdanlivá sprostredkovateľka na okamih istej samostatnosti oproti obom.“
Absolutizmus
A hneď menuje Lenin vlády, ktoré podľa jeho rozumu boli nezávislé v tomto zmysle na kapitalistickej triede. „Takou bola absolutistická monarchia XVII. a XVIII. storočia, takým bol bonapartizmus prvého a druhého cisárstva vo Francúzsku a takým bol Bismarck v Nemecku.“ Tu je však opäť historický omyl. Režim Napoleona III. bol veľmi vzdialený od nejakej nezávislosti na kapitalizme – dôkazom je vojna v Mexiku. Avšak nasleduje k otázke ústavnej formy: „V demokratickej republike, ako píše Engels, vykonáva bohatstvo svoju moc nepriamo, zato však tým istejšie a to predovšetkým korupciou úradníkov a po druhé spojenectvom vlády a burzy.“ K tomu dodáva Lenin: „Všemohúcnosť bohatstva je istejšia za demokratickej republiky preto, že nezávisí na jednotlivých nedostatkoch politického mechanizmu.“ Rozumejme: za iného režimu moc bohatstva závisí práve na jednotlivých „nedostatkoch“, na tom, či nesplní niekedy vláda svoju funkciu, čiže podstata vlády nie je na kapitále závislá. „Kvôli tomu,“ hovorí Lenin, „je demokratická republika najlepšou politickou škrupinou kapitalizmu a preto kapitál … buduje svoju moc tak bezpečne, tak s istotou, že v meštianskej demokratickej republike žiadne striedanie ani osôb, ani inštitúcii, ani strán túto moc neotrasie.“
Proletariát
Lenin ďalej popisuje sociálne dôsledky tohto režimu: „Zatiaľ čo buržoázia drobí a triešti roľníctvo a všetky malomeštiacke vrstvy, stmeľuje, zjednocuje a organizuje proletariát. Len proletariát, vďaka svojej hospodárskej úlohe vo veľkovýrobe, je schopný byť vodcom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných más, ktoré buržoázia vykorisťuje a utláča často nie menej, ale viac než proletárov, ale ktoré nie sú schopné samostatne bojovať za svoje oslobodenie… Ohromná väčšina roľníctva v každej kapitalistickej krajine, kde je vôbec roľníctvo, je utláčaná vládou a túži po jej zvrhnutí.“ Tu je povedané niečo veľmi podobné tomu na čo poukazuje Bellocov Otrocký štát. Je totiž možné vyvracať Marxa a dokazovať, že zbedačenie proletariátu už nepokračuje a že naopak postavenie proletára sa zlepšuje. Súčasne však tiež stále viac vzrastá proletariát alebo inak stále viac vzrastajú skupiny ľudí, ktoré sú vzhľadom na prostriedky k živobytiu závislé na stálej štátnej pomoci. A medzi takýchto ľudí musíme podľa pravdy zaradiť dnešné zvyšky remesla a tiež veľkú (a čo je dôležitejšie, rastúcu) časť inteligencie.
S týmito skutočnosťami samozrejme komunistická teória počíta. Lenin totiž v neustálej záplave citátov (svojim protivníkom vyčíta, že „veľmi zriedka citujú z Engelsa“) vykladá svoj program. Je vraj nutné: najprv vykonať násilnú revolúciu a rozbiť úradnícku mašinériu, čím zmizne štát ako taký. Ďalej je nutné zriadiť socialistický polo-štát, to jest diktatúru ozbrojeného proletariátu, ktorá ako vládnuca trieda bude utláčať buržoáziu. Keď ju potlačí, nastane beztriedna spoločnosť, v ktorej budú všetci do radu zastávať úlohy štátnej správy. Vládne úlohy nebudú, pretože štát odumrie.
Anarchia a utópia
Podstatou tejto teórie sa samozrejme zaoberať nemôžem. Bolo by síce zaujímavé, zaoberať sa psychologickým procesom, ako anarchia, bezvládie, ktoré marxizmus podedil z vierouky francúzskej revolúcie, bola ako to najvyššie dobro posunutá do ďalekej budúcnosti, zatiaľ čo sa štát „ moc na utláčanie“ dostal veľmi do popredia. Tiež nie je možné bez exkurzu do sovietskej praxe poriadne pojednať o dosť zmetenej kapitole, ktorá rieši otázku centralizácie. Tu je náš autor na rozpakoch. Autonomizmus, federalizmus sú totiž veci s feudálnou príchuťou – centralizácia je zase spravidla v nejakej súvislosti s monarchiou. Odmieta sa tu oboje a hovorí sa o „dobrovoľnom zlúčení“ a dokonca o „splynutí komún“, totiž zvrchovaných obcí, čím je ale otázka zase nevyriešená. Pretože, ak zlúčite jednotky, v rámci ktorých je jedine možná priama demokracia, akú formu dáte spoločnému útvaru? Ako budú vyzerať predstavitelia toho celku a koľko majú mať moci? Je veľmi ťažké vyznať sa v zmäti citátov, sarkazmov a hesiel, ktorými je táto otázka vybavovaná.
