Prichádza svetová kríza. Komu však zostane v ruke Čierny Peter?

Branislav Michalka
31. januára 2022   Politika

Ako sa tak pomaly vyprázdňujú regály v amerických a kanadských obchodných reťazcoch, tak sa nám pomaly a nezadržateľne vytrácajú aj posledné usadeniny fukuyamovskej mytológie o „konci dejín“ a o definitívnom vplynutí dialektickej rieky sociálnej evolúcie do pokojného mora celosvetového liberalizmu. Nakoniec sám majster Fukuyama, treťotriedny modifikátor a rozrieďovateľ hegeliánskeho tárania, sa pred nedávnom rozhodol hodiť flintu triumfalistického liberalizmu do žita a prihlásil sa k anti-robotickému bio-konzervativizmu. Skrátka, nerád by držal v ruke Čierneho Petra, práve keď sa to všetko definitívne po…

A o to ide teraz aj na tzv. globálnej scéne – komu zostane v ruke Čierny Peter, za tento krach. Pretože, nedajme sa mýliť: tak ako v tej nezapadnutejšej a najzaprášenejšej kancelárii v Kocúrkove, tak aj na vrchu svetovej politiky ide v takýchto chvíľach len o jednu vec – komu sa to všetko hodí na hlavu. Celé toto hemženie, hystéria a panika je výsledkom poznania elít, že sa niečo po… , a vtedy, rovnako na úrade v Kocúrkove, ako aj na vrchnom oligarchickom úrade zaznie rezká poľnica, ktorá neomylne volá elitám do uší: zachráň sa kto môžeš!

Niekto však za to všetko musí byť vinný. Toľko vedomia o prirodzenosti a nevyhnutnosti kauzálneho reťazca zostalo ešte aj tým elitným vyznávačom neprirodzenosti a náhodnosti vo vesmíre, ktorí dnes poväčšine vládnu. Navyše, hnev más, rovnako ako sila prirodzenosti, je neúprosný. Niekto si skrátka musí toho Čierneho Petra vytiahnuť, niekomu musí zostať v ruke, a ten potom bude hrať úlohu planetárneho fackovacieho panáka. Podobne ako Nemecko a Rakúsko-Uhorsko po I. svetovej vojne.

Všetkým vtedy bolo jasné, že svetová vojna bola bankrotom bľabotania o pokroku a zrode nového človeka. Avšak to nebolo možné priznať na planetárnej úrovni, pretože páni mienili v pokroku pokračovať. A tak sa rozhodlo, že za všetko môže Nemecko, či ešte lepšie zakomplexovaný cisár Willi, s komickými fúzmi, detinsky špicatou prilbou a ochabnutou rukou. Čierny Peter teda zostal trčať v nemeckej ochabnutej ruke, a výsledkom bolo, že sa z jednej vojny stali dve, alebo skôr, že sa jedna vojna (vrátane pridružených revolúcií), s krátkymi prestávkami ťahala až do roku 1945. Vtedy sa karty rozdali nanovo.

Vznikli dva tábory, ktoré sa vzájomne obviňovali zo svojich problémov a dialekticky sa dopĺňali, ako dve ambivalentné a spolu neustále koketujúce formy pokroku. Vždy keď sa nepodarilo niečo jednej strane, tak to hodila na druhú a permanentný Čierny Peter (horúci gaštan či smradľavý zemiak), putoval ponad oceány z jednej pokrokovej paprče do druhej. To všetko fungovalo až do času, keď poňali svetové elity tušenie hraničiace s istotou, že nakoniec predsa len ten liberalistický kapitalizmus bude tým očakávaným vyvrcholením pokrokových dejín a rozhodli sa fúzovať. Svetové sociálne laboratórium globálnej elity, zvané Sovietsky zväz, bolo definitívne zatvorené, hlásiac neúspešnosť experimentu. Vznikol krásny nový svet, majster Fukuyama odpískal dejiny a všade mal zavládnuť blahobyt. A chvíľu to tak aj vyzeralo, predovšetkým na Západe.

Realita však bola trochu odlišná, ako to už pri sociálnych utópiách býva. Celý blahobyt po roku 1990 vyplýval z otvorenia panenských trhov na Východe, kde bol postsocialistický človek ochotný stáť v rade na zvädnutý hamburger, kupovať za premrštené ceny CD nosiče, ktoré už nechcel na Západe nikto ani zadarmo vo vianočnom výpredaji (ako prílohu k paste na zuby), mľaskať nad pekne zabalenou čokoládou, ktorá nespĺňala ani socialistické kritériá na zloženie potravín a neustále si kupovať nové a nové lietajúce dámske vložky.

