Pýcha, predsudok a konzervatívny antiromantizmus v diele Jane Austenovej

Branislav Michalka
10. mája 2021
  Kultúra

Jane Austenová
zdroj: wikimedia commons

Želáte si trochu romantiky?

Anglická spisovateľka Jane Austenová je dnes zapísaná v mysliach čitateľskej verejnosti ako autorka romantických príbehov a v kníhkupectvách nájdeme jej diela väčšinou pod kolónkou s mätúcim názvom – Romantika. Filmy, hojne natáčané podľa jej diel, sú u divákov tiež zaškatuľkované, ako súčasť ženskej oddychovej „romantiky“, na vlne ktorej dnes surfujú množstvá treťotriednych epigónov, chrliacich kostýmové príbehy, situované do prelomu 18. a 19. storočia, a zahltené presne tými prvkami, ktoré Austenová neznášala.

Pokiaľ má literárna história zmysel pre humor, tak práve toto „romantické“ finále dejín interpretácie románov Jane Austenovej je dokonalým vtipom, ktorý zo ženy nenávidiacej romantickú a sentimentálnu literatúru, vytvorilo v očiach bežných čitateľov takmer jej zakladateľku a jednu z jej najväčších predstaviteliek.

Pritom bolo asi len málo žien v literatúre, ktoré by pohŕdali romantizmom v jeho pravom, dnes mierne zahmlenom význame, tak, ako ním pohŕdala Jane Austenová. Romantizmus, ako umelecký smer uprednostňujúci cit pred rozumom, spontánnosť pred disciplínou, vzburu pred poriadkom, presadzovanie vlastného ega pred pokorou, snahu po originálnosti pred klasicizmom, bol pre Jane Austenovú celoživotným nepriateľom, na ktorého zosmiešnenie zamerala svoje romány plné irónie, antiromantického nadhľadu a racionality.

Rodina vášnivých rojalistov

Už konzervatívne rodinné zázemie a rodinné tradície určili jej pomer k romantizmu, ktorý koncom 18. storočia predstavoval revolučný systém tvorby a uvažovania, čo sa často prejavovalo jeho kŕčovitou snahou po originalite, prihlúplym titanizmom a neustálym očakávaním geniality aj tam, kde po nej nebola ani stopa. Konzervatívnosť Jane Austenovej však nepramenila z tej príčiny, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že bola dcérou anglikánskeho duchovného (pretože už vtedy existovali veľmi liberálni duchovní), ale z toho, že celá rodinná tradícia Austenovcov bola zakorenená v tých najkonzervatívnejších politických postojoch, aké boli na vtedajších Britských ostrovoch myslitelné.

Austenovci totiž patrili k stuartovským legitimistom, čiže k zástancom vyhnaného kráľovského rodu Stuartovcov, z ktorých posledný, Jakub II. Stuart, konvertoval na katolícku vieru, čo sa mu v protestantskom prostredí stalo osudným.

Averzia Austenovcov k hanoverskej dynastii a nonkonformnému protestantizmu, sa spätne obrátila aj proti predstuartovským, tudorovským protestantom, Henrichovi VIII. a Alžbete I., a to dokonca tak, že boli ochotní obhajovať popravenú katolíčku Máriu Stuartovú a neznášať jej sokyňu Alžbetu I. Dochovali sa ironické Dejiny Anglicka, ktoré Jane Austenová napísala ešte ako mladé dievča a v ktorých nazýva protestantského hrdinu Olivera Crommwella „ohavným netvorom“ a jej príbuzný James Edward Austen-Leigh píše v memoároch, že „história dala Jane pevné politické názory, najmä na udalosti 16. a 17. storočia. Vehementne obhajovala Karola I. (Anglického kráľa popraveného protestantskými puritánmi. Údajne bol tajným katolíkom. Jeho žena, ale už aj matka, boli katolíčkami. Otec Jakuba II.) a jeho stuartovskú starú mamu Máriu, kráľovnú Škótov.“ Dochované maľby, ktoré vytvorila jej sestra Cassandra k dejinám, ukazujú protestantskú kráľovnú Alžbetu I. ako škaredú a protivnú ženu.

