Sedembolestná Panna Mária – Patrónka Slovenska

Branislav Michalka
15. septembra 2023   Cirkev

Patrónka ľútostivá alebo tolerantná?

Slovensko má ako svoju svätú orodovníčku – patrónku samotnú Pannu Máriu. Je to veľká výsada a česť, ale tiež veľká zodpovednosť. Navyše má ako svoju patrónku Pannu Sedembolestnú, matku plnú bolesti a utrpenia, čiže Slovensko uctieva Pannu Máriu v tej podobe, v akej sa nachádzala pod krížom, hľadiac na utrpenie svojho Syna.

To na jednej strane využívame na to, aby sme sa dovolávali jej súcitu s našimi bolesťami a utrpením, ale na strane druhej si akosi málo uvedomujeme, že Panna Mária Sedembolestná je patrónkou, ktorá je preniknutá bolesťou nad utrpením svojho Syna. Tieto dve veci sa nedajú od seba oddeliť a môžu viesť k nasledujúcemu paradoxu: prosíme Pannu Máriu o pomoc a zároveň Slovensko a slovenský národ, svojimi nehanebnými zákonmi a konaním, trápia a mučia ďalej jej ukrižovaného Syna.

Ako môžeme očakávať pomoc od nejakej matky, ktorej trápime jej syna? Avšak o koľko viac rastie naša opovážlivosť, keď prosíme Matku, ktorej Syn je Bohom? Panna Mária nie je len matkou, ale je aj človekom a kresťanom. Je teda povinná ctiť a klaňať sa Bohu a teda aj svojmu Synovi, ktorý je Bohom. Konanie ľudí, urážlivé voči jej Synovi, ju musí nutne pohoršovať. Ba, z hľadiska pozemského, je povinná sa voči tomu ohradiť a také konanie prísne odsúdiť ako rúhanie sa voči Bohu!

Slovensko má zákon umožňujúci zavraždiť nenarodené dieťa. K tomu navyše: podľa posledných štatistík je len okolo 9 % občanov za úplný zákaz potratov, pričom k niektorej z kresťanských cirkví sa podľa posledného sčítania obyvateľov hlási okolo 68,5 % a ku katolíckej Cirkvi sa prihlásilo 55,8 % obyvateľov Slovenska.

Predpokladajme, že tí zvyšní katolíci sa modlia k Panne Márii o pomoc a zároveň špekulujú, akým spôsobom a do akého dňa by obhájili zavraždenie nenarodeného, ktorého smrť „volá do Neba o pomstu“, ako hovorí učenie Cirkvi. Zavraždené deti žalujú Pánu Ježišovi, že boli nielen zabité, ale aj to, že smrťou im bol znemožnený krst, ktorý by ich spasil. Kristus ukrižovaný dnes a denne týmito ohavnosťami znovu trpí. Jeho Sedembolestná Matka trpí spolu s ním. A zároveň počuje zo Slovenska: pomôž nám,  trpíme! Skutočne trpíme? Až tak, že musíme vraždiť nenarodené deti? A čo naši predkovia? Trpeli snáď menej?  Dovolávame sa ich duchovného dedičstva, sme ho však hodní?

Úcta k Sedembolestnej v dejinách Cirkvi

Uctievaním Sedembolestnej Panny Márie sa domáhame privilégia, ktoré nás posúva až k významným svätcom v dejinách Cirkvi. Domáhame sa tej istej milosti, akú mali oni. História tejto úcty siaha až do 4. storočia, k významnému svätcovi Efrémovi Sýrskemu (306 – 373), ktorý šíril úctu k bolestiam Panny Márie. K nemu sa v tejto úcte priraďujú sv. Ambróz, sv. Augustín či sv. Pavlín z Noly, mená zaiste významné. Sv. Gregor Naziánsky, jeden z popredných patristických teológov je autorom dojímavých veršov zo 6. storočia, v ktorých opisuje bolesti Panny Márie.

K masívnemu rozšírenie tejto úcty došlo po roku 1000, následkom vzniku rytierskeho zmýšľania a rehoľných reforiem: cisterciánskych, františkánskych a dominikánskych. Práve františkánsky mních Jacopone da Todi je autorom pravdepodobne najznámejšej piesne o bolesti Panny Márie pod krížom – Stabat Mater dolorosa. Okolo roku 1220 vznikol vo Florencii rád servitov, ktorí mali úctu k Sedembolestnej ako jednu zo svojich náplní, ale zároveň vznikol aj rád Sluhov Panny Márie, ktorý šíril tú istú úctu pod patronátom pápeža Inocenta III.