Rovnako nepochopiteľný je pre nás výklad, kde je revolučný polo-štát nazývaný nepolitickým štátom. Má to snáď byť ústupok dnešnej rozšírenej nálade, ktorá v „politike“ vidí niečo nepekného? Táto nálada, mimochodom veľmi detinská už preto, že má niekoľko rovnako pochybných prameňov. Sú nimi jednak „dobrí ľudia“, anarchistické kultúrne výkvety alebo naopak technokrati, nepodobní obrazu božiemu, ktorí odmetajú politiku ako takú. Potom máte ľudí, ktorí politikou nazývajú parlamentnú a žurnalistickú činnosť (asi ako by sme plukovnú kapelu nazvali vojskom) a teda chcú byť „nepolitickí“. Potom je ešte jedno ťažko znesiteľné plemeno medzi katolíkmi, ktoré chce z prirodzenej hierarchie vecí duchovných a svetských chce urobiť boj. Sú nakoniec aj takí, ktorí vymysleli obzvlášť odvážny spôsob nelogickosti. Keď im totiž vykladáte svoje politické názory, svoje dôvody, prečo je nutné to a ono v dnešných poriadkoch zmeniť, tu vás začnú vyzývať pohnutým hlasom, aby ste nechali tie politické ťahanice a zjednotili sa na poli náboženskom. A keď niekde tú náboženskú jednotu dosiahnu, nedajú pokoj, pokiaľ nejako neuplatnia svoj politický program, spravidla pozostávajúci z nejakého dôvodu k ústupovému manévru.
Ono sa tiež stane, že taký človek vám bude vykladať o dokonalej ľahostajnosti prvých kresťanov voči všetkým politickým formám štátu a keď vážne pritakáte, tu zrazu príde na vás s požiadavkou úplnej lojality a to nielen voči súčasnému režimu, ale dokonca voči súčasným osobám politikov a z asketického opovrhnutia politikou, kvôli „prednosti ducha“ sa vykľuje bezmedzný obdiv voči štátnicky nadaným ľuďom, ktorí napriek tomu, že sú kresťanmi, dokázali sa stať vrátnikmi, sluhami a domovníkmi notorických nepriateľov kresťanstva. „Radujete sa z nášho úspechu, bratia! Pretože božský cézar zveril úrad držiteľa šeliem v cirkuse nášmu známemu Quintovi! A Quintus iste je počestný muž a navyše úprimný kresťan; snáď príde do katakomb a urobí nám prednášku o trávení cézarovho koňa!“
Pojem štátu
Vráťme sa však k Leninovmu výkladu o štáte. Je samozrejme neobyčajne ťažké písať o štáte z toho dôvodu, že nikto vlastne nevie, čo štát je alebo o čom sa hovorí keď je štát menovaný. V pojme štát totiž modernému človeku splynuli dva pojmy, pre antického a stredovekého človeka odlišné. Bol totiž robený rozdiel medzi svetskou autoritou ako takou, medzi súhrnom autorít v ľudskej spoločnosti a medzi autoritou zvrchovanou na tom či onom mieste. Tak v stredoveku bolo kráľovstvo len jednou z mnohých nadradených autorít. Tak v staročeskej ústave je počet kráľovských, teda štátnych úradníkov úplne zanedbateľný a predsa krajina nežila v stave anarchie; veď tu boli úradníci krajskí, mestskí atď., ale títo všetci už neboli orgánmi štátnymi! Zato v modernej spoločnosti je štát zároveň súhrnom autority a jedným orgánom, totiž zvrchovaným parlamentom. A to potom vedie k takýmto dôsledkom: Odkiaľ mám právo vlastniť dom? V pravekej anarchii by moje vlastnícke právo nebolo rešpektované, teda očividne toto právo plynie z toho, že žijeme v spoločnosti. Ale čo je to spoločnosť? Štát. Teda štát je prameňom nášho práva. Ale kto je to štát? Parlament (resp. diktátor). A pretože mi vlastne vláda môj dom prideľuje, teda mi ho môže aj zase odobrať. Z toho plynie, že moderný štát nie je viazaný na žiadne mravné a právne normy – viď otázku retroaktivity zákonov. A tu je teda zaujímavé, že Lenin opúšťa tento názor na štát a vidí v ňom – ako stredoveký človek – len jeden z orgánov spoločnosti. Ako to?
V beztriednej spoločnosti nemá byť štát. Ale zmysel veci je v tom, že nemá napriek tomu nastať anarchia. Ľudstvo má byť aj naďalej organizované – rozumej hospodársky a technicky. Zmiznúť má len štát. A v čom vidí Lenin funkciu štátu – ktorá má „odumretím“ štátu zmiznúť? Nuž, Lenin vidí funkciu štátu presne tam, kde ju videl stredovek – v udržovaní vonkajšej a vnútornej bezpečnosti a poriadku. Vojsko a politická administratíva – obzvlášť sudcovia – a samozrejme monarchia (nie však zastupiteľské zbory) sú orgány, ktoré beztriedna spoločnosť nemá. V tom je citovaný Marx: „Komúna urobila heslo všetkých meštianskych revolúcii – lacnú vládu – skutočnosťou, keď zrušila obe najväčšie zdroje výdavkov, armádu a administratívu.“ Mimochodom povedané, tieto slová sú v praxi sovietskeho režimu realizované dosť zábavne.
