Prečo Druhý vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus?
23. augusta 2020
História
Rozhovory
„Komunizmus bol a pre mnohých stále je krásnou víziou sveta. Aj keď pri jeho uvádzaní do praxe dochádzalo v rôznych častiach sveta k zneužitiam, nič to nemení na skutočnosti, že samotná myšlienka si zasluhuje, aby ju ľudia nasledovali a realizovali. Takto sa akiste uvažovalo na Druhom vatikánskom koncile a takto mnohí v Cirkvi uvažujú dodnes“, hovorí profesor Marek Kornat (UKSW, PAN) v rozhovore s T. Kolanom.
Prečo počas troch rokov trvania Druhého vatikánskeho koncilu nedošlo k jednoznačnému odsúdeniu komunizmu napriek tomu, že o to žiadalo štyristopäťdesiat koncilových otcov? Prečo dokument, ktorý v tejto veci vypracovali a predložili, bol ignorovaný a prečo sa nikdy nedočkali odpovede?
Za jeden z dôvodov treba uviesť „orientáciu“ koncilu, ktorý bezpochyby bol zvolaný v duchu progresívnych tendencií v Cirkvi, ktoré sa snažili dať Kristovmu ovčincu novú tvár a nevyhýbať sa revolučným zmenám. Preto nemohol byť postup ohľadom komunizmu rovnaký ako v storočí pred koncilom.
Treba tiež spomenúť udalosť, o ktorej málo katolíkov vie, a to tajné stretnutie vo francúzskom meste Metz v roku 1962, tesne pred otvorením koncilu. Na stretnutí sa zúčastnil dekan Svätého kolégia kardinálov, francúzsky kardinál Eugene Tisserant – mimoriadne vplyvná osobnosť vtedajšej rímskej kúrie i celej Katolíckej cirkvi, a zástupca Pravoslávnej cirkvi – lenigradský metropolita Nikodem.
Diskutovali o možnej dohode, že Pravoslávna cirkev vyšle na Druhý vatikánsky koncil svojich pozorovateľov, ale iba za podmienky, že Katolícka cirkev ustúpi od zámeru odsúdiť komunizmus. Treba dodať, že stanovisko Pravoslávnej cirkvi nebolo slobodné, keďže v tom čase bola iba tlmočníkom mienky Kremľa. Dospelo sa k dohode, ktorá pre Katolícku cirkev bola mimoriadne škodlivá. O jej existencii sa verejnosť dozvedela až z francúzskych komunistických novín „La France nouvelle“ a potom z časopisu „La Croix“ vo februári a marci 1963.
Konal kardinál Tisserant samostatne alebo z poverenia Jána XXIII.?
Môžeme predpokladať, že za všetkým stál osobne Ján XXIII. Problém je v tom, že to nikto v Rímskej kúrii nikdy nepotvrdil ani nepoprel. Takisto sa o tom nedozvieme z Vatikánskych archívov, pretože dokumenty týkajúce sa otázky, o ktorej diskutujeme, zostávajú a pravdepodobne ešte dlho zostanú utajené.
Bez ohľadu na to treba predpokladať, že stretnutie v Metzi bolo kľúčové, pokiaľ ide o neodsúdenie komunizmu Druhým vatikánskym koncilom. Na oplátku za Nikodémov sľub, že vyšle delegáciu pravoslávnych pozorovateľov na Druhý vatikánsky koncil, predstavitelia Cirkvi sa zaviazali, že komunizmus neodsúdia.
Na čo boli dobré takéto rokovania?
Treba pripomenúť, že v rokoch 1960 a 1961 naplno pracovala prípravná komisia koncilu zvolaného Jánom XXIII. na sviatok obrátenia sv. Pavla 25. januára 1959, teda hneď na začiatku jeho pontifikátu. Predseda komisie, kardinál Alfredo Ottaviani, požiadal biskupov celého sveta, aby posielali takzvané vota, čiže podnety o tom, na čo by sa mal koncil zamerať. Všetky tieto dokumenty boli neskôr publikované a predstavujú veľký obraz, ako Cirkev vnímala svet v predvečer revolúcie, ktorá sa blížila veľkými krokmi.
Z nich jednoznačne vyplýva, že veľká časť svetového episkopátu požadovala odsúdenie komunizmu. To samozrejme nie je všetko. Medzi ďalšími požiadavkami bolo napríklad aj zjednodušenie obradu niektorých sviatostí či zavedenie národných jazykov do obradu sviatosti manželstva alebo čítanie evanjelia v jazyku ľudu počas omše.
