Príprava na akciu K a väzenie
Jozef Domin
10. marca 2020
Cirkev
Komunizmus na Slovensku
Ako sme už povedali, averzia voči reholiam sa udržiavala v novoveku konštantne. Vadili už Lutherovi a Henrichovi VIII. a o francúzskych revolucionároch a ich pokračovateľoch ani nehovoriac. Rády boli prenasledované v slobodomurárskom Mexiku rovnako ako v slobodomurárskom Francúzsku začiatkom 20. storočia. Z tohto pohľadu nešlo zo strany komunistov o nič prevratne nového. Nová bola len totálna systematickosť brutality, s akou sa postupovalo.
Ako ideový nepriateľ prekážali rády komunistom vždy, ale po roku 1945 v nich videli hlavných šíriteľov klérofašistického tmárstva. Preto úmysel zlikvidovať rehole pojali už dávno pred rokom 1948 a za pomoci sovietskych poradcov sa na túto úlohu usilovne pripravovali.
Čoskoro po Víťaznom februári sa začalo pozvoľné ale systematické „zúčtovanie“ so silami temnoty. Od leta sa jednalo zatiaľ len o jednotlivé, konkrétne zacielené prípady, ktoré boli zdôvodňované ako zákroky proti centrálam protištátnych aktivít, za ktoré boli kláštory považované. Neskôr, v apríli 1949 už zazneli požiadavky tzv. „cirkevných pracovníkov“ akčných výborov Národnej fronty, aby boli kláštory komplexne zrušené.
Po neúspešnom presviedčaní predstavených reholí, ktoré skončilo fiaskom, sa rozhodli komunisti 22. augusta 1949, že rehoľníkov budú „sústreďovať“. Postupne sa začala evidencia stavov, majetku a počtu rehoľníkov a ŠtB bola zainteresovaná na príprave akcie.
20. januára 1950 prijalo predsedníctvo ÚV KSČ plán na likvidáciu mužských kláštorov a nazvali ho „Akcia K“. Plán počítal s postupnou elimináciou rádov podľa kritéria nebezpečnosti. Najprv mali byť zlikvidované najnebezpečnejšie rády: jezuiti a nemeckí rytieri (vládnym nariadením). Špeciálne na Slovensku sa potom počítalo s dvojfázovou likvidáciou.
V prvej fáze sa mal režim vysporiadať so šiestimi najpočetnejšími rehoľami a v druhej sa rátalo s dokončením akcie. Šesť najväčších tvorili: františkáni, saleziáni, verbisti, jezuiti, redemptoristi a premonštráti.
Celá mašinéria aktérov sa skladala z príslušníkov ZNB, ŠtB a pracovníkov cirkevných odborov miestnych zastupiteľstiev. Vybraní zmocnenci mali prevziať majetok kláštorov a predsedovia ONV dostali úlohu vysvetliť propagandisticky dôležitosť a nevyhnutnosť akcie prostému ľudu.
Likvidácia
V noci z 13. na 14. apríla sa uskutočnila prvá etapa akcie. Akcia bola skvele zosynchronizovaná a prebiehala maximálne koordinovane. Okolo polnoci obsadili ozbrojené zložky ZNB, ŠtB a Ľudových milícii všetky budovy kláštorov. Spiacich mníchov zobudili, donútili obliecť a takto zhromaždených ich naložili na autá. S oficiálnym vznesením obvinenia sa neobťažovali. Na zamedzenie potencionálnej vzbury sa použila lož, že budovu zaberá štát a rehoľníci budú presunutí do iných objektov, kde sa budú venovať duchovnej činnosti. Následne boli odvezení do zberných stredísk. Predstavení a najaktívnejší rehoľníci boli uväznení zvlášť. Súdruhovia v obave pred nepokojmi medzi veriacimi zabezpečili ráno slúženie svätej omše, na čo si prizvali diecéznych kňazov, aby bol vzbudený dojem, že sa nič zvláštneho nestalo a všetko pôjde po starom.