Svoj vzťah k rodu Stuartovcov prejavila nasledujúcou obhajobou: „Išlo o rodinu, ktorej členov zakaždým zneužili, zradili a ignorovali, ktorým sa zriedka priznali dobré vlastnosti, zatiaľ čo na ich chyby sa nikdy nezabudlo.“ Jej synovec, ktorý bol konzervatívny tory, ako celá rodina Austenovcov, pod tieto slová neskôr dopísal: „Bravó, teta Jane!

Dom, v ktorom Jane Austenová žila na konci života a v ktorom zomrela.
Dnes Múzeum Jane Austenovej
zdroj: wikimedia commons

Táto tradícia sa v rodine udržiavala najmä v línii po matke Jane Austenovej, rodenej Leighovej. Zámožný rod baronetov Leighovcov patril už v 17. storočí k zarytým rojalistom a poskytol dokonca útočisko kráľovi Karolovi I. Konzervatívne rodinné názory sa ešte upevnili počas Francúzskej revolúcie a nasledujúcich napoleonskych vojen, ktoré priniesli krvavú realizáciu „slobody, rovnosti a bratstva“. Francúzsky manžel Janinej sesternice, gróf de Feuillide, skončil pod gilotínou a jeho dom dostali do správy jeho černošská slúžka, občianka Rosa Clarissová a gazdiná občianka Joubertová. Je jasné, že takýto kontakt s realitou pokroku konzervatívne názory Jane Austenovej ešte upevnil.

Rozum alebo cit?

Rozpor medzi rozumom a citom, či skôr súboj o to, ktorému z nich treba viac načúvať, je zjednodušenou formou súboja medzi klasicizmom a romantizmom v tom najširšom ponímaní ich významu. Teda nie súboj literárne a umelecky obmedzený na koniec 18. a začiatok 19. storočia, ale súboj dvoch koncepcií myslenia, pri ktorých romantizmus predstavuje načúvanie silám vzbury, citu, vášne, porušovania pravidiel, odmietania tradícií a dedičstva predchodcov, skrátka načúvanie hlasu srdca; a klasicizmus zase predstavuje načúvanie silám poriadku, rozumu, disciplíny, krotenia vášní, odmietania túžby po originalite a výstrednosti, úcty k predchodcom, skrátka hlasu rozumu.

V takto zúženom a zjednodušenom modeli, stála Jane Austenová jednoznačne na strane klasicizmu. Celá jej koncepcia spoločnosti, rodinných a manželských vzťahov, hospodárenia v domácnosti, racionality v životnom plánovaní a triezvosti, ako aj umiernenosti v láske, ktorá nie je vytrhnutá zo spoločensko-rodinného kontextu, ale je mu podriadená, svedčí o hlbokom konzervativizme jej názorov.

Nie náhodou sa považuje v anglickej literatúre za zakladateľku tzv. domestic novels a nie „romantickej“ literatúry. V tomto literárnom útvare sú zobrazované väčšinou reálie konzervatívneho anglického vidieka, jeho sociálne a rodinné pomery, a to buď v stabilnej podobe, ako to pozorujeme ešte v dobe Jane Austenovej, alebo v ich rozklade, ako ich zobrazil napríklad Anthony Throllope.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Celým dielom Jane Austenovej sa vinie duch konzervatívneho antiromantizmu, a to tak nástojčivo, že by sa dalo nazvať konzervatívnou encyklopédiou romantických úchylností. V Opátstve Northanger sú zosmiešňované romantické romány, plné morbídnych výstredností; v románe Rozum a cit je predmetom kritiky romantická spontaneita, zaslepená vášeň v láske, nedostatok sebakontroly a rozumu; v Emme je to sklon ignorovať spoločenskú realitu hierarchického sveta v prospech vlastných romantických predstáv o medziľudských vzťahoch; v Ann Eliotovej je predmetom kritiky predstava romantického osudového rozhodnutia, ktoré sa nedá zvrátiť a napraviť.