Väčšina biskupov bola proti ekumenizmu vo forme, ako ho poznáme dnes. Nikto nehlásal náboženskú slobodu. Hovorilo sa iba o náboženskej tolerancii voči nekatolíkom, ale zároveň s dôrazom na konverziu inovercov.
V takejto situácii napriek toľkým výzvam na odsúdenie komunizmu došlo k dohode s Pravoslávnou cirkvou, ktorá – zopakujme to – bola v tom čase nástrojom sovietskeho štátu.
Ako je možné, že nejaké tajné rokovania jedného kardinála a z nich vyplývajúce dohody boli dôležitejšie než hlas štyristopäťdesiatich koncilových otcov?
Na Druhom vatikánskom koncile veľkú úlohu zohralo pápežovo prianie komunikované koncilovým otcom rôznymi kanálmi. A katolícky princíp poslušnosti Svätému Otcovi bol na prvom mieste. Okrem toho obrovskú úlohu zohrali štyria moderátori posledného a štvrtého zasadnutia, medzi ktorými najvplyvnejším a bezpochyby aj najliberálnejším bol kardinál Giacomo Lercaro, ktorého do tejto funkcie vybral Pavol VI.
To moderátori organizovali program zasadnutí a vďaka nim „sa stratil“ návrh na odsúdenie komunizmu, hoci ho predložilo takmer štyristo päťdesiat koncilových otcov, čiže približne jedna pätina. Pred začatím koncilu však odsúdenie požadovalo oveľa viac otcov.
Prečo ich počet tak drasticky poklesol?
Je ťažké na túto otázku v krátkosti odpovedať. Dôvodov bolo viac. Treba mať na pamäti, že každé veľké zhromaždenie, a takým ekumenický koncil je, má svojho ducha a dynamiku, ktorá ovplyvňuje jeho účastníkov. Mnohí hierarchovia si určite všimli taktiku Jána XXIII. i Pavla VI., takže netrvali na svojich predchádzajúcich názoroch. Pravdepodobne kolovala medzi nimi aj šikovne vyfabrikovaná (možno Moskvou) téza, že reakciou na slávnostné odsúdenie komunizmu by určite boli represie voči katolíkom za „železnou oponou“. Toto myslenie ovplyvnilo aj otcov.
Katolíci za „železnou oponou“ však boli aj tak prenasledovaní. V mene čoho boli teda robené tieto kroky?
Po prvé, niektorí progresívni konciloví otcovia, najmä takzvaní teologickí experti, akiste podliehali ilúzii, že komunizmus stelesňuje progresívne myšlienky, a hoci má na svojom konte zločiny, jeho celková bilancia určite nie je negatívna.
Nie náhodou Romano Amerio vo svojej knihe Iota unum píše o marxistickej orientácii francúzskeho duchovenstva.
Po druhé, Ján XXIII. vyhlásil, že Cirkev by mala rozlišovať medzi bludom a blúdiacim. Odsudzujeme blud, ale nie blúdiacich – to je v podstate posolstvo jeho encykliky o mieri z roku 1963, Pacem in terris.
Po tretie, úsilie o zblíženie sa s Pravoslávnou cirkvou bolo podniknuté v mene rodiacej sa ideológie „ekumenizmu za každú cenu“. Prvým testom mal byť tzv. dialóg s ruskou cirkvou. A je známe, že ten by nemohol existovať bez vytvorenia politických podmienok. Hlavnou podmienkou bolo, že Rím opustí svoju antikomunistickú orientáciu.
A ekumenizmus, ktorý pred koncilom bol tak jednoznačne odsúdený?
Treba pochopiť, že Ján XXIII. chcel zvolať koncil, ktorý by bol iný ako dovtedajšie koncily. Nikoho neodsudzovať, čo najviac otvoriť Cirkev voči druhým, a tak ďalej …. A hnacou silou tohto pokroku mal byť ekumenizmus. Preto sa rozhodlo, že kontakty s Pravoslávnou cirkvou sú prioritou, pretože vďaka nim sa Cirkev otvorí na východ.
20. novembra 1965 vyšiel v L’Osservatore Romano článok o audiencii, na ktorej Pavol VI. prijal kňazov, ktorí boli prenasledovaní za fašizmu, a pri tejto príležitosti odsúdil fašizmus. A čo komunizmus či iné zločinné ideológie…? Tie nebudú odsúdené?
Fašizmus vtedy bol a stále je synonymom všetkého zla. Pre tých, ktorí hovorili o potrebe zbaviť sa antikomunizmu, základnou politickou ideou bol antifašizmus.
