Slovensko v znamení Kríža proti Polmesiacu (1526 – 1711)

Branislav Krasnovský
22. júla 2020
  História

Turci ohrozovali Európu už od 14.storočia

16. a 17. storočie predstavujú v dejinách Slovenska ťažké obdobie, pretože Slovensko ohrozovali osmanskí Turci. Naši predkovia sa však nevzdali, proti Turkom bojovali a počas takmer 150 rokov neustálych bojov svoju krajinu a rodiny ubránili. Naši predkovia ostali verní Krížu a v znamení Kríža nakoniec aj zvíťazili.

V roku 1491 umrel významný uhorský panovník Matej Korvín a v Uhorsku na trón nastúpili poľskí Jagellovci. Tí situáciu v krajine nekontrolovali, silní uhorskí šľachtici si v krajine robili, čo chceli. Katastrofálna situácia v Uhorsku nakoniec vyústila do Dóžovho povstania v roku 1514.

Suvisiaci článok

Netabuizujme omyly slovenských národných buditeľov

Dóžove povstanie začínalo ako križiacka výprava proti Turkom. Križiacku výpravu odobrili pápež Lev X. a ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc. Uhorskí šľachtici sa však križiackej výpravy odmietali zúčastniť, väčšinu križiakov – kurucov, tvorili chudobní roľníci, študenti a remeselníci, v čele ktorých stál sedmohradské knieža Juraj Dóža.

Uhorská šľachta požadovala, aby sa sedliaci – križiaci okamžite vrátili na ich majetky, čo sedliaci odmietali. Keďže uhorská šľachta pri pokusoch prinútiť sedliakov vrátiť sa siahla po zbraniach, nasledovala tvrdá odveta zo strany kurucov. Začali horieť panské sídla; situácia nakoniec vyústila do trojmesačného povstania, ktoré otriaslo vtedajším Uhorskom.

Juraj Dóža, uhorskými šľachticmi posmešne nazývaný “sedliacky kráľ” bol ale po troch mesiacoch bojov porazený, následne upálený, jeho 50-tisíc mužov bolo z veľkej časti brutálne popravených. Postavenie poddaných sa v Uhorsku  zhoršilo (znevoľnenie a Tripartitum). Uhorsko ekonomicky výrazne utrpelo, podmienky v krajine sa ešte viac zhoršili, moc panovníka ešte viac oslabla.

smrť Juraja Dozsu
zdroj: wikimedia commons

Reformácia a náboženské rozbroje oslabovali kresťanov

Ďalšia rana, ktorá kresťanskú Európu vrátane Uhorska výrazne oslabila, prišla v podobe reformácie. Reformácia sa začala vystúpením Martina Luthera v nemeckom Wittenbergu v roku 1517, kedy Luther zverejnil známych 95 téz. Náboženské rozbroje  v Nemecku vyvrcholili v bratovražednej vojne, kedy na jednej strane stáli katolícki Habsburgovci a na druhej strane ich oponenti podporovaní Francúzmi. Reformátorov rýchlo pribúdalo (Zwingli, Kalvín, Henrich VIII. atď.), reformátori  nemilosrdne prenasledovali katolíkov a zabavovali katolícke majetky. Myšlienky reformácie oslovili v Uhorsku najmä nemeckých baníkov a mešťanov v bohatých banských mestách (na Slovensku napr. povstanie baníkov v Banskej Bystrici)

Reformácia oslabila väčšinu európskych krajín, pretože rozdelila obyvateľstvo a šľachtu do dvoch táborov (katolícky a nekatolícky tábor). Rozpory medzi katolíkmi a nekatolíkmi formovali európsku politiku 16. storočia, rovnako ako zápas s osmanskou hrozbou, pretože Turci ohrozovali okrem Balkánu a Uhorska  aj Taliansko a celý juhovýchod Európy. Až po víťaznej námornej bitke pri Lepante 1571, v ktorej zvíťazili kresťania, bolo zrejmé, že Turkom sa už nepodarí Taliansko obsadiť a situácia sa čiastočne uvoľnila.