Napriek tomu sa nepokojom nepodarilo vyhnúť. Najhoršia situácia bola v obci Spišský Štvrtok, kde nasadili proti veriacim, ktorí bránili rehoľníkov, slzný plyn. V Podolínci dav napadol strážcov kláštora a chcel oslobodiť rehoľníkov. Došlo k ľahším zraneniam na oboch stranách a k jednému vážnemu; bolo spôsobené postrelením. Na rozdiel od verejných procesov, ktoré boli vysoko mediálne pokryté, sa táto akcia tajila a režim ju vysvetľoval len priamo na mieste lokálnym obyvateľom.
Druhá etapa prebehla 3. až 4. mája a dokončila zhabanie a vysídlenie zvyšných 14 kláštorov. Akcia sa na Slovensku dotkla 1 037 rehoľníkov a zlikvidovaných bolo 75 rehoľných domov. Z pragmatických dôvodov ponechali komunisti na pokoji domy Milosrdných bratov, ktorí slúžili v zdravotníckych zariadeniach. Núdza o sekulárnych zdravotníkov však netrvala dlho a nakoniec v roku 1955 bol zlikvidovaný definitívne aj tento rád.
Týmto postupným dolaďovaním represívneho systému sa podarilo nakoniec po akcii K likvidovať aj ženské kláštory. Stalo sa tak pomocou Akcie R, v rámci ktorej boli vo viacerých etapách dislokované do sústreďovacích stredísk rehoľné sestry z celého štátu. Odtiaľ boli mnohé z nich zaradené do výroby, najme do textilného priemyslu a poľnohospodárstva. Niektoré boli dočasne ponechané v zdravotníctve z rovnakých dôvodov ako Milosrdní bratia.
Do armády
Po likvidácii reholí stáli komunisti pred problémom: čo s mníchmi, ktorých neposlali rovno do väzenia? Na pomoc prišiel súdruh Alexej Čepička, minister obrany a zať Klementa Gottwalda, ktorý mal patronát nad armádnymi Pomocnými technickými prápormi (PTP). Zistilo sa totiž, že rehoľníci neabsolvovali povinnú vojenskú službu a teraz nastala vhodná príležitosť dohnať zameškané. Rehoľníci dostali uniformy PTP a lopaty. Nastúpili do baní, kameňolomov, do lesa a na stavby, aby budovateľské nadšenie napredovalo.
V takýchto pracovných jednotkách strávili tri a pol roka, a nakoniec odchádzali do civilu, kde sa nútene (pracovná povinnosť) zamestnávali ako bežní svetskí zamestnanci. ŠtB ich dôkladne sledovala a v prípade, že ďalej praktizovali tajne rehoľný život, tak boli zatknutí a uväznení. Pomocou PTP režim riešil nedostatok lacných pracovných síl v hospodárstve a táto prax, posielať vojakov a študentov na brigády, do odvetví, kde nikto nechcel pracovať, vydržala až do roku 1989.
Do väzenia a do tábora
Tí, čo sa nechceli prispôsobiť boli zatknutí a obvinení z „protištátnej činnosti“. Vo vyšetrujúcej väzbe boli mučení fyzicky aj psychicky, aby z nich režim nakoniec dostal priznanie, že sú reakční kontrarevolucionári. Najčastejšie boli odsudzovaní podľa zákona č. 231/1948 Zb. „na ochranu republiky“. Niektorí len za poburovanie. Obzvlášť závažné boli obvinenia z vlastizrady a špionáže.
Procesy s rehoľníkmi tvorili štandardnú súčasť boja proti triednemu nepriateľovi a udržali sa na Slovensku až do roku 1962. Súdy s kňazmi a rehoľníkmi sa, samozrejme, po tomto roku neskončili, no už nemali hromadný, ale individuálny charakter. Výmera trestov kolísala od najčastejších 2-5 rokov až po doživotie (Ján Mastiliak, Alfréd Janiš). Navyše dostávali na zaplatenie vysoké pokuty, až 150 000 Kčs, ktoré im strhávali z odpracovaných hodín a pokiaľ nezaplatili do konca trestu, tak im bol trest predĺžený. Ich osobný majetok prepadol štátu, takže po návrate na „slobodu“ začínali od nuly.
