Quo vadis, slovenský konzervativizmus?

Branislav Michalka
15. júna 2020
  Politika  

Mnohí z tých, ktorí sú oboznámení s dejinami katolíckeho konzervatívneho politického myslenia, často len neveriacky krútia hlavou nad tým, čo sa dnes na Slovensku označuje ako „konzervativizmus“. Zmes liberálneho  modloslužobníctva voči bohyni Slobode, k tomu trochu modloslužby voľného trhu a veľa neochvejnej oddanosti Európskej únii. To je slovenský „konzervativizmus“ s náboženským pozadím. Potom máme na Slovensku ešte jeden horší „konzervativizmus“ – agnosticko-ateistický, ktorý je len modifikovanou verziou klasického liberalizmu v štýle Hayeka a Misesa, a za svojho patróna si zvolil veľkého „konzervatívca“, ateistu a liberála M. R. Štefánika.  

Korene

Korene tohto konzervatívneho marazmu siahajú až k roku 1990. Vtedy vznikalo KDH, ktoré malo byť zjednocujúcou stranou pre slovenských katolíkov, avšak zároveň tak nesmelo vyzerať. Katolíkov bola a stále ešte je na Slovensku väčšina, a tak v duchu tolerancie a ekumenizmu malo KDH budiť dojem nekonfesionálnej strany pre všetkých. Tým bola samozrejme hneď na začiatku stanovená prekážka na dôslednú aplikáciu katolíckeho sociálneho učenia v politike. Z tejto schizofrénie, v podstate zapretí katolíckych koreňov slovenského konzervativizmu a upnutí sa k umelo aplikovaným „európskym ideálom“ tkvie podstata konzervatívneho debaklu na Slovensku.

Sekundárnym cieľom vzniku KDH, ktorý neskôr priznal aj jeho zakladateľ Ján Čarnogurský, bolo očistiť slovenský katolicizmus od nebezpečenstva „ľudáctva“. Týmto sa odstrihlo KDH od kresťansko-sociálnych tradícii, ktoré na území Slovenska fungovali od druhej polovice 19. storočia a obetovalo ich oltár novej liberálnej Európy.

KDH teda naskočilo na vlak európskych kresťansko-demokratických strán, ktorý skončil na slepej koľaji proliberálneho konformizmu. Príznaky tohto trápneho konca kresťanskej demokracie sa dali pozorovať už v 80. rokoch minulého storočia a preto plná zodpovednosť za devalváciu potenciálu slovenského katolíckeho konzervativizmu padá na predstaviteľov KDH, ktorí buď vedeli, akým smerom sa bude Európa uberať a boli s tým stotožnení, alebo boli natoľko naivní, že považovali Európu z roku 1990 za Európu z doby Adenaura a de Gaullea.

Útek pred národom

Fatálnou chybou, ktorú sa asi nikdy nepodarí napraviť, bolo detinské opustenie národnej karty v prospech – čoho vlastne? KDH nikdy nevysvetlilo aký malo alternatívny plán, reálny alternatívny plán, keď hlasovalo proti slovenskej samostatnosti. Hmlisté reči o „samostatnej stoličke v EÚ“ odkazujúce na bližšie nedefinovanú budúcnosť boli úplne nereálne. Ale predovšetkým z politicko-strategického hľadiska sa dopustilo KDH totálnej hlúposti – prenechalo bývalým komunistom národné cítenie, ktoré ležalo na ulici a ktoré mohli uchopiť v priebehu sekundy. Bývalí funkcionári ŠtB museli plesať blahom. Mohli katolíkov prezentovať ako zradcov národa a seba (oni, ktorí 40 rokov naháňali každého Slováka, ktorý čo i len pomyslel na nejakú nezávislosť od Prahy) ako skalných vlastencov.

Bola to však len naivita a hlúposť? Pravdepodobne nie, aj keď určite aj tá zohrala svoju úlohu. Slovenskí „konzervatívci“ skrátka povýšili službu európskej myšlienke, ktorú považovali naivne za kresťanský projekt, nad lokálne národné záujmy. Tým zničili katolícky potenciál doma, ak oň vôbec stáli v jeho vyhranenej katolíckej podobe, a z EÚ žiaden nedostali, pretože ten bol vtedy v únii mŕtvy už najmenej od 60. rokov. Rozdelenie KDH, oslabenie jeho volebného potenciálu a následne aj celého potenciálu katolíckych voličov bolo základnou príčinou súčasného marazmu, z ktorého sa slovenský politický katolicizmus už nikdy nespamätal.

