Spoločnosť bez Boha je údolím zúfalstva

Matej Gavlák
17. decembra 2021   Spoločnosť

Už niekoľko večerov po sebe sledujem britskú minisériu s názvom Broadchurch z roku 2013. Broadchurch je malé anglické mestečko na pobreží, ktoré si žije svojím ospalým, no spokojným životom. Tak je tomu však len do doby, než sa v ňom udeje vražda 11-ročného chlapca a tieň podozrenia padá na nejedného obyvateľa, ktorý na osudnú noc nemá dôveryhodné alibi. Prípadu sa teda ujíma detektív Alec Hardy, kým jeho pravou rukou sa stáva miestna policajtka Ellie Millerová.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Broadchurch je len ďalšou typickou anglickou detektívkou, nie je tomu tak. Minimálne rovnaký priestor ako vyšetrovaniu sa tu kladie aj medziľudským vzťahom, ktoré sú v Broadchurch testované až do krajnosti. Ide teda skôr o akúsi realistickú sociálnu sondu do života klasického anglického mestečka v období tesne pred covidom.

Ako upadá kresťanstvo

Postupne sa dozvedáme, že sa obyvatelia Broadchurchu vo všeobecnosti považujú za „kresťanov“. Ale to je asi tak všetko, lebo v Boha tu vlastne už nikto neverí. Miestny pastor sa sťažuje: „V našom meste žije 15-tisíc ľudí, no v nedeľu do kostola prídu devätnásti.“ Avšak aj tu nastáva po vražde malého Dannyho Latimera zmena – ľudia začnú pastora vyhľadávať čoraz častejšie. Ale opäť: jasne mu hovoria, že nechcú o „jeho Bohu“ počuť ani slovo, chcú len utíšiť svoju bolesť, či poradiť v úzkosti. Pastor má pre každého zopár povzbudivých slov, ale… v konečnom zmysle sú to stále iba slová. Bolesť sa vracia a niet na ňu lieku.

Celé mestečko sa v priebehu niekoľkých dní ponára do smútku a vzájomného upodozrievania. Konajú sa zbierky pre rodinu, či spomienkové akcie za chlapcom. Ale nikto sa nemodlí za jeho dušu, nikto neprosí Boha o pomoc pre jeho rodinu. Ľudia sa nanajvýš chytia za ruky a v sprievode kráčajú ulicami, kde malého Dannyho videli naposledy. Takto naň „spomínajú“. Rodičia pociťujú číru zúfalosť a absolútnu beznádej; matka hovorí, žeby sa radšej sama nechala zabiť, či znásilniť, len aby jej syn ešte mohol žiť. S prosbou k Nebu za spásu duše svojho dieťaťa, keď už telu pomôcť nedokáže, sa však ani raz neobráti. „Neviem, či verím v nejakého Boha,“ prezradí pastorovi.

Medzitým sa detektívi vyberú vypočúvať pastora, pretože ten neposkytol na osudnú noc dôveryhodné alibi, keďže žije sám a jeho svedectvo nemá kto dosvedčiť. „Poznáte ho dobre?“, pýta sa po ceste detektív Hardy, ktorého do mestečka Broadchurch vyslali, svojej kolegyne Millerovej, ktorá tu žije od detstva. „Vlastne ani nie, je tu len pár rokov,“ hovorí Ellie a pokračuje: „Nie sme naozajstní veriaci. Polnočné zhromaždenie, Veľká noc, vtedy prídeme do kostola, ak si teda spomenieme.“ „Vy si nespomeniete, keď je Veľká noc?“ čuduje sa muž, na čo mu kolegyňa odpovie, že na Veľkú noc chodievajú zvyčajne „na lov“. „A takto kresťanstvo upadá,“ konštatuje detektív Hardy. Keď sa ho Ellie pýta, či sa on sám teda modlí, odpovedá, že: „Áno – aby ste mi už konečne dali pokoj.“

Jasnovidec

A sú tu aj ďalšie veci. To, že sa mesto vzdalo svojho Boha, má na jeho obyvateľov vážne následky. V prvom rade, nikto nikomu neverí. Každý, na koho upadne čo i len tieň podozrenia – a takých ľudí tu je veľa – je ostatnými nemilosrdne predhadzovaný vlkom. Tých tu reprezentujú zvlášť miestne bulvárne noviny, ale aj rôzni chuligáni a samozvaní strážcovia zákona. Po tom, čo jeden z obyvateľov takto neprávom obvinený zo zabitia chlapca spácha samovraždu, sa už aj pastor na pohrebe – kde je, mimochodom, väčšina osadenstva – rozohňuje, že sa mu blížni „otočili chrbtom“. Opäť – namiesto modlitieb – všetci len „v dobrom spomínajú“.