Austenovej racionálne a konzervatívne názory na lásku, manželstvo a spoločnosť sú podávané vtipným a ironickým štýlom, čo u súčasného čitateľa, ktorému je neustále sugerovaný mýtus, že ľudia vtipní a s pohotovým postrehom, sú zároveň ľuďmi s pokrokovými názormi, vzbudzuje dojem, že Jane Austenová hlása nejakú vzburu proti systému. Opak je však pravdou. Austenová vzburu ironizuje a ponúka poriadok a stabilitu. Tam, kde sa jej hrdinka dožaduje vášnivej lásky, ponúka pokojné manželstvo, tam, kde chce jej hrdinka naivne sobášiť nemanželskú dcéru s džentlmenom, ponúka rovnorodý sobáš, tam, kde si hrdinka romanticky zúfa nad svojím osudom, Jane Austenová navrhuje ako východisko nadhľad a prispôsobenie sa spoločenským konvenciám, tam, kde hrdinka túži po výstrednosti a originalite, tam Austenová nabáda k triezvosti a umiernenosti, tam, kde hrdinka nekontrolovane rojčí a fantazíruje, tam Austenová schladzuje zápal jej predstavivosti a usadzuje ju z oblakov na zem.

Ak niekto číta romány Jane Austenovej bez nánosu moderného interpretačného klišé, ktoré jej prisúdilo rolu akejsi priekopníčky v ženskej emancipácii, pričom jej hrdinky v skutočnosti túžia po stabilnom a šťastnom manželstve, tak musí nutne naraziť práve na tento neprehliadnuteľný konzervatívny ideový prúd jej názorov na život, rodinu a spoločnosť.

Konzervatívnosť Austenovej názorov na manželstvo je ľahko dokázateľná z jej korešpondencie a spomienok pamätníkov. Jej životopis od Lucy Worsleyovej uvádza, že „odsudzovala morálku i hlboké výstrihy vysokej spoločnosti obdobia regentstva a istú, príliš vyberanú dámu opísala tak, ´že bola oblečená draho a bola polonahá´. O útekoch milencov či nevere písala vždy hanlivo.“

Pamätník Jane Austenovej na Winchesterskej katedrále
zdroj: wikimedia commons

Pýcha a predsudok

Románom skutočne kľúčovým, v ktorom je zobrazený svet Jane Austenovej v celej komplexnosti jej názorov a skúseností z vlastnej rodiny, svet v akom sa odohrával jej život, je román Pýcha a predsudok. Niežeby druhé romány vybočovali z rámca tohto sveta. Ale kým v nich sa rieši vždy určitý partikulárny konflikt alebo konkrétna romantická úchylka, bez toho, aby to uberalo samozrejme na životnosti a psychologickej presvedčivosti postáv a deja, tak v Pýche a predsudku je zobrazený „austenovský“ svet asi najdiferencovanejšie. Zároveň sú v ňom nahromadené, v tej najkoncentrovanejšej podobe, rôzne kľúčové povahy, názorové konflikty, životné postoje, ktoré Jane Austenová vnímala ako potenciálne problematické z pohľadu svojich názorov.

Hoci je názov koncipovaný podobne ako v románe Rozum a cit, nie je predmetom románu konflikt medzi dvoma súperiacimi pohľadmi na život, ale mapovanie podôb pýchy (ale aj hrdosti, keďže „pride“ má v angličtine aj tento význam) a predsudku u rôznych aktérov príbehu. To je samozrejme len jedna rovina príbehu. Ďalšou rovinou je účtovanie Jane Austenovej s romantickým spôsobom života, čiže výstredným, nedisciplinovaným, premršteným a nabubreným, ktorý sa opäť prejavuje v tých najrôznejších podobách. Nad tým všetkým sa vznáša ironické zachytenie ľudskej hlúposti, neustále sa zaplietajúcej do drobných lestí, vypočítavosti, naivity a snahy po individuálnom šťastí.

Čaro tohto románu spočíva okrem iného, aj v jeho nestrannosti. Každý z hrdinov má svoju chvíľku pýchy a hrdosti, pozerá niekedy na svojich partnerov cez prsty nejakých unáhlených predsudkov a podozrievania, exceluje, či len chvíľu, či natrvalo, na javisku ľudskej hlúposti.

Román zobrazuje osudy rodiny pána Benneta z Longbournu, majiteľa panstva, pre ktoré nesplodil mužského dediča, ale len päť dcér. Jeho manželke, osobe hlúpej nad ľudské pomyslenie, nechýba určitá pudová pragmatickosť a jej kalkulačný talent týkajúci sa vydaja dcér, vytvoril na jej mozgu mozoľ. Samotné dcéry sú pestrou zmesou dievčenských pováh, ktoré by sa zjednodušene dali popísať nasledovne: dobromyseľná a dôverčivá (niekedy až naivná) krásna Jane; ironická, duchaplná a hrdá Elisabeth; pedantská a premúdrená Mary, hlúpa a nezodpovedná Kitty a ešte hlúpejšia a nezodpovednejšia Lýdia.