Insitný konzervativizmus

Táto kombinácia naivity a politicko-ekumenického oportunizmu slovenských „konzervatívcov“ je založená na trvalej ignorancii voči akýmkoľvek prejavom hlbšieho štúdia dejín európskeho konzervatívneho myslenia. Trápnym paradoxom je, že drvivá väčšina textových materiálov a publikácií ohľadom konzervatívnej politickej filozofie k nám prúdi z „liberálnych“ Čiech. Slovenské vydavateľstvá nikdy nepocítili túžbu vydať ani knihy anglosaských autorov Edmunda Burkea, Russela Kirka, či Rogera Scrutona, nieto ešte diela kontinentálnych katolíckych konzervatívcov. A financie na to nepochybne boli, pretože členská základňa KDH platila. Slovenský študent, ktorý sa chce oboznámiť s pravicovými trendami v politickom myslení (tým nemyslím liberálne) sa musí vždy uchýliť k českej produkcii.

Tento jav sa dá vysvetliť len jediným spôsobom: slovenskí kresťanskí politici nikdy nemali záujem vzdelávať sa v hlbšom poznaní základov politického konzervativizmu a celú svoju snahu upriamili k získavaniu voliča na – na čo vlastne? Aké boli ich nosné témy? Kto by si na to nespomenul: boj proti mečiarizmu, boj za demokraciu, boj za vstup do EÚ atď. To mala byť autentická konzervatívna politika? Akú mali predstavu o duchovnej forme národa do budúcnosti? Akú kresťansko-národnú ideovú alternatívu priniesli slovenskí „konzervatívci“ voči post-eštébáckemu nacionalizmu? Vstup do EÚ!

Suvisiaci článok

Nad Slovenskom svitá dúha, povstáva liberálna revolúcia

Vstúpte do EÚ a budete spasení! Žiadne úvahy nad nekresťanským kontextom, ktorý sa už vtedy dal jasne pozorovať v schvaľovaní rôznych LGBT zákonov naprieč Európu. Žiadne úvahy nad tým čo bude ďalej s dušou národa (z kresťanského pohľadu) keď do tej EÚ vstúpime. Ciele boli natoľko vzdialené od hlbších úvah, že si vystačili s vidinou ekonomickej prosperity a lacných dovoleniek. V čom to bolo odlišné od tzv. Husákovho režimu, ktorý tak neznášali?

Tento ostentatívny nezáujem o „cudzie“ konzervatívne myslenie, by sa dal ospravedlniť hrdosťou na myslenie vlastné alebo dôsledným lipnutím na náuke katolíckej Cirkvi, ktorá nepotrebuje umelo vyvolávať v národe, pokiaľ je správne aplikovaná, za každú cenu sofistikované intelektuálne podnety. Avšak pozoroval niekto niečo také na Slovensku?

Čo je a čo nie je konzervativizmus

Súčasný stav slovenského konzervativizmu by sa dal prirovnať k človeku v kóme. Vníma, vie čo sa okolo neho deje, ale reálne sa nemôže ani pohnúť. To čo je dnes označované na Slovensku ako konzervativizmus, by pri podrobnejšej kritike nemohlo obstáť.  

Konzervativizmus vždy uprednostňoval predovšetkým národné, štátno-lokálne záujmy pred záujmami nadnárodných celkov, aj vtedy keď boli ideovo spriaznené a nieto ešte keď sú ideovo v opozícii. EÚ dnes predstavuje najagresívnejšieho exportéra sekularisticko-liberálnej agendy. Ten, kto sa dokáže stotožniť s tým, že zákony EÚ propagujúce protikresťanské hodnoty, sú nadradené slovenským zákonom, nemôže byť považovaný za konzervatívca. Snívanie o nejakej reforme a návrate ku kresťanským koreňom EÚ sú prejavom detinskej naivity, alebo pokrytectva. Odhliadnuc od toho, že v skutočnosti nikdy nič také ako „kresťanský projekt EÚ“ neexistovalo a EÚ bola vždy projektom predovšetkým globalistických sekulárnych síl. Ale aj keby to tak nebolo: mocenský potenciál katolíkov v Európe a vo Vatikáne je momentálne taký nízky, že od neho nemôžeme nič očakávať. Jedinou cestou ako si uchovať kresťanské základy civilizácie na Slovensku je odmietnutie kultúrneho a mocenského vplyvu EÚ, podobne ako v Maďarsku alebo Poľsku.

