Šimabarská vzbura 1637–38: Veľké katolícke povstanie v Japonsku - Christianitas

Šimabarská vzbura 1637–38: Veľké katolícke povstanie v Japonsku

Matej Gavlák
22. júla 2022
  Cirkev História


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Dejiny našej viery sú plné mimoriadne zaujímavých ba až hrdinských udalostí, o ktorých sme často nikdy ani len nepočuli. Medzi podobné prípady môže patriť aj tzv. Šimabarská vzbura – niekedy označovaná aj ako „posledná vojna samurajského obdobia“. Do istej miery išlo o odvážne povstanie japonskej kresťanskej komunity, ktorej cieľom bolo zachrániť kresťanstvo v Japonsku, aj keď povstalci neboli výhradne kresťania a nie všetky dôvody boli náboženské. V každom prípade však ide o vskutku nezvyčajnú epizódu tak japonských dejín, ako aj dejín kresťanstva.

Zdroj: youtube.com

Kresťanstvo v Japonsku

Portugalci sa v roku 1540 vylodili na ostrove Kjúšú a to bol počiatok kresťanstva v Japonsku. Krajina bola v tej dobe rozdrobená na množstvo menších či väčších územných jednotiek – kniežatstiev, ktoré spravovali miestni lordi – daimjóovia. Keďže sa jezuitom podarilo na kresťanstvo obrátiť niekoľko miestnych daimjóov, kresťanstvo sa začalo v ich krajoch šíriť veľmi rýchlo. Napríklad z takého Bartolomeja Omuru sa stal zapálený kresťan, ktorý nariadil, aby sa kresťanmi stali všetci jeho poddaní, alebo aby opustili jeho územia. Jeho muži zároveň začali ničiť budhistické chrámy.

Netrvalo dlho a v podstate celý región mesta Nagasaki – asi 60-tisíc duší – sa dal pokrstiť a to v priebehu len niekoľkých mesiacov. Podobne sa k Rímu pridali aj ďalší daimjóovia, ako napríklad André Arima, so svojimi územiami. A kresťanským sa stal tiež celý Šimabarský polostrov. Do roku 1600 bolo v Japonsku približne 750-tisíc kresťanov katolíkov a stovky ich kostolov.

V tom čase sa však už Japonsko postupne zjednocovalo pod vládou jedného šóguna – a ten bol zúrivo protikresťanský. Keď bolo Japonsko rozdrobené, bývalo často v občianskej vojne. Jednotliví lordi a vládcovia využívali služby Portugalcov, ktorí na ostrov prinášali nové technológie – zvlášť strelné zbrane –, ktoré efektívne rozhodovali o výsledkoch bitiek. Na oplátku museli japonskí lordi chtiac-nechtiac tolerovať kresťanstvo. Keď sa krajina zjednotila, už Portugalcov nepotrebovala do takej miery ako predtým a navyše si našla za nich náhradu: holandských, protestantských kupcov. Tí boli, samozrejme, ku katolíckej Cirkvi naladení rovnako nepriateľsky, ako šógun. Po sérií nedorozumení a nezhôd s Portugalcami šógun Tojotomi Hidejoši vyhlasuje všetkých kresťanov na svojom území za „nepriateľských špiónov“ a začína s programom tvrdej dechristianizácie Japonska.

Kirišitan – ako sú kresťania v Japonsku nazývaní –, ktorí sa odmietli zriecť svojej viery, boli mučení a popravovaní. Aj mnoho jezuitov a pavlínov skončilo pribitých na kríži. Tí z Európanov, ktorí prežili, ostrovy opustili. Počet kresťanov rýchlo upadol na polovicu, ako sa mnohí vracali späť k budhizmu. Aj sám Sancho Okamura, syn Bartolomeja, sa vzdal kresťanskej viery, prijal budhizmus a v roku 1606 vypudil jezuitov zo svojich území. Japonsko opäť zahalila pohanská tma.

Ukrývajúci sa kirišitan si však medzi sebou ústne odovzdávali podivné proroctvo, ktoré vyriekol jeden z posledných jezuitov, keď Japonsko opúšťal:

Keď päťkrát päť rokov prejde (tzn. po 25 rokoch),
Japonsko uvidí pozoruhodného mladíka

Ľudia
budú nosiť kríž na svojich hlavách
a biele zástavy sa budú trepotať na mori,
oheň zachváti polia i kopce, trávu aj stromy.
Ohlasujúc tak návrat Krista.

Generácia mučeníkov

Kniha J. Clemensa, Christs Samurai: The True Story of the Shimabara Rebellion, ozrejmuje:

Generácia okolo roku 1614 je litániou mučenia a múk, ako predstavitelia šógunátu lovili posledných veriacich kirišitan a ničili akúkoľvek knihu, ktorá by mohla pomôcť ich náboženstvu prežiť.“

Miestnych kirišitan však postupom času začal ohromovať aj zvláštny chlapec menom Širó Amakusa, ktorý s nezvyčajným zápalom a múdrosťou rozprával o kresťanskom Bohu a pripisoval sa mu aj nejeden zázrak. Širó mal len 16 rokov, nepatril ku vládnucej triede, ale roľníkom, no jeho rodina bývala celkom určite prepojená s jezuitskou misiou, ktorá krajinu opustila pred… 25 rokmi.