Vnútorné rozpory v európskych krajinách zapríčinené reformáciou vyhovovali Turkom. V roku 1520 sa stal tureckým sultánom Sulejman II., ktorý patril k najvýbojnejším osmanským dobyvateľom. Sulejman II. sa zaktivizoval na Balkáne a mladý uhorský panovník Ľudovít II. Jagellonský sa rozhodol po páde uhorských pevností Šabac a Belehrad vybojovať s Turkami rozhodujúcu bitku. Uhorská a turecká armáda sa stretli dňa 29. 8. 1529 v bitke pri Moháči. V trojhodinovej bitke utrpeli kresťania drvivú porážku, zahynul aj panovník Ľudovít II. Jagellonský. Turecký sultán nechal povraždiť všetkých uhorských zajatcov a pred ich odrezanými hlavami uskutočnil vojenskú prehliadku.

smrť Ľudovíta II. pri Moháči 1526
zdroj: wikimedia commons

Habsburgovci odhodlane bojovali s Turkami

Uhri prehrali aj preto, lebo uhorská šľachta odmietla finančne a vojensky Ľudovíta II. podporiť, ten dokázal za vlastné peniaze postaviť len malé a neskúsené vojsko, ktoré nemalo proti Turkom šancu, aj keď bojovalo odvážne a hrdinsky. Najsmutnejšie bolo, že v tesnej blízkosti Moháča sa nachádzali vojenské jednotky sedmohradského kniežaťa Jána Zápoľského (Sedmohradsko bolo súčasťou Uhorska), Zápoľský však túžil stať sa vládcom samostatného Sedmohradska a stal sa vazalom Sulejmana II.

Po smrti Ľudovíta II. sa v roku 1526 stal uhorským panovníkom katolík Ferdinand Habsburský, brat nemeckého a španielskeho panovníka Karola Habsburského. Proti obom bratom aktívne vystupovali európski reformátori a vnútorný zápas v kresťanských krajinách využívali Turci na zvyšovanie tlaku voči Uhorsku, juhu Európy, Poľsku a Rusku.

Po porážke pri Moháči začali od roku 1530 Turci podnikať nájazdy na Uhorsko. Ferdinand Habsburský v krátkej dobe stratil celé územie dnešného Sedmohradska a Maďarska, hraničným územím sa stalo Slovensko. Osmanské hordy začali rabovať aj na slovenskom území, vraždili ľudí, okrádali ich, predávali do otroctva. Dokonca postupne niektoré oblasti Slovenska aj ovládli (Fiľakovo, Nové Zámky…).

Na Slovensku začali pred Turkami horúčkovito opevňovať mestá a hrady, ktoré sa stali centrami habsburskej obrany. Katolícka Cirkev financovala obranu pred Turkami a pomáhala ľuďom, ktorí stratili svoje domovy a majetky. K najznámejším protitureckým pevnostiam patrila Bratislava, Nové Zámky, Fiľakovo, Nitra, Banská Bystrica, Krásna Hôrka a pod.

Drvivá časť uhorskej šľachty Habsburgovcov zradila, prívrženci reformácie proti Habsburgovcom na Slovensku aktívne vystupovali, pričom sa spoliehali najmä na pomoc Francúzov (Francúzi boli najaktívnejšími odporcami Habsburgovcov v 16. storočí spoločne s Angličanmi) a kolaborovali aj s Turkami. V dejinách Slovenska hovoríme v 15. a 16. storočí v súvislosti s tureckými nájazdami aj o stavovských povstaniach (sedmohradské kniežatá Ján Zápoľský, František Bočkaj, Juraj a František II. Rákoczyovci, Gabriel Bethlen, Imrich Thököly), stavovské kniežatá boli vernými spojencami Turkov. Stavovské povstania oslabila porážka Turkov pri Viedni (1683) a Zente (1699), posledným povstalcom bol František Rákoczi, v ktorého vojsku určitú dobu slúžil aj najznámejší slovenský zbojník Juraj Jánošík. Rákoczi bol nútený v roku 1711 uzavrieť Szátmarský mier, až v tomto roku sa skončili stavovské povstania.

