Sám proti všetkým: sv. Maximilián Kolbe

TFP
8. januára 2020
  Cirkev

pokračovanie I. časti

Nenávidený slobodomurárstvom

Diabol a jeho agenti boli nešťastní z tohto františkánskeho kňaza a z jeho mimoriadne vplyvného časopisu. Vplyv a prestíž jeho publikácií boli také veľké, že konkurovali sekulárnym publikáciám, ba ich aj prevyšovali. Antiklerikálni liberáli ovládali väčšinu sekulárnej tlače vrátane novín a papierní. S výnimkou prvých pár čísel otec Maximilián múdro tlačil svoje publikácie na vlastných tlačiarenských strojoch, aj keď boli veľmi staré. Týmto spôsobom ho antiklerikáli nemohli tak ľahko odstaviť. Nevzdávali sa však a zariadili, aby mu nijaký dodávateľ nepredával papier. Veď bez papiera nemožno nič tlačiť.

„V Poľsku nie je papier? Žiadny problém, “reagoval otec Maximilián. V tom čase okolo jeho kláštora, ktorý začal nazývať „Niepokalanow“ (Mesto Nepoškvrnenej), viedla železničná trať až k tlačiarni, základni Rytiera Nepoškvrnenej. Zatiaľ čo si antiklerikáli spokojne mädlili ruky, otec Maximilián nenápadne skladal z vlaku zásielku čerstvého papiera z Ruska. Antiklerikáli potom ohlásili bojkot Rytiera Nepoškvrnenej v bežných predajných stánkoch. Otec Maximilián, nezastaviteľný bojovník, sa rozhodol založiť vlastné stánky s novinami, v ktorých predal viac časopisov než kedykoľvek predtým. Antiklerikáli si uvedomili, že mu nemôžu konkurovať a jeho publikácie vrátili späť do oficiálnych stánkov.

Dôvera v Pannu Máriu

Oddanosť Panne Márii bola jedným z hlavných pilierov spirituality otca Maximiliána. Podporoval hlbokú metódu zbožnosti ako je Pravá zbožnosť k Panne Márii, ktorej učil svätý Grignon z Montfortu. Zasvätil seba a všetko svoje dielo Panne Márii.

Jeden príbeh ilustruje úroveň dôvery, ktorú k nej mal. Priestory kláštora v Grodne, kde bola prevádzkovaná tlačiareň, začali praskať vo švíkoch, pretože boli priveľmi tesné pre potreby vydavateľstva. Otec Maximilián sa rozhodol predostrieť myšlienku výstavby nového kláštora, vydavateľstva, kniežaťu Druckemu-Lubeckému, ktorý mu daroval pozemok neďaleko Varšavy.

Otec Maximilián posvätil sochu Nepoškvrnenej na pozemku, kde mal vyrásť nový kláštor. Objavil sa však problém. Knieža Drucki-Lubecki mal iba jednu podmienku pre darovanie pozemku: františkáni mali sľúbiť, že budú za neho natrvalo slúžiť sväté omše. Františkánski predstavení odmietli prijať dar za tejto podmienky. Knieža bol ich odmietnutím sklamaný a svoju ponuku stiahol. Práve keď sa lúčil s otcom Maximiliánom, knieža povedal: „Vidím, že ste mi na pozemku nechali sochu Panny Márie. Čo mám s ňou urobiť? “ Otec Maximilián odpovedal: „Môžete si ju nechať. Bude to pamätník Panne Márie, ktorá nesplnila svoj sľub. “ A dodal, že sa o tri dni vráti, aby dostal konečnú odpoveď. Katolícke knieža bolo šokované a malo pocit viny. Počas týchto troch dní nebolo schopné pracovať ani rozmýšľať. Keď sa potom otec Maximilián vrátil, knieža mu dalo pozemok bez akýchkoľvek podmienok.

Druhá svetová vojna

V roku 1938 mal otec Maximilián sedemsto bratov, ktorí boli nejakým spôsobom zapojení do apoštolátu Rytiera Nepoškvrnenej v novom meste Nepoškvrnenej v Niepokalanowe. Začal vydávať sedem ďalších titulov, vrátane denníka. Celkový kombinovaný náklad jeho ôsmich titulov iba v Poľsku predstavoval 1,2 milióna. Začal publikovať aj v iných jazykoch, vrátane japončiny. Dvakrát bol v Japonsku a stal sa prvým západniarom, ktorý vydával periodickú tlač v japonskom jazyku bez pomoci Japoncov. Taktiež plánoval vydávať periodickú tlač v arabčine a hindčine. Z mesta Niepokalanow začala vysielať rozhlasová stanica. Budovalo sa letisko na zabezpečenie leteckej dopravy medzi ostatnými mestami a na urýchlenie dodávok tlače.

Otec Maximilián si za to nikdy nepripisoval nijaké zásluhy. Práve, keď apoštolát Rytierov Nepoškvrnenej dosahoval tieto výšky, vypukla druhá svetová vojna. Poľsko bolo obsadené Nemcami zo západu a Rusmi z východu. Katolícke Poľsko bolo opäť zotročené, tentoraz dvoma najhoršími satanskými silami, aké ľudstvo kedy poznalo: socialistickým nacizmom a ateistickým komunizmom.