Pre tých, u ktorých bol predpoklad, že ich náprava je nepravdepodobná, boli určené Tábory nútených prác (TNP) organizované podľa sovietskeho vzoru. Tie sa už v krajine sovietov osvedčili ako ziskové a likvidačné. Umožňovali, ešte predtým ako trestanec umrel alebo sa stal invalidom, aby jeho sily prispeli k budovaniu lepších zajtrajškov. Obzvlášť obľúbené boli uránové bane.
Utrpenie
Vo väzniciach a táboroch čakalo na rehoľných bratov a sestry utrpenie podobné tomu z čias prvých kresťanov. Sadistickí vyšetrovatelia a dozorcovia, mučenie a krutosť v ničom nezaostávajúca za tou starovekou. Všetky metódy komunistických sadistov boli podrobne opísané v Solženicynovom diele Súostrovie GULag a vďaka sovietskym poradcom prenesené aj na Slovensko. (Tým nechceme samozrejme podceňovať invenčnosť slovenských komunistov, ale ako sa hovorí: žiak nie je väčší od učiteľa.)
Spomeňme si napr. na bl. Titusa Zemana, člena saleziánskej rehole. Po svojom zatknutí bol vypočúvaný tými najbrutálnejšími metódami. Pri sústavnom bití utrpel otras mozgu, vybili mu zuby, bili ho a kopali po celom tele, zlomili mu kľúčnu kosť. Nútili stáť na jednej nohe, neustále budili zo spánku mnoho nocí po sebe, dávali mu drogy. Okno jeho cely bolo nasmerované na popravisko. Sám neskôr povedal: „Počúval som denne strašné neľudské výkriky a náreky mučených a popravovaných. Z toho som ošedivel.“
Po odsúdení na 25 rokov žalára Zeman vystriedal niekoľko väzníc: Ilava, Mírov, Jáchymov. V Jáchymove väzni holými rukami triedili rádioaktívnu uránovú rudu. Neskôr prišiel Leopoldov a Valdice. Neskôr popisoval zaobchádzanie s väzňami nasledovne: „Opakovane prinášali vedro plné výkalov, ponorili mi tam hlavu a držali, kým som sa nezačal dusiť. Potom zauchá, kopance do celého tela, silné údery predmetom. Po jednom údere som ohluchol.“ Počas zimy sa musel vyzliekať donaha, ľahnúť si na chrbát do kamennej jamy a roztiahnuť ruky. Tam ho, ležiaceho celú noc, oblievali studenou vodou.
Besnenie budovateľov pokroku a ničiteľov reholí sa nezastavilo ani pred ženskou krehkosťou. Osud bl. Zdenky Schelingovej a praktiky jej mučiteľov sú dokladom ako hlboko môže klesnúť ľudská prirodzenosť zaťažená dedičným hriechom. Potápali ju do vody, kým sa nezačala dusiť, vyviazali jej ruky a zavesili ju na strop, pričom ju neustále brutálne bili. Na následky mučenia nakoniec umrela vo veku 38 rokov.
Poučenie
Stovky takto mučených a často na smrť umučených rehoľníkov sú dôkazom o dvoch pravdách: krv mučeníkov je semenom Cirkvi a sociálne utópie vedú k ešte horším spoločnostiam ako je tá, ktorú chcú napraviť.
Aj dnes sme konfrontovaní s rôznymi budovateľmi krásnych ekologicko-tolerantných zajtrajškov. Prihovárajú sa nám múdri starci, krásne súdružky i nevinné dietky. Na konci utopického sna však môže byť teror podobný študentskému teroru maoistických fanatikov v Číne alebo tomu európskemu, ľavicovému, ktorí mali možnosť zažiť aj slovenskí rehoľníci.
Aj tam bolo na počiatku nadšenie, plné ústa humanity a lásky, ako aj ľútosť nad sociálnou nespravodlivosťou. A nakoniec apokalypsa táborov smrti.
Naša spása je v Bohu, nie v sociálnej utópii.
I. časť: http://christianitas.sk/akcia-k-komunisticky-teror-proti-katolickym-reholiam/