V 15. storočí sa prvýkrát zaviedla táto úcta k Sedembolestnej ako sviatok. V nemeckom Kolíne nad Rýnom ho miestny cirkevný snem ustanovil ako sviatok na odčinenie urážok husitov voči Ukrižovanému a jeho Matke. Z tohto bodu sa úcta šírila ďalej. V roku 1482 založil dokonca kňaz Johann Coudenberghe Bratstvo siedmich bolestí Panny Márie, ktoré bolo okamžite schválené a podporované pápežmi.

Nakoniec v roku 1727 pápež Benedikt XII. určil meno tomuto sviatku: Sviatok Sedembolestnej Panny Márie a stanovil dátum slávenia na piatok pred Kvetnou nedeľou.

V roku 1814 predpísal pápež Pius VII. tento sviatok pre celú Cirkev. Zaiste vedel dobre prečo. V tom roku bola Európa už druhé desaťročie sužovaná výčinmi francúzskych revolucionárov a ich potomka – Napoleona. Samotný pápež musel utekať pred revolúciou a nechať sa od Napoleona terorizovať a uväzniť. Európa, nasiaknutá bolesťou, mala dôvod volať k Sedembolestnej o pomoc.

A nakoniec sv. Pius X., blahej pamäti, ustálil v roku 1913 liturgickou reformou tento sviatok na 15. september.

Všeobecná zhoda katolíckych kresťanov, vrátane najvyšších predstaviteľov, dáva tušiť, že si boli všetci veľmi dobre vedomí, akú úctu si zaslúžia bolesti Presvätej Panny. Úcta bola prvoradá, až potom mohli prísť prosby a žiadosti. Bez náležitej úcty nie je možné prosiť v zástupe s najväčšími svätcami Cirkvi. Bolesti Panny Márie si najlepšie uctíme tým, že jej nebudeme spôsobovať bolesti nové.

Naši predkovia si toho boli veľmi dobre vedomí. Matku Božiu mali vždy vo veľkej úcte, ako o tom svedčia aj nespočetné sochy na našich dedinách, krásne mariánske stĺpy na historických námestiach našich miest či množstvo malých kaplniek uprostred našich hôr. K tejto úcte sa pridružujú prosby o pomoc v utrpení. Utrpenia, následkom ktorých sa táto úcta rozšírila, boli však nepomerne väčšie ako dnes.

Dejiny úcty k Panne Márii Sedembolestnej na Slovensku

Práve v súvislosti s jedným veľkým utrpením v dejinách slovenského národa sa úcta k Sedembolestnej začala masovo šíriť. Tým utrpením boli tatárske (resp. mongolské) vpády na naše územie v 12. a 13. storočí. Mieru utrpenia obyvateľstva je len ťažké si predstaviť: beštiálne vyvražďovanie, mučenie, zohavovanie, znásilňovanie, odvlečenie do otroctva a neustále ničenie všetkého hmotného, čo sa nedalo odniesť a ukradnúť – to bol výsledok tejto invázie. Počet obyvateľov klesol na tretinu pôvodného stavu. Po odchode votrelcov muselo byť Uhorsko opäť kolonizované. Celé regióny boli vymreté a spálené do tla.

Preživší mali za čo ďakovať a poznali cenu bolesti. O to viac sa dokázali stotožniť s bolesťami Panny Márie a určite ich nebrali na ľahkú váhu. Práve po roku 1250 začína najrozsiahlejšia výstavba chrámov zasvätených Matke Božej a jej bolestiam. Najstarší kostol v Trstíne-Hájičku, pochádza z roku 1245. Postupne bolo zasvätených 45 kostolov a kaplniek a nakoniec sa začalo v 16. storočí s uctievaním v Šaštíne.

Táto úcta je v Šaštíne spojená s menom ctihodnej grófky Angeliky Coborovej-Bakičovej, manželky grófa Imricha Cobora, majiteľa šaštínskeho panstva, ktorá bola veľkou ctiteľkou Sedembolestnej Panny Márie. Ona dala v roku 1564 vyhotoviť milostivú sochu Panny Márie a prikázala ju uložiť do kaplnky, ktorá sa nachádza vedľa dnešnej Národnej Svätyne – Baziliky Sedembolestnej Panny Márie. Bol to výraz vďaky za splnenie grófkiných prosieb, ktoré sa týkali rodinných problémov.