Avšak omnoho dôkladnejšie než o beztriednej spoločnosti hovorí Lenin o revolučnom polo-štáte. Ako je známe, požadujú komunisti „diktatúru proletariátu”. Aj tu sa opúšťa moderné poňatie štátu. V modernom štáte totiž nielen že všetci občania majú účasť na verejnej moci – čo sa javí ako požiadavka pravdepodobne rozumným – ale oni všetci sú štátom. Teoreticky je štát všetkým a oni sú štátom. (Fakticky je tomu inak.) Ale modernej dobe je cudzie také učenie, že by niekto alebo niečo malo byť zvlášť stotožnené so štátom. Práve túto náuku obsahuje komunizmus. Ozbrojení robotníci štát nielen že ovládajú, oni sú štátom. Táto myšlienka je miestami síce zatemnená: O Komúne sa tam hovorí, že „na miesto zvláštnej represívnej moci vystúpilo samotné obyvateľstvo“, avšak predsa z kontextu vyplýva, že počas Komúny práve ozbrojení robotníci boli tou zvláštnou mocou na potláčanie. Ale inde sa zase hovorí o štáte, ktorým sú ozbrojení robotníci.
A že pri tom ide skutočne o zvláštnu moc „k potláčaniu“, to zase je veľmi pekne vyjadrené popisom kontroly bývalých kapitalistov a inteligentov a táto kontrola „sa stane skutočne univerzálnou, všeobecnou … nebude sa jej dať nijako vyhnúť, nebude sa dať pred ňou skryť … vyhýbanie a sa tejto celonárodnej registrácii a kontrole sa stane tak ťažkým, bude tak riedkou výnimkou, ktorá bude sprevádzaná pravdepodobne tak rýchlym potrestaním“ , že kapitalisti (a inteligenti!) zmiznú. Čo je na týchto slovách nápadné, to je radosť autora z bezmocnosti a „neuveriteľných ťažkostí“ protivníkov. Je úplne vzdialený od toho, aby cítil ako normálny človek v podobnej situácii akúsi hanbu alebo ľútosť na porazenými. Tu si môžeme spomenúť na úvodné prehlásenie o nezmieriteľnosti a z celého odstavca sa na nás Leninova tvár svojim zvláštnym spôsobom škľabila. Čo sa toho týka, je charakteristický tiež spôsob, akým sa vyžaduje v továrňach pre robotníkov „najprísnejšia poslušnosť, pretože inak hrozí poškodenie mechanizmu …“ Takto sa totiž pozerajú niektorí revolucionári na ľud a takto si ho cenia vzhľadom ku strojom.
Konečne, skutočným poučením celého spisu sú predsa myšlienky o štáte: totiž konštatovanie, že všetci nemôžu byť štátom. Akonáhle totiž všetci majú rovnakí podiel na vládnutí, tak je nutné skutočné vládnutie vylúčiť, pretože ho všetci nie sú schopní. To je práve odumieranie štátu. Naopak, ak má štát existovať, musí mať existenciu skutočnú, odlúčenú od ľudskej spoločnosti ako takej; niekto alebo niečo musí byť štátom. A tu prichádzame k tomu neobyčajne plodnému Spannovmu poňatiu štátu ako zvláštneho stavu. Tu je totiž neprijateľné jadro komunistického programu: štátom sa nesmie stať jedna z tried, z ktorých sa normálne národ skladá a to práve preto, že by v tomto postavení ktorákoľvek trieda – toto je dôležité – potlačovala ostatné triedy. Zo štátu by teda, ako sme nakoniec počuli, zmizol pojem objektívnej spravodlivosti. Avšak spravodlivosť – uskutočnená riadnym pomerom autority a slobody – je pre nás účelom štátu. Takto teda štát „ako stav“ musí byť predsa niečím úplne zvláštnym; nemôže to očividne byť stav, ktorý by mohol trvať aj inak, než ako štát. A tak by sme sa dostali do dvojakého problému: za prvé, má tu byť štát? A to by nás viedlo do diskusie o ľudskej prirodzenosti, o prírode vôbec, o hmotnom svete a materializme, o forme, o zle a mnohých veciach. Za druhé: aký má byť štát? A to by zase znamenalo preberať ústavné otázky a hľadať režim, ktorý by najlepšie zaručoval nezávislé vykonávanie spravodlivosti. Aj k tejto otázke obsahuje Leninov spis námety.
Je nutné sa pozastaviť nad jednou okolnosťou: spis je písaný počas vojny a je ešte plný polemiky proti anarchizmu. Dnes by to už nebolo potrebné. Dnes všetci potrebujú a hľadajú Rád. (V roku 1935, pozn. red.)
Prevzaté z časopisu Řád, 1935/6-7