V rámci neustáleho honu za ženíchmi sa postupne na scénu dostáva pán Bingley (dobrák a príjemný bohatý džentlmen), jeho priateľ pán Darcy (hrdý, uzavretý a ešte bohatší džentlmen), George Wickham (prefíkaný lump, dokonale ovládajúci masku úprimnosti) a duchovný pán Collins (anglikánsky farár, prevyšujúci hlúposťou dokonca aj pani Bennetovú). Okolo nich krúži lokálny vesmír ľudských duší. Každá z nich má svoje slabosti, na ktoré Jane Austenová nazerá pod ironickým drobnohľadom, a mnohí z nich aj skvelé vlastnosti, ktoré však Austenová zobrazuje štýlom, ktorý prezrádza obavu zo skĺznutia do romantického pátosu.

O čo ide v románe? V prvom rade o to, aby sa dcéry Bennetové vydali. Moderní vykladači, považujúci svoje pochybné názory na sviatosť manželstva za názory obecné, tento prvok považujú len za dobovú daň. Tak to však nie je. Vydať sa, vydať sa dobre a slušne a zostať členom usporiadanej kresťanskej spoločnosti, nepovažovala Jane Austenová určite za niečo druhoradé. Na postave prihlúplej, živočíšnej a spontánnej Lýdie, predstaviteľke tej najtupšej formy romantickej vzbury, oslobodenej aj od zvyškov akejkoľvek ospravedlňujúcej idey, ukazuje, ako to môže vyzerať, keď sa vydáva práve takáto osoba.

V druhom rade ide v románe o demaskovanie nezdravej pýchy (hrdosti), ktorá privádza mnohé postavy do skazy a predstavuje rozkladný prvok ľudských vzťahov. U každého má táto pýcha inú podobu, pretože pýcha je mnohotvárna a rada sa skrýva a maskuje. Hrdosť a pýcha pána Benneta, inteligentného znalca kníh, otráveného hlúpou manželkou, spočíva v tom, že sa nemieni starať o vydaj a blaho svojich dcér, pretože pohŕda touto snahou u svojej ženy. Táto snaha je pod jeho úroveň a nakoniec musí platiť za svoju pýchu akceptovaním sobáša Lýdie s lumpom Wickhamom.

Hrdosť a pýcha, ich príjemné vnútorné teplo, u pána Collinsa spočíva v podliezavom vedomí, že sa stýka s vyššie postavenou spoločnosťou, čo mu však konečnom dôsledku neprináša väčší pocit sebavedomia, ale samočinný trest: táto hrdosť z neho totiž robí toho najustráchanejšieho a najpokornejšieho pedantského plaza, neustále sa snažiaceho zalichotiť každému, okrem veľmi úzkeho kruhu tých, ktorí sú označení jeho bohatou patrónkou Catherine de Bourghovou, ako objekty vhodné na poníženie, dokonca aj od neho.

Pri hrdosti a pýche pána Darcyho nemáme primárne do činenia s pýchou boháča, ako sa často čitatelia domnievajú, ale s pýchou a hrdosťou, ktorá siaha podstatne hlbšie do konfliktu klasicizmu s romantizmom (či jeho prenatálnou formou) vo francúzskej literatúre 17. storočia. Pán Darcy sa odmieta s ľuďmi baviť a pripomína na prvý pohľad Moliérovho Mizantropa. Avšak ešte viac pripomína typ, ktorý bol vo francúzskom klasicizme doby Boileaua a La Bruyéra odsudzovaný ako vzor nespoločenskej komickej výstrednosti, ktorá sa odmieta prispôsobiť komunikačným konvenciám a hľadá vlastné, výstredné cesty vo vyjadrovaní svojich vnútorných pochodov. Jeho oponentka a neskoršia manželka Elisabeth Bennetová mu pri tanci dáva jasne najavo, v postoji, ktorý je symbolickým vyjadrením obhajoby konvenčnosti v spoločenských stykoch, že používať spoločenské frázy človeka nespútava, ale oslobodzuje. Bremeno brúsenia jednotlivých fráz a postojov už za neho urobili jeho predkovia a on by ich mal len s vďakou nachádzať, používať a prípadne dolaďovať. Pýcha pána Darcyho spočíva v jeho romantickej snahe považovať svoje základné vnútorné pochody a myšlienky za diametrálne odlišné od vnútorných pochodov miliónov ďalších ľudí a preto potrebujúce na vyjadrenia nejaké špeciálne, inými ľuďmi ťažko pochopiteľné (preto často mlčí) vety. Austenová, ako nepriateľka práve tohto nespoločenského romantizmu ho trestá presne podľa klasicistického kánonu: nakoniec mu nikto nerozumie a jeho dobrá povaha je ľuďmi vnímaná úplne opačne – je považovaný za arogantného hlupáka. Jeho pohŕdanie údajne málo výstižnou komunikáciou bežných ľudí vedie nakoniec k strate komunikácie a zmätku.