Doba a rozšírenie úcty nie sú náhodné. Uhorsko zažívalo obdobu tatárskych vpádov. Tentoraz to boli Turci, ktorí pustošili našu vlasť dlhé stáročia. Motívom grófkinej snahy, okrem vďaky za svoju rodinu, bola nádej, že Panna Mária ochráni krajinu pred tureckými výčinmi. S touto prosbou na perách prichádzali ku kaplnke zástupy veriacich. Nakoniec museli v roku 1654 pred tureckými hordami ukryť do blízkeho zámku aj samotnú milostivú sošku. Tam sa nachádzala do začiatku 18. storočia. Avšak Panna Mária nakoniec vypočula kresťanský nárek a obdarovala svojich ctiteľov víťazstvom pri Viedni v roku 1683.

V roku 1710 sochu uložili späť do kaplnky, kde sa tešila veľkej úcte ľudu a boli s ňou spájané mnohé zázračné uzdravenia a pomoci. Preto v roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom, šaštínskym rodákom, Jurajom Angelym. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov. Napokon 10. novembra, za účasti 20 000 pútnikov, vyhlásili sochu za zázračnú.

Úcta neskôr dosiahla v Šaštíne taký rozmer a popularitu v národe, že bolo v roku 1733 rozhodnuté o vybudovaní chrámu zasvätenému Sedembolestnej Panne Márii. Táto úloha bola zverená rádu paulínov, do opatery ktorých prešla aj samotná socha. Chrám bol dokončený a vysvätený v roku 1762, za účasti ostrihomského arcibiskupa Barkócyho a dokonca aj samotného cisárskeho páru: Márie Terézie a Františka Lotrinského.

Chrám sa stal hojne navštevovaný ľudom z okolia aj zo vzdialenejších krajov. Táto úcta sa časom rozšírila na celý slovenský národ, ktorý hľadal v Matke Božej útočisko vo svojich ťažkostiach a súženiach. Dlhé desaťročia sa upínali snahy národa k získaniu tejto patrónky najvyššej a najúctyhodnejšej, ako aj k povýšeniu šaštínskeho chrámu na oficiálne národné pútnické centrum. Nakoniec bol šaštínsky chrám povýšený v roku 1964 pápežom Pavlom VI., pri 400. výročí uctievania, na Národnú Baziliku. Stalo sa tak vydaním dekrétu Ad perpetuam rei memoriam.

Cieľ už bol neďaleko a jeho naplnenie sa blížilo. Na žiadosť slovenských veriacich a biskupov ustanovil pápež v roku 1966 Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska a slovenského národa.

Zavŕšeniu tohto procesu a naplneniu tejto úcty predchádzala dlhoročná snaha slovenského národa, ktorou sa uchádzal o česť mať takúto významnú patrónku a náležite ju uctievať. Cesta k dosiahnutiu nebola bez zákrut a zastávok. V roku 1927 slovenskí katolíci spolu s biskupmi podali do Ríma žiadosť o povolenie pridať v loretánskych litániách prosbu: „Matka Sedembolestná, oroduj za nás.“ Túto iniciatívu však Kongregácia obradov 8. apríla 1927 zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo kladne, v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba : „Oroduj za nás Matka Sedembolestná“, s odpoveďou: „Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.“ Stalo sa tak pápežským dekrétom Celebre apud Slovachiae gentem.

V roku 1976 schválila Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu špecifické vlastné časti (tzv. proprium) liturgie hodín, v ktorých sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska.

Pred celým svetom je Panna Mária našou patrónkou a celý svet, viditeľný aj neviditeľný, to vie. Nerobme jej hanbu svojimi skutkami, aby sme po príchode pred Súd neboli prekvapení, keď povie: „Toto nie sú moje deti a ctitelia mojich bolestí, to sú tí, čo mučili môjho Syna a rozmnožovali bolesti Jemu aj mne.“

Bolesti Panny Márie

Pozrime sa ešte bližšie na bolesti našej milostivej patrónky, ku ktorej sa utiekame. Medzi sedem bolestí Panny Márie patrí:

1. Simeonovo proroctvo v Jeruzalemskom chráme;

2. útek Svätej Rodiny do Egypta;

3. stratenie sa dvanásťročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme;

4. stretnutie s Ježišom na krížovej ceste na Golgotu;

5. Ježišovo ukrižovanie a smrť;

6. Ježišovo snímanie z kríža;

7. Ježišov pohreb.

Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť.

1. Prvou bolesťou je proroctvo Simeona, ktorý Jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že „Jej vlastnú dušu prenikne meč“.

2. Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a jeho okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných.

3. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov.

4., 5. Štvrtú a piatu bolesť prežívala Matka Božia pri umučení Syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom.

6., 7. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď Jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako Matku plnú bolesti.

PDF (formát pre tlač)