Pokiaľ sa veľká časť nekatolíckych kniežat v Uhorsku neváhala v boji proti katolíckym Habsburgovcom spojiť aj s Turkami, katolíci na Slovensku, posilnení o katolíkov, ktorí utiekli pred Turkami z územia dnešného Maďarska, sa pod katolíckymi habsburskými zástavami vrhli do zápasu o záchranu kresťanstva, svojej krajiny, vlastných rodín a európskej civilizácie pred osmanským nebezpečenstvom.

Na juhu Uhorska sa podarilo Habsburgovcom udržať v dnešnom Chorvátsku, katolícki Chorváti, úzko spojení s Benátkami, podobne ako Slováci nikdy svoju katolícku vieru nezradili. Silný turecký tlak na Slovensku trval od roku 1530 do roku 1566, teda až do smrti sultána Sulejmana pri hrade Sihoť. Hrad bránil uhorský vojvodca Mikuláš Zrínsky. V boji proti Turkom padla celá kresťanská posádka. Turci smrť Sulejmana dva dni tajili, aby mohli hrad dobyť. Smrť Sulejmana znamenala, že sa turecké útoky na čas oslabili.

Mikuláš Zrínsky padol pri obrane hradu Sihoť pred Turkami
zdroj: wikimedia commons

Keďže Habsburgovci nemohli vo vyčerpanom Uhorsku získať dostatok ekonomických a vojenských zdrojov, na Slovensko prichádzali habsburské záujmy brániť aj katolícke vojenské jednotky z iných oblastí “Habsburskej ríše, nad ktorou Slnko nezapadalo” (Habsburgovci ovládali v tom čase Španielsko, veľkú časť Talianska, časť Francúzka, Nemecko, získali veľkú časť Ameriky a severnej Afriky).

Slovenskí katolícki vojaci sa tak stávali súčasťou “Svätej ligy proti Turkom” a určitú dobu v 16. storočí bojovali proti Turkom po boku katolíckych Valónov, nemeckých katolíckych landsknechtov, talianskych žoldnierov vedených svojimi kondotiérmi, či príslušníkov známych a obávaných španielskych tercií. Všetkých týchto vojakov poskytol ako pomoc habsburský cisár Karol svojmu bratovi Ferdinandovi, aby mu pomohol zvyšky Uhorska uchrániť pred Osmanmi. Karolova pomoc však bola limitovaná vojnami s Francúzskom (vojny s Františkom I.), Nemeckom (vojny s protestantami) a Talianskom (Sacco di Roma). Podobne ako Karol pomáhal rakúskym Habsburgovcom aj jeho syn Filip II., ten však už mal podstatne obmedzenejšie možnosti ako jeho otec.

Katolíci potrebovali po Lutherovej destabilizácii skonsolidovať svoje sily nielen v politike, ale aj v oblasti viery. Odpoveďou na protestantskú destabilizáciu  zapríčinenú Lutherom a ďalšími reformátormi bol proces rekatolizácie, ktorý koncepčne vyrastal z Tridentského koncilu (1543 – 1563). Na Slovensku podobne ako v Európe stáli v popredí rekatolizačného procesu jezuiti. Tridentský koncil systematizoval katolícke dogmy a vierouku a na slovenskom území je spojený v 16. storočí najmä s menom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha a v 17.storočí s postavou trnavského arcibiskupa Petra Pázmaňa.

Mikuláš Oláh (1493 – 1568)  bol od roku 1553 ostrihomským arcibiskupom, keďže však Ostrihom ovládli Turci, sídlil v Trnave. Podporoval jezuitov, ktorí prišli do Trnavy na jeho pozvanie v roku 1561 a od roku 1562 bol miestodržiteľom Uhorska.  Pochovaný je v Dóme sv. Mikuláša v Trnave.