Mesto Niepokalamow bolo treba evakuovať. Otec Maximilián poslal väčšinu zo sedemsto bratov do bezpečnejších kláštorov alebo k svojim rodinám a v kláštore zostal iba so svojimi päťdesiatimi piatimi „rytiermi“, ktorí chceli zostať s ním. V polovici septembra 1939 nacisti deportovali otca Maximiliána a všetkých zostávajúcich františkánov z Niepokalanowa do koncentračného tábora Amititz v Nemecku. Tam bratia znášali brutálne zaobchádzanie, chlad a hlad. V novembri boli vďaka pomoci nového katolíckeho veliteľa Amititzu presunutí do koncentračného tábora Ostrzesrow na poľskom území. Odtiaľ, ako predpovedal otec Maximilián, boli v decembri 1939 prepustení.

Keďže si nacisti boli vedomí obrovského vplyvu otca Maximiliána v Poľsku, pokúšali sa ho získať tým, že mu ponúkli nemecké občianstvo, keďže jeho priezvisko bolo nemeckého pôvodu. Hoci otec Maximilián dobre vedel, o koľko by mal ľahší život, keby bol ich ponuku prijal, odmietol a vyhlásil, že „vždy bol a vždy zostane synom Poľska“.

17. februára 1941 prišli do Niepokalanowa štyria nacistickí dôstojníci a otca Maximiliána znovu zatkli, tentoraz navždy. Bol internovaný vo väznici Pawiak neďaleko Varšavy. Do Pawiaka prichádzali mnohí z jeho nasledovníkov a ponúkali sa na jeho miesto. Poľský väzenský personál robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zmiernil jeho utrpenie, a snažil sa, čo mohol, aby ho už nikam nepresúvali. Bezvýsledne.

Osvienčim

28. mája 1941 vstúpil otec Maximilián do jedného z najznámejších nacistických táborov smrti, do Osvienčimu. Postavený na príkaz veliteľa tajnej polície gestapo Heinricha Himmlera a vedený jednotkami SS, dokázal splynovať a potom spopolniť 3 500 ľudí denne.

Otec Maximilián tam veľmi trpel. Trápili ho pľúcne problémy a dostal zápal pľúc. Napriek tomu, keď otec Maximilián videl táborového lekára, vždy mu odporúčal nejakého iného väzňa, ktorého bolo treba prijať na ošetrovňu. Ľahko si predstaviť, koľko diablov sa muselo hemžiť na takom pekelnom mieste, akým bol Osvienčim. Strážcovia si zasadli na otca Maximiliána, ponižovali ho a bili. Bitku vždycky prijímal bez sťažnosti alebo hnevu. Svojmu spoluväzňovi povedal: „Neklesaj na mysli. Všetko, čo trpíme, trpíme za Nepoškvrnenú. Aj v tomto musíme byť pre nich – hlavou kývol smerom k nacistom – vyznávačmi Márie. “

Riskujúc vlastný život otec Maximilián spovedal a kázal. Dvakrát dokázal tajne slúžiť svätú omšu s použitím pašovaných hostií. Na mieste, kde boli ľudia privádzaní do zúfalstva a extrémneho sebectva, aby prežili, sa otec Maximilián neustále obetoval pre dobro druhých. Potom prišiel osudný deň začiatkom augusta 1941, keď zajatci v bloku 13 boli zvolaní a kapitán Karl Fritsch si spomedzi nich vybral deviatich, ktorí mali zomrieť v bunkri hladu. Desiata obeť, väzeň číslo 16670, tam šiel z vlastnej slobodnej vôle. 

Počas svojho krátkeho života bol svätý Maximilián Kolbe skutočným pastierom ľudí, ktorý nikdy neváhal opustiť deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel stratenú ovcu (Lukáš 15:4). Namiesto plaču zúfalstva a mučivých stonaní sa z temnej komnaty ozýval spev hymien k Panne Márii a neprerušené opakovanie Zdravasov. Ako generál, ktorý vedie svojich vojakov z frontu a odmieta opustiť bojisko, kým nie je stiahnutý posledný vojak, aj otec Maximilián zostal ako jediný pri vedomí po desiatich dňoch hladovania. Napodobňujúc nášho Pána Ježiša Krista, ktorý rozopäl ruky, aby prijal kríž, natiahol svätý Maximilián svoju vychudnutú ruku k popravcovi, ktorý mu vstrekol karbolovú kyselinu. Bolo to 14. augusta 1941, v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie.

Spomienka na hrdinskú smrť sv. Maximiliána Kolbe je zároveň spomienkou na jeho hrdinský a svätý život. Jeho smrť bola vyvrcholením života epického boja, života pravého rytiera Nepoškvrnenej Panny. Nacisti, nepriatelia Cirkvi, padli do pasce sv. Maximiliána. Tým, že umieral tak, ako umieral, život svätého Maximiliána a všetko, za čím stál, mohol osloviť oveľa viac ľudí než milióny výtlačkov novín či tisíce rozhlasových staníc.

Svätý Maximilián, oroduj za nás!