Žiaden manžel, ani manželka nie je v Broadchurch v bezpečí. Kolegovia dávajú kolegyniam neustále návrhy, a keď Ellie takto jednému svojmu kolegovi (ale nejde o Aleca) povie, že je predsa vydatá, že jej nemôže dávať len tak návrhy, ten odvetí: „To ja viem, ale nie každý je v manželstve predsa šťastný.“ Návrhy na „jednu noc“ tu padajú zo všetkých strán – niektorí podľahnú, iní, ako Ellie, nie. S mládežou je to ešte horšie. Tínedžeri sa vysmievajú svojim rodičom zo „zastaranosti“ a so sexuálnou morálkou si veru ťažkú hlavu nerobia – hovoríme tu pritom o 15-ročných deťoch.

Keďže sa obyvatelia mestečka obrátili Bohu chrbtom, duchovnú útechu hľadajú inde – u jasnovidca. Po meste sa totiž potuluje istý čudák, ktorý hovorí, že „komunikuje s Dannym“ a že mu chlapec zo záhrobia „odovzdáva správy“. Niekoľko predpovedí mu naozaj vyšlo. Zvlášť matka je náchylná na tieto „správy“ a „jasnovidca“ si pozýva domov, ba predstavuje ho prekvapeným policajtom a navrhuje, aby ho vypočuli.

V údolí zúfalstva

Vrchol akéhosi nihilizmu miestneho obyvateľstva je, keď sa Dannyho matka stretne s inou ženou z druhého mestečka, ktorej pred rokmi zavraždili podobným spôsobom dcérku. Chce vedieť, ako sa s bolesťou vysporiadať. Žena s podobným osudom jej preto hovorí svoj príbeh:

„Trochu som pracovala, ale dostala som hrozné bolesti hlavy. Nemohla som sa sústrediť. A tiež ten nepríjemný pocit márnosti. „Čo sa stane, keď nedokončím túto prácu? Veď to najhoršie sa už stalo…“ Tak idem do postele a spím. Potom, keď sa zobudím a je to stále rovnaké, tak sa napijem. A potom si dám ďalší drink. Potom zväčša plačem – aj niekoľko hodín. Potom sa pozerám na televíziu dovtedy, kým mi nepripomenie moje dievčatko, čo sa väčšinou aj stane. A potom si vezmem prášky na spanie.

Ak ste hľadali odpovede, ja pre Vás žiadne nemám.“

Slovkom, nie je tu ani trocha nádeje, ani náznak toho, že ich zosnulé deti sú už azda na lepšom mieste, kde im už nikto nikdy nebude môcť ublížiť. Je tu len beznádej, smútok a alkohol. Smrť je tu konečnou inštanciou, preto si treba užívať, čo to len ide. Príbeh o Kristovom zmŕtvychvstaní a o tom, že aj my raz vstaneme z mŕtvych je len rozprávkou, ktorej nikto neverí a z ktorej sa všetci posmievajú – až kým nezačnú plakať.

Sledovanie tohto seriálu mi pripomenulo jednú výbornú esej kanadskej katolíckej maliarky Tianny Williamsovej s názvom Falošná pokora ateizmu. Vo svojej eseji Tianna píše, že ako katolíčku ju veľmi znepokojilo, keď zistila, že niektorí ľudia nielenže odmietajú myšlienku vlastnej nesmrteľnej duše, ale zároveň „dobrovoľne odmietajú ešte aj myšlienku života s vyšším zmyslom“. Mladá kanadská umelkyňa pokračuje:

„Skutočná pokora je zvláštna vec. Ako kresťania musíme byť citliví pred Božou mocou a uvedomiť si, akí sme slabí a bezvýznamní… a predsa nezúfať. Je to o tom prijať našu maličkosť, aj to, ako veľmi sme milovaní. Pravá pokora znamená jedným dychom povedať „Pane, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ a druhým „chválim ťa, Pane, za zázrak môjho bytia“.

Avšak svet bez Boha taký nie je:

„Svet bez Boha toto nedovoľuje. Ateizmus hĺbi údolie v rámci hraníc našej fyzickej reality, kde je každý tyranom nad všetkým, čo je v ňom obsiahnuté. Vo vnútri týchto stien sme my tými pánmi… Obmedzením sa iba na to, čo sa dá empiricky dokázať, a odmietnutím akejkoľvek možnosti nadprirodzena, sa my sami rozhodujeme, čo dáva nášmu životu zmysel, a či vôbec nejaký má.“

Toto „nami vyhĺbené údolie“ však Tianna nazýva „Údolím zúfalstva“, pretože kým sa nám v živote darí, skutočne sme akýmisi „malými tyranmi“ uprostred neho, no keď začnú steny tohto údolia padať na nás dole, niet nikoho, kto by nás zachránil, nikoho, kto by nás z neho vytiahol. Zdá sa, že aj o tom je Broadchurch – hoci sa nám rozhodnutie zanevrieť na Boha môže zdať byť v konečnom dôsledku malicherným, v skutočnosti so sebou nesie nedozerné následky.

PDF (formát pre tlač)