Šógunát neutláčal len kresťanov, ale nadmieru a dlhodobo zaťažoval prakticky každého roľníka, aspoň čo sa juhu týkalo. Čím viac sa jednotlivci búrili, tým hrošie bývali trestaní – neraz mučením a verejnou popravou, zvlášť ak išlo ešte aj o kresťanov. Popravy však celkový hnev obyvateľstva len zvyšovali.

Na čiu stranu sa postaví mesto Nagasaki?

Rebélia začala začiatkom decembra 1637 v podstate ako „výbuch“ nespokojných dedinčanov, ktorí sa s kosákmi a nožmi rozbehli proti svojim utláčateľom. Youtube kanál „Kings and Generals“ k udalosti uvádza:

Na počiatku bola rebélia vysoko spontánna, ako celá populácia každej šimabarskej dediny povstala v násilnej katarzii proti svojim lokálnym pánom v odvete za desaťročia ekonomických a náboženských perzekúcií, ktoré musela trpieť… Osud Šimabary bol teraz v stávke a ešte vo väčšej miere to platilo o kresťanstve v krajine (šintoistických a budhistických) bohov.

Minimálne v počiatočných fázach rebélie zrejme prevládal kresťanský element –, ktorý bol aj najviac utláčaný – a tak celé povstanie dostalo výrazne kresťanský nádych. Prejavovalo sa to v tom, že povstalci mali kresťanské heslá, biele zástavy s vyšitým krížom, mnohí mali hlavy vyholené do tvaru kríža. Jednotliví vodcovia sa tiež dohodli na spoločnom vodcovi povstania – stalo sa ním 16-ročné „zázračné dieťa“, Širó Amakusa.

1500 povstalcov povraždilo miestne vojenské posádky a obkľúčilo šimabarský hrad. Ten však nemali rebeli ako dobyť. Pod hradbami došlo k prestrelke, keďže miestni vojaci spustili na povstalcov paľbu z arkebúz, no mnohí z povstalcov – zväčša bývalí kresťanskí vojaci – mali svoje vlastné arkebúzy ešte z čias predchádzajúcej služby v armáde. Časť rebelov tiež vypálila dva budhistické chrámy v priľahlých mestečkách. Len za niekoľko týždňov sa povstalecké vojsko rozšírilo už na 12-tisíc ľudí – ako sa jednotlivé povstalecké skupinky spájali do čoraz väčšej armády – a teraz rozmýšľalo, čo ďalej.

Širóova armáda dokázala okrem hradu ovládnuť celý Šimabarský polostrov a pripojilo sa k nej aj celé neďaleké súostrovie Amakusa. Vojsko si cestou spievalo: „Ak zomrieme, pôjdeme rovno do Neba, ak prežijeme, budeme žiť v prosperite. Budeme pánmi hradu Tomioka.“ Tomioka bol ďalší opevnený hrad, na ktorý sa zamerali. Hlavná zástava vojska prežila dokonca dodnes. Zobrazuje dvoch anjelov so zopätými rukami k modlitbe lemovanými veľkým kalichom. Nad kalichom je Eucharistia s krížom a ešte vyššie je latinský nápis „Zvelebená buď najsvätejšia Sviatosť oltárna“.

Útok na hrad Tomioka dopadol podobne, ako tomu bolo pri šimabarskom hrade – povstalcov zasypala spŕška guliek z arkebúz, ako aj ohnivé šípy, tie však zväčša končievali na štítoch povstalcov. Tejto „kresťanskej armáde“ sa aspoň podarilo obsadiť priľahlé mestečko Šiki. Rozhodujúcim faktorom však bolo, na koho stranu sa postaví mesto kedysi pre množstvo kresťanov nazývané „Rím Orientu“ – Nagasaki. Clemens píše:

Nagasaki zostalo verné vláde. Bývalé „Mesto Božie“ zostalo vystrašené a verné šógunátu a kresťanom vo vidieckych oblastiach neposkytlo žiadnu pomoc… Povstanie tak zostalo uviaznuté na polostrove Šimabara a ostrovoch Amakusa.