Toto východoeurópske „pole neorané“ sa stalo na dvadsať rokov, podobne ako obdobie americkej konjunktúry po II. svetovej vojne, rajom liberálneho tárania a eldorádom neuveriteľného rozkrádania a ziskov. Tento fakt, na ktorý poukazovali tzv. extrémisti a konšpirátori už pred dvadsiatimi rokmi, teraz ako novinku a veľké politologické múdro, kvôli ktorému bolo zrejme treba dlho študovať na niektorej z rýchlokvasných politologických škôl, financovaných Filantropom, priznávajú aj najmúdrejší ľudia súčasnosti a svedomie národov: ľavicovo-liberálni žurnalisti.

Čas je však neúprosný a každá baňa, aj tá najhlbšia, sa raz musí zavrieť, pretože bager už hrabe naprázdno a zbíjačka sa vrtí márne – už tam skrátka nič nie je. Tak skončila aj baňa východoeurópska a s ňou uvädli aj radostné kvety akademického liberalizmu, ktoré do diaľky rozvoniavali v kníhkupectvách a na konferenciách, spolu s obloženými chlebíčkami. Tie teraz (kvety, nie chlebíčky) mierne zosmradli, podobne ako kedysi kvety socialistické.

Baňa je skrátka vypumpovaná do dna. Vtedy sa musia zlatokopi z Klondajku a Kalifornie, po tom ako odovzdali všetky vyryžované zlaté nugety do banky oligarchom, vrátiť na rodnú farmu a tam premýšľať, kde sa to všetko po… a kto za to nesie vinu. Pýtajú sa múdrych novinárov aj bankárskych oligarchov: Ako je to možné?

A vtedy, kombináciou hnevu más a očakávania veľkého krachu, nastáva to, čoho sme svedkami dnes – veľké hemženie elít a snaha vymyslieť niečo alebo niekoho, na koho sa to všetko zhodí.

Už v roku 2008 bolo jasné, že to ďalej nepôjde. Preto sa začali robiť urýchlene prípravy, ktoré vtedy ešte nikto nechápal. Ako jedna z variánt, ktorá mala suplovať vinníka krízy, bola zrejme vytipovaná celosvetová pandémia. Zaiste si pamätníci spomenú na prípravnú mediálnu masáž so „šialenými kravami“, ktoré mali prenášať Kreutzfeld-Jacobovu chorobu na človeka (čo sa neskôr akosi nepotvrdilo), kačacou chrípkou, vtáčou chrípkou a nakoniec prasacou chrípkou; a rovnako sa upamätajú aj na amerického ministra zahraničných vecí, Donalda Rumsfelda, ktorý nepochybne len čírou náhodou vlastnil zásadný kapitál v korporácii vyrábajucej zázračný liek Tamiflu, práve proti týmto všakovakým novým chrípkam a najmä tej prasacej. Ten si hojne a v strachu kupovali pokrokoví ľudia vo svete aj na Slovensku, a starý Rumsfeld musel potom, zaiste s krvácajúcim srdcom, konštatovať, že zarobil značné peniaze. A ešte to potom na neho vytiahli rôzni neprajníci.

Vtedy sme ešte netušili, aké globálne šialenstvo sú elity schopné spustiť, či skôr nemysleli sme si, že majú tú drzosť zájsť až tak ďaleko. Avšak, čo majú robiť – kríza je tu a tvrdenie, že za zvyšovanie cien, pokles výroby, krach maloobchodov a ďalšie pokrokové lahôdky môže akýsi neosobný vírus, nevyzeralo spočiatku tak neuveriteľne. Lenže s pribúdajúcim časom, zdá sa, začína dochádzať „tupej biomase“, aby sme citovali našich liberálov, že to s tou súvislosťou medzi narýchlo zmontovanou pandémiou a celosvetovou krízou nebude také jednoznačné. Neustále protesty, polarizácia spoločnosti a všadeprítomná zlosť zahustili atmosféru v spoločnosti natoľko, že tento víkend musel dokonca kanadský ultraliberálny „užitočný idiot“ Trudeau utiecť pred demonštrujúcimi spoluobčanmi a skryť sa na neznámom mieste.