Konzervativizmus vždy chránil lokálnu hospodársku sebestačnosť. V 19. storočí to boli konzervatívci, kto trval na dovozných clách a ochrane domácich výrobcov, predovšetkým poľnohospodárov. Predstava čo najväčšieho „otvoreného trhu“ je čisto liberálna vízia, ktorú v 19. storočí presadzoval napríklad ekonomický liberál Fréderic Bastiat a jeho nasledovníci. Rušenie hraníc, likvidácia lokálnych jurisdikcií, autonómií  a privilégií bolo vždy agendou internacionalistických liberálov a ľavičiarov. Prvé, čo všetci liberálni revolucionári vždy urobili, bolo presunutie lokálnych právomocí na centrálnu úroveň. Presne tak ako to robia už 16 rokov slovenskí „konzervatívci“. Ak teraz „konzervatívci“  nariekajú nad Istanbulským dohovorom (čo ale môže byť len povinné divadlo), keď predtým podpísali všetky zväzujúce pravidlá eurobyrokratickej mašinérie, tak to z hľadiska politickej kalkulácie vyzerá na dokonalú mozgovú paralýzu.

Konzervativizmus vždy odmietal amorálnu slobodu prejavu, ktorá narúša a deštruuje kresťanskú civilizáciu. Slovenskí „konzervatívci“ by pre bohyňu amorálnej Slobody obetovali všetko. Ulice sú prešpikované morálnym svinstvom, na ktoré sa musia pozerať naše deti a nikto z „konzervatívcov“ neiniciuje zavedenie cenzúry, ktorá bola ešte v 50. rokoch v Západnej Európe bežným javom. Otázka šance na presadenie podobného zákona v tom nehrá žiadnu rolu. Ich skutočne desí predstava, že by nejaký „umelec“ mohol byť obmedzený v rozlete. Právny postih a cenzúru pripúšťajú len v jednom prípade – keď sa niekto rúha ich liberálnej bohyni Slobode. Obmedzenie slobody považujú za zlo per se, ktorému sa nič nevyrovná a ktoré vedie k autoritatívnej hierarchickej spoločnosti. Tej spoločnosti, ktorá bola vždy ideálom všetkých katolíckych konzervatívcov vychádzajúcich z tradície Josepha de Maistre, Louisa de Bonalda, Adama Müllera, Friedricha Schlegella, Donoso Cortésa a ďalších.

Budúcnosť?

Priznať politickému katolíckemu konzervativizmu na Slovensku nejakú budúcnosť znamená vrátiť sa do roku 1990. Bez odstránenia primárnej chyby, ktorá sa vtedy odohrala, sa nedá pohnúť ďalej. Treba sa zbaviť KDH-schizofrénie a priznať sa ku katolicizmu. A to nie katolicizmu rozriedenému desaťročiami úpadku ale autentickému a integrálnemu. Zároveň dôsledne odsúdiť liberalizmus, ľavičiarstvo a ich hlavného exportéra, EÚ. Až po vykonaní tejto práce sa dá hovoriť o obnove politického konzervativizmu na Slovensku.

Zároveň treba odmietnuť celý vývoj v Európe, ktorý ju doviedol na pokraj priepasti, nad ktorou sa potáca. EÚ nie je kresťanským projektom a jej kŕče, ktoré teraz pozorujeme v súvislosti s chaosom prisťahovalectva, násilia a anarchie sú jasným znakom, že kresťanská civilizácia „melie z posledného“. Otázka neznie či sa dá únia reformovať ale či jej pád bude znamenať pre kresťanskú civilizáciu zlo. Odpoveď je jasná: pád EÚ môže zachrániť aspoň zvyšky civilizácie na lokálnych úrovniach. Centrá sú už stratené.

Druhá chyba, ktorá musí byť napravená je odmietnutie falošného internacionalizmu ála KDH, ktorému sa hlúpo v roku 1992 obetovali národné záujmy. To nebol katolícky univerzalizmus, ktorý dostal prednosť v tom osudovom roku, to bol liberálny a ľavicový pocit „bratstva národov“, vyliahnuvší sa v hlavách francúzskych revolucionárov a zalievaný krvou z gilotíny a ďalších revolučných jatiek.

Slovenskí konzervatívci musia pochopiť, že budúcnosť konzervativizmu nespočíva v budúcnosti. Môže ňou byť len návrat do minulosti. Tí, čo to nechápu, nech sa dotackajú k priepasti ako chcú. Ak sa chcú pri tom radostne usmievať, hrať na gitarách a tancovať od radosti, že idú na popravu, tak je to ich vec. Nemienim ich nasledovať.

Chcete sa dozvedieť viac o konzervatívnom myslení? Venovali sme sa mu v téme mesiaca.