Posledná bitka samurajskej doby

Ústredná vláda šógunátu si uvedomila, že v rebélii sa jej naskytla jedinečná príležitosť vyhnať kresťanstvo z Japonska raz a navždy. Keďže sa Nagasaki k povstaniu nepridalo, to zostalo ako na podnose na pomerne izolovanom polostrove a nedokázalo sa rozšíriť ďalej – to bola ideálna príležitosť poslať do oblasti toľko vojska, koľko len bolo možné. Túto osobnú tragédiu si uvedomoval aj Širó a jeho generáli a tak padlo rozhodnutie zakopať sa na najlepšie brániteľnom mieste polostrova – pri hrade Hara. Z troch strán boli chránení morom a vpredu ich chránili mohutné hradby. Sťahovanie za hradby začalo na začiatku februára 1638. V tom čase tvorilo povstalecké vojsko podľa dobových správ asi 35-tisíc mužov.

Lenže do Šimabary prišlo až okolo 125-tisíc vojakov šógunátu. Tí podnikli na hradby niekoľko útokov, ktoré však dobre bránení obrancovia vždy statočne odrazili. Bolo však iba otázkou času, kedy Hara napokon padne. Do vojny sa zapojili aj Európania. Neboli to však katolícki Portugalci, ktorí by povstalcom pomohli, ale naopak, protestantskí Holanďania, ktorí kresťanov ostreľovali z mora z diel svojej lode.

Zdroj: facebook.com

Širóova armáda trpela tiež hladom a nedostatkom pitnej vody. Množili sa problémy s disciplínou. Z tohto obdobia sa nám zachoval spis s názvom Shiró Hattogaki – Širóove zákony. V nich veliteľ okrem iného uvádza:

Nielen dobré správanie ako Oratio (modlitba), Jejun (pôst), Disciplina (sebabičovanie), ale aj stavebné práce na hrade, opatrenia na obranu proti Herege (heretikom) a výkony v bojoch sú tiež službou Bohu.“

Mnohé termíny, ktoré japonskí kresťania používali, ako je možné vidieť aj z uvedeného citátu, boli latinské.

Kresťanská armáda sa v obkľúčení držala až do jari. 11. apríla podnikli vojaci šógunátu generálny útok, ktorým konečne prelomili hradby. 13-tisíc povstalcov zabili ihneď, ďalších 23-tisíc, zväčša ženy a deti, následne upálili, či sťali. Bitka o hrad Hara sa dnes niekedy označuje aj ako „posledná bitka samurajského obdobia“. V boji bol zabitý aj Širó Amakusa a jeho hlava bola vystavovaná ako trofej. Vládne vojsko však tiež zaznamenalo nepríjemné straty – o život prišlo 20-tisíc mužov, čo bolo 13 % celého obrovského vojska.

Po vojne vyvraždili vládne jednotky celú Širóovu rodinu: neunikli ani jeho ujovia a tety, pán jeho otca s celou svojou rodinou, či Širóova mladšia sestra. Každý jeden Japonec musel byť registrovaný v nejakom budhistickom chráme. Následne 200 rokov do krajiny nevstúpila kresťanská noha.

Prečo?

Až v 19. storočí, keď sa Japonsko chtiac-nechtiac muselo otvoriť Západu s jeho ničivými zbraňami a totálnou ekonomickou dominanciou, mohol do krajiny prísť prvý katolícky kňaz. Nagasaki dostalo svojho biskupa, malo to však háčik – ten sa s miestnou populáciou nesmel stýkať a slúžiť mal len Európanom. Raz takto v noci niekto zaklopal biskupovi na dvere – boli to domáci. A mladé japonské dievča sa ho spýtalo otázku, či má „sochu Svätej Máruye“ a ďalší sa ho pýtali, či je „v spojení s vládcom kráľovstva v Ríme“. Boli to kakure kirišitan, teda „skrývajúci sa kresťania“. Biskup sa na mieste rozplakal.

Z vojenského hľadiska mi príde ako veľká strategická chyba, že po odmietnutí Nagasaki pripojiť sa, sa armáda zakopala a čakala na svoj osud. Akoby chceli povstalci až príliš silno prísť ku „korune mučeníctva“. Keby armáda prešla na partizánsky spôsob boja – skrývala by sa v lesoch a robila nečakané prepady – dosiahla by ďaleko viac. Skôr či neskôr by sa musela vláda s rebelmi dohodnúť.

V každom prípade len Pán Boh –, ktorého myšlienky sú vysoko nad našimi – vie, prečo armáda, ktorá mohla zachrániť kresťanstvo v Japonsku, prehrala, čím sa spečatil najmenej na 200 rokov osud pravej viery v tejto krajine. Ešte aj dnes je v Japonsku menej ako 1 % katolíkov – v Iraku je viac kresťanov ako v Japonsku. Sú to otázky, na ktoré by sme chceli poznať odpovede, no tie sa dozvieme azda až na druhom svete.

Zdroje:
CLEMENS, J.: Christs Samurai: The True Story of the Shimabara Rebellion
NYMBURSKÁ, D.: Japonští skrytí křesťané
Kings and Generals: Shimabara Rebellion: The Christian Revolt That Isolated Medieval Japan
(https://www.youtube.com/watch?v=YgMIUzUeBnE)


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!