V záverečných dekádach 16. storočia Habsburgovci v Európe značne oslabli. Neúspechom skončilo ťaženie Filipa II. proti Anglicku, od Španielska sa odtrhli nizozemské provincie, vojna s Francúzmi sa nevyvíjala tak, ako by si Habsburgovci predstavovali. Obrovské nebezpečenstvo stále predstavovali Turci, ktorí hrozili ovládnuť Stredomorie a chceli opätovne obsadiť aj Apeninský polostrov. Turci boli veľmi aktívni aj na uhorskom bojisku, kde habsburské vojská neviedli útočné operácie, sústredili sa skôr na obranu a udržanie obranných pozícií na Slovensku. Koncom 16. storočia bola Európa neustálymi bojmi vyčerpaná, no začiatkom 17. storočia vypukla 30-ročná vojna (1618 – 1648), ktorá takmer priniesla zánik stredoeurópskej Habsburskej monarchie.

Tridsaťročná vojna a porážka Turkov na konci 17.storočia

Tridsaťročná vojna predstavovala zaťažkávajúcu skúšku pre existenciu Habsburskej monarchie. Situácia na Slovensku bola už od začiatku 17. storočia mimoriadne vážna, v boji proti Turkom a ich spojencovi, sedmohradskému kniežaťu Bethlenovi, padli dokonca na Slovensku dvaja významní habsburskí generáli – v roku 1620 generál Henrich Duval Dampierre pri Nových Zámkoch a v roku 1621 cisársky generál Karol Bonaventura, gróf Buquy v bojoch o Bratislavu.

Dnes už málokto z Bratislavčanov vie, že kostol Blumenthal v strede mesta postavili v 19. storočí na mieste kaplnky, ktorú postavili v 17. storočí približne na mieste, kde padli pod útokmi Bethlenovej ľahkej jazdy poslední Valóni z oddielu generála Buquyho, ktorí sa snažili pre vyhladovanú Bratislavu priviesť zásoby z okolia Pezinku, Modry a Trnavy. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa medzi dnešným Kollárovým námestím a Vazovovou ulicou v Bratislave nachádzala Valónska ulica ako spomienka na Valónsky cintorín (Cintorín sv. Jána).

Do obdobia začiatku 30-ročnej vojny spadá aj smrť Košických mučeníkov – jezuitov Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého, ktorých beštiálne umučili Bethlenovi kalvínski vojaci, Tatári a Turci. Ostatky mučeníkov katolíci ukryli a neskôr ich nechal v roku 1635 arcibiskup Peter Pázmaň uložiť v Trnave, odkiaľ sa relikvie svätcov dostali aj do iných miest.

Arcibiskup Peter Pázmaň (1570 – 1637) sa angažoval v 17. storočí. Bol takisto ostrihomským arcibiskupom, ktorý sídlil v Trnave, pretože nazad do Ostrihomu sa sídlo arcibiskupstva vrátilo až v roku 1820. Pochádzal z kalvínskej rodiny, ako 13-ročný sa však pod vplyvom svojich jezuitských učiteľov stal katolíkom a v roku 1857 vstúpil do jezuitskej rehole. Študoval v Krakove, Viedni, Ríme a Grazi. Od roku 1601 pôsobil v Šali a Košiciach, neskôr pôsobil v službách ostrihomského arcibiskupa Františka Forgácha v Trnave. V roku 1618 korunoval Ferdinanda II. Habsburského a v roku 1626 založil v Bratislave Collegium Posoniense (dnes Gymnázium Grösslingova v Bratislave). V roku 1629 sa stal kardinálom a v roku 1635 založil Trnavskú univerzitu na ktorej vyučovali najmä jezuiti. Univerzitu premiestnili až v roku 1777 do Budína. Peter Pázmaň umrel v roku 1637 v Bratislave a pochovaný je v Katedrále sv. Martina.  Peter Pázmaň je právom považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej a uhorskej histórie.

V rokoch 1640 – 1648 bola situácia pre Habsburskú monarchiu katastrofálna. Švédi, Francúzi a Turci takmer Habsburgovcov zničili, rakúskym Habsburgovcom sa však kvôli vnútorným problémom Švédov (Švédsko bolo po smrti svojho panovníka Gustava Adolfa na vojnovom poli v roku 1632 stále značne otrasené) a Francúzska (vo Francúzsku vypukli nepokoje proti kardinálovi Mazarinovi a Anne Rakúskej, matke budúceho francúzskeho panovníka Ľudovíta XIV.) podarilo zachrániť doslovne “hrobárovi z lopaty”. Švédi a Francúzi v poslednej fáze 30-ročnej vojny dokonca obsadili Prahu a pripravovali útok na Viedeň. Na uhorskom bojisku tlačili na zdecimované habsburské katolícke jednotky Turci a Tatári a ich sedmohradskí vazali (kalvíni).