Preto majú elity v zálohe zrejme ďalší variant, tentokrát podľa vzoru: za všetko môže Nemecko. Teraz však môže úlohu Nemecka zohrať Rusko. Pokiaľ by sa podarilo vyprovokovať väčšiu vojnu, nemusí byť práve svetová, mohli by sa potom všetky problémy hodiť na jedného hlavného vinníka. Ten by mohol platiť reparácie a jeho územie, ako sa vyjadrila Madelaine Albrightová, by bolo rozparcelované medzi svetové mocnosti, pretože ako uviedla: „Nie je správne, aby jeden štát vlastnil tretinu svetových surovinových zdrojov.“ Tak by bolo zase obnovené eldorádo, krajiny zničené vojnou by sa obnovovali, liberáli by oprášili svoje príručky podnikania, rýchlokurzy geniality a nejakých 20 až 30 rokov by si ťukali na čelo, pochechtávajúc sa v kaviarňach nad tupými dezolátmi a biomasou, ktorí nevedia podnikať. A nechce to tak veľa, aby sa našla zámienka na aspoň malú strkanicu. V Sarajeve na to stačil jeden slobodomurársky nacionalistický nadšenec, Gavrilo Princip, a už sa to mlelo.

Nemusí to však byť práve len Rusko, kandidátov môže byť viacero a Rusko sa nakoniec môže, ako kedysi, podieľať spolu so svojimi globálnymi kamarátmi na ich potrestaní. Taký Lukašenko je priam ideálny adept, ktorý veľmi slabo spolupracuje s globálnymi elitami. Rozpútať vojnu možno aj v Južnej Amerike alebo Ázii a nové zbrane sa otestujú mimo Európy. Hospodárskym dopadom sa však nevyhneme, bude sa šetriť.

Pokiaľ by nevyšlo ani to, je tu v zálohe ďalšia možnosť: múdry otcovsko-materský apel na ľud, aby sa začal sám uskromňovať kvôli klíme. Pokiaľ by to nešlo dobrovoľne, treba ho k tomu trochu popohnať. Už sa na tom začalo pracovať, avšak ohlasy nadšenia ľudu sú chabé a apel elít je v takom rozpore s blahobytom, ktorý bol veštený, očakávaný a sľubovaný do budúcnosti, že to zrejme dobrovoľne nepôjde.

Každopádne, je tu ešte jeden potenciálny vinník. Temno, najtemnejšie, zlo, najzlostnejšie. Sú to kresťania. Oni vytvorili tento starý svet, ktorý napriek toľkým revolučným snaženiam odoláva a odmieta sa zmeniť na krajší a pokrokovejší. Oni diskriminovali sexuálne a iné menšiny, nárokovali si monopol na pravdu a vraždili ľudí na celej planéte po miliardách. Ujarmili ženy, ohovárali iné náboženstvá a bránili pokroku. Nebyť ich, určite by sa už dávno podarilo doplávať do marxistického alebo fukuyamovského mora.

Ale táto karta (Čierny Peter) môže zostať kresťanom v ruke aj kvôli kriku z opačného tábora: Kto najaktívnejšie kolaboroval so súčasným sanitárnym režimom? Kto je najlojálnejším propagátorom environmentalizmu a nového sociálneho usporiadania vo svete? Kto sa stal verným agitátorom Európskej únie a svetového globalizmu? Kto spolu s liberálnou elitou bojuje najnovšie a najaktívnejšie proti konšpiráciám a dezinformáciám? A kresťania môžu byť odrazu predhodení ako obeť davu, ktorý zúri nad prechmatmi elít, pričom tieto elity, vmanévrujúc svoju loďku šikovne do klasických ľavicových vôd (viď nafukovacie holubice Roberta Fica) len oprášia starú dobrú antiklerikálnu rétoriku, s jej významnou súčasťou – jezuitskou dvojtvárnosťou. A o dôkazy zaiste nebude núdza.

Tak či onak, jedno je isté, niekomu ten Čierny Peter musí zostať v ruke. Len nie globálnej elite. Tá robila, čo mohla a mala najlepšiu snahu. No ale čo narobíte, keď vám spoza každého rohu vyskakuje nejaký dezolát, ruský mužík, tmársky fundamentalistický fanatik, no a do toho ešte ten covid a klíma?

Riešenie krízy je jasné: určite neochabujme v snahe po lepšom a pokrokovejšom svete. Ale upracme si najprv na dvore, ako vedel už súdruh Stalin, pochytajme všelijakú tú záškodnícku háveď, no a potom si opäť vyhrňme rukávy a dajme sa do práce. To by v tom musel byť nejaký covidorusotmároklímodezolát, aby sa nám nakoniec ten raj na Zemi nepodarilo vybudovať.

PDF (formát pre tlač)