Pýcha ďalších postáv je však omnoho elementárnejšia. U lady Catherine je to pýcha na spoločenské postavenie a rodové väzby, u hlupaní Kitty a Lýdie pýcha na nové šaty a pozvanie na ples, u Mary komická pýcha na prečítané knihy a topornú hru na klavír, u Wickhama pýcha na jeho povesť, ktorú hrozí každú chvíľu zničiť poznanie pravdy jeho známymi o jeho osobe, alebo komická pýcha bývalého obchodníčka sira Williama Lucsa na povýšenie do šľachtického stavu, ktorej konkuruje pýcha sestier pána Bingleyho, ktoré sa síce sirovi Williamovi posmievajú za jeho kramársky pôvod, ale ich rodinu delí od tohto pôvodu len niekoľko generácií navyše.

Predsudok sa v románe mieša s pýchou a zaslepuje úsudok. Ľudia hodnotia pána Darcyho kvôli jeho bohatstvu automaticky ako arogantného a nafúkaného, pán Wickham je vďaka svojej verbálnej a spoločenskej kultivovanosti nekriticky prijímaný ako stelesnenie poctivosti, u krásnej Jane Bennetovej jej krása a pokora vyvolá u ľudí mylný predpoklad, že nemá záujem o pána Bingleyho, tuposť pána Collinsa privádza ľudí k mylnému a opäť romantickému predpokladu, že sa nenájde žiadna žena, ktorá by ho pojala za manžela, predsudok lady Catherine voči nižším vrstvám a jej spoliehanie sa na vyššie vrstvy, ju vedie k omylu, že jej synovec nezradí rodovú česť a neožení sa pod svoju úroveň, predsudok Bennetovcov o tom, že džentlmenská spoločnosť nezrodí gaunera Wickhamovho typu, ktorý by zviedol ich dcéru bez sobáša, narazí na krutú realitu.

Na konci románu vlastne všetky postavy môžu konštatovať, že ich kalkulácie dopadli inak, než ako predpokladali a pýcha ich priviedla (pokiaľ ju sebakriticky neprekonali) k porážke. Okrem jednej osoby – hlúpej pani Bennetovej, ktorá triumfuje vydajom svojich dcér, za skvelé partie.

Pani Bennetová totiž, napriek svojej kolosálnej hlúposti, stelesňuje jednu vlastnosť, ktorá sa dnes javí byť mimoriadne nedostatková – neochvejnú elementárnosť prirodzených zákonov. Pani Bennetovú nezaujíma totiž nič iné než vydaj jej dcér. A má pravdu. Jej hlúposť nespočíva v cieli, ktorý si vytýčila, ale len v prostriedkoch. Za oponou jej hlúposti sa skrývajú tie najkonzervatívnejšie sily konvencií kresťanskej spoločnosti, ktoré považovali za podstatný onen banálny usporiadaný život, bez kŕčovitej snahy po originalite.

Sily, ktoré vedeli, že o originalitu sa netreba starať, pretože ju zosiela na človeka Boh a nie vždy k osobnej radosti človeka a na príjemnosť jeho pocitov, ako by vedeli svedčiť mnohí svätci. Človek, ktorý hľadá originalitu, tak ako romantici, sa pri pohľade do zrkadla nakoniec môže vydesiť, keď zbadá tú najbanálnejšiu formu pýchy. Tú formu romantickej pýchy, ktorá bola v románoch Jane Austenovej predmetom trvalého výsmechu.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!