K útoku na Viedeň nakoniec neprišlo, unavení účastníci 30-ročnej vojny napokon podpísali Vestfálsky mier. V bojoch proti Habsburgovcom však pokračovali Turci, výdatne podporovaní Francúzmi a v období rokov 1648 – 1683 vrcholí nová turecká ofenzíva proti rakúskym Habsburgovcom. Turci obsadili Nové Zámky (1666) a turecká ofenzíva sa nakoniec skončila neúspešným útokom Turkov na Viedeň. V bitke pri Viedni v septembri 1683 Habsburgovci a Bavori za výdatnej pomoci Poliakov na hlavu porazili turecké vojská. Od roku 1683 Habsburgovci, Poliaci, Bavori a Rusi vyhnali Turkov z územia celého Uhorska a veľkej časti Balkánu. Nebyť poľského panovníka Jána Sobieskeho, ktorého kyrysníci rozdrvili turecké vojská, Viedeň by padla.

v roku 1683 zachránil Ján Sobieski Viedeň pred Turkami
zdroj: wikimedia commons

Traduje sa, že keď rakúski vojaci brániaci z posledných síl Viedeň (duchovne rakúskych vojakov držal kňaz a významný barokový kazateľ Augustín de Santa Clara) videli otrhaných poľských vojakov, zapochybovali o ich kvalitách. Poľskí dôstojníci, ktorí však do mesta prenikli, aby priniesli správy z poľského tábora a skoordinovali spoločný útok na turecký tábor však uviedli, že ak by sa kvalita vojakov merala podľa odevov, určite by boli najlepšími vojakmi viedenské dámy so svojou bohatou garderóbou. A na záver poľskí dôstojníci nezabudli uviesť, že po dobytí tureckého vojenského tábora určite neostanú v otrhaných odevoch a uniformách. Neklamali, po porážke Turkov bol aj ten posledný poľský žoldnier oblečený v hodvábe a brokáte. Hlavný osmanský veliteľ, albánsky veľkovezír Mustafa Köprölu porážku svojich jednotiek neprežil, na príkaz tureckého sultána ho uškrtili.

Posledná fáza protitureckých vojen sa už neodohrávala na Slovensku. Slovensko si vydýchlo a začalo rátať škody. Cisárske vojská, pod vedením geniálneho vojvodcu Eugena Savojského (do smrti si francúzsky panovník Ľudovít XIV. vyčítal, že odmietol jeho služby, pretože Eugen Savojský bol drobnej postavy) pomerne rýchlo oslobodili celé Slovensko, vyhnali Turkov a ich sedmohradských vazalov z územia celého Uhorska a veľkej časti Balkánu.

Krátko po porážke Turkov pri Viedni sa pri vytláčaní Turkov a porážke protestantov a kalvínov, ktorí proti Habsburgovcom bojovali, angažoval najmä taliansky generál Antonio Caraffa. Ten v roku 1684 oslobodil Prešov, kde cisárski vojaci popravili 24 protestantských mešťanov, najviac skompromitovaných spoluprácou so sedmohradskými kniežatami a Turkami, čím si vyslúžil u nekatolíkov značné nesympatie a dodnes sa zvykne v súvislosti s činnosťou Caraffu hovoriť o “prešovských jatkách”.

Do roku 1699 oslobodili Habsburgovci, Bavori, Poliaci, Rusi, Benátčania, Milánčania, jednotky Pápežského štátu (členovia Svätej ligy) a takmer celý Balkán a Turci prestali predstavovať pre strednú Európu nebezpečenstvo. Mnohí vojaci z územia Slovenska pokračovali v bojoch proti Turkom aj na Balkáne. Naši slovenskí predkovia ostali verní Krížu a odmietli prijať tureckú supremáciu. Aj vďaka naším predkom ostala Európa kresťanská.