A komunizmus?
Na druhej strane komunizmus bol a pre mnohých stále je krásnou víziou sveta. Aj keď pri jeho uvádzaní do praxe dochádzalo k zneužitiam v rôznych častiach sveta, nič to nemení na skutočnosti, že samotná myšlienka si zasluhuje, aby ju ľudia nasledovali a realizovali. Takto sa akiste uvažovalo na Druhom vatikánskom kongrese a takto mnohí aj dnes v Cirkvi uvažujú.
Ale veď pred Druhým vatikánskym koncilom pápeži dôrazne odsudzovali komunizmus.
Samozrejme. Komunizmus bol trikrát odsúdený a okrem toho bol podrobený dôkladnej analýze v dokumentoch na úrovni encyklík. Mám na mysli Syllabus (ktorý je prílohou encykliky Quanta Cura Pia IX. z roku 1864), encykliku Leva XIII. Quod apostolici muneris z roku 1878, ako aj najdôležitejšia z nich Divini Redemptoris Pia XI. z roku 1937. V dvoch prvých encyklikách je analýza a kritika ideí, v tretej už systému, ktorý vybudoval Lenin v Rusku.
Vo všetkých uvedených dokumentoch pápeži odsudzujú komunizmus predovšetkým za tri veci: Po prvé za to, lebo zbavuje človeka nadprirodzeného sveta a definuje ľudskú podstatu de facto akoby bola zvieracia. Po druhé: komunizmus oznamuje likvidáciu súkromného majetku, ktorý je nevyhnutný pre správny rozvoj človeka, a vyhlasuje teóriu absolútnej rovnosti, ktorá je nezlučiteľná s prirodzeným poriadkom vecí. Po tretie: komunizmus útočí na rodinu, a jedným z jeho cieľov je úplné zničenie rodiny.
Pius XII. šiel ešte ďalej: V roku 1949 dekrétom Svätého ofícia odsúdil stúpencov komunizmu, pričom však neodsúdil tých, ktorí sa nie vždy slobodne ocitli v komunistickej strane. Z histórie našej krajiny vieme, že členstvo v komunistickej strane bolo často vnútené napríklad kvôli možnosti pracovať v určitých profesiách. Za Jána XXIII. sa ustanovenie jeho predchodcu rozšírilo aj na sympatizantov komunizmu.
Bohužiaľ, na Západe sa rozšíril názor, že tieto pápežské odsúdenia sa týkajú iba Talianska, kde medzi kresťanskými demokratmi a komunistami bola zložitá situácia, ale neplatia pre celú Cirkev. Dodajme ešte, že vo svojom vianočnom posolstve v roku 1957 Pius XII. zakázal vyjednávať, ba dokonca aj viesť dialóg s komunistami. To všetko boli veľmi dôležité kroky, ktoré sa ale vôbec nepáčili komunistickým ani liberálnym kruhom.
Ani liberálnym?
Áno. Liberalizmus často kladieme do protikladu s komunizmom, pretože hlása slobodu, často bezhraničnú, jednotlivca, kým komunizmus hlása kolektivizmus. Toto je, samozrejme, učebnicová pravda, ale netreba zabúdať, že liberalizmus stojí na podobných antropologických predpokladoch ako komunizmus. Liberalizmus, ktorý proklamuje hedonizmus a nihilizmus, je jednoznačne proti katolíckemu ponímaniu človeka. Práve z tohto dôvodu liberálne kruhy na pápežovo odsúdenie komunizmu reagovali, mierne povedané, s veľmi malými sympatiami.
Aký vplyv na dnešný svet a na dnešnú Cirkev má neodsúdenie komunizmu na Druhom vatikánskom koncile?
Obrovský a v každom ohľade negatívny. Viedlo to predovšetkým k veľmi silnému prebudeniu tzv. teológie oslobodenia. Súčasný pontifikát je určite týmto trendom priaznivo naklonený a celý spôsob vyjadrovania súčasného pápeža je profilovaný týmto smerom.
Keby na Druhom vatikánskom koncile bolo došlo k odsúdeniu komunizmu, určite by to posilnilo identitu Cirkvi nielen ako antitotalitnej ale aj konzervatívnej sily. To sa však nestalo a následky budú katolíci ešte dlho znášať. Vplyv komunistických ideí na Cirkev ju oslabuje a slúži na presadzovanie hesiel, ktorých realizácia robí z Cirkvi organizáciu zameranú na poskytovanie predovšetkým sociálnej pomoci.
© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.
