Povinný celibát ako ochrana kňazskej identity
James McLucas
23. októbra 2020
Cirkev
Cirkevná kríza
I. časť: http://christianitas.sk/knazstvo-stracajuce-svoju-muznost/
Pozrime sa teraz na špecifiká vývoja, ktorý vnútorne narúša súdržnosť mužskosti v osobe celibátneho kňaza. „Predsedajúci“ pri bohoslužbe bez účasti kňaza sedí na kňazskom sedese, predčítava čítania z evanjelia, káže kázanie (v lepšom prípade spísané kňazom či aspoň diakonom), vyberá cibórium zo svätostánku, prednáša modlitby obety a nakoniec dáva sv. prijímanie. Táto nevysvätená osoba hovorí ako kňaz, správa sa ako kňaz, oblieka sa ako kňaz a uchvacuje pre seba svätostánok, ktorý bol prinajmenšom po jeden a pol milénia najsvätejšou doménou kňazov. Toto všetko je úplne nezlučiteľné s kňazskou identifikáciou s rolou otca (v tomto prípade samozrejme s rolou otca duchovného). Takáto prax reprezentuje radikálny odklon od cirkevnej histórie a skúsenosti a dáva liturgický súhlas konceptu farského spoločenstva „bez otca“.
Použitie termínu „spoločenstvo bez otca“ je úplne zámerné, pretože najlepšie zodpovedá súčasnému sekulárnemu systému. Rodina bez otca je vynález konca dvadsiateho storočia, rovnako ako táto duchovná rodina. V celej histórii sa vždy objavovali farnosti, ktoré museli po dlhé obdobia znášať neprítomnosť kňaza, ktorý bol nútený bez prestania dookola cestovať dlhé vzdialenosti medzi roztrúsenými spoločenstvami. A práve z historického hľadiska nemá teória, že by ho mohol niekto nahradiť, žiadne opodstatnenie.
Výsledky sociálnych výskumov v sekulárnej sfére poukazujú na to, že je možné, aby iná dospelá osoba nahradila pravého otca rodiny, na druhej strane sa kladú otázky, či je to aj správne. Analýzy ukazujú na nepriaznivý vplyv ako na otca, tak aj na rodinu samotnú. Antropologické výskumy naznačujú, že spoľahlivé otcovstvo je podmienené „túžbou po istote otcovstva“. V sekulárnom svete to prakticky znamená, že kľúčovou motiváciou pre prijatie otcovskej zodpovednosti je istota, že je skutočným biologickým otcom dieťaťa. Podobne je tomu aj u celibátnych kňazov –prijatie a dodržanie záväzku stať sa a byť duchovným otcom je podmienené istotou, že sa niekde nevyskytujú sokovia v jeho duchovnom otcovstve. V skratke, pozície suplujúce jeho pastoračné činnosti, podkopávajú istotu otcovstva.
Ochrana kňazskej identity skrz štruktúru, ktorá viditeľne podporuje kľúčové zložky jeho mužskej podstaty, je nevyhnutnou súčasťou, nielen voliteľným doplnkom. To znamená, že okrem zachovania jeho výhradného a jemu určeného „svätého životného priestoru“ v presbytériu kostola je nutné tiež zachovať pre neho všetky sviatostné a liturgické funkcie (obzvlášť tie, ktoré sa akokoľvek týkajú Eucharistie) a vložiť ich do jeho, a to len do jeho rúk. Tieto vonkajšie prejavy poskytujú a preukazujú neustále a vedomé sebauvedomenie a sebapotvrdenie kňaza ako alter Christi a duchovného otca, napomáhajúce jeho mužskej podstate integrovať dôvody k záväzku celibátu a motivujú ho k dosiahnutiu čistoty srdca, ktorá je jeho jedinou cestou k svätosti.
Nie je teda žiadne prekvapenie, keď muž povolaný ku kňazstvu a riadne vysvätený, po zistení, že množstvo tradičných pastoračných úloh je z rôznych „praktických“ dôvodov prevedené na niekoho iného, začne nahrádzať svoju rolu starostlivého otca inou. Rolou úradníka, ktorý v sekulárnej atmosfére zasadacej siene umožňuje a povoľuje, aby sa na povrch vynorili agresívnejšie a obchodnícky súťaživejšie pudy. V skutočnosti bude tento muž hľadať všetky možné výhovorky a ospravedlnenia pre túto výmenu, obzvlášť ak k tomu dostane požehnanie od cirkevných autorít.
Pre plné pochopenie tohto patologického procesu je nutné sa pozrieť na procesy odohrávajúce sa v oblasti profánnej kultúry. Niektoré nové informácie hovoria o tom, že muži sú pod vplyvom sociálnych štruktúr súčasnej západnej spoločnosti odsúvaní na jej okraj. Ženy majú kvôli prirodzeným zákonom (schopnosti rodiť deti a tiež túžbe a istému nadaniu ich aj vychovávať) významné a nezastupiteľné postavenie. Muži, ktorí boli z biologického hľadiska ochudobnení o svoje jasné sociálne vymedzenie, trpia jemným, intuitívnym pocitom, že od okamihu, kedy došlo k počatiu dieťaťa, nie je ich prítomnosť už považovaná za nevyhnutnosť. A moderná spoločnosť vo svojej podstate toto uvažovanie nielen podporuje, ale navyše ho do istej miery aj oceňuje. Fakt, že mnoho otcov od rodiny odchádza, nakoniec plne verifikuje skutočnosť, že ženy dokážu pod tlakom okolností rodinu zabezpečiť. Psychologická a emocionálna cena je však samozrejme obrovská, a to ako pre matku, tak aj pre dieťa. Cez toto všetko však značné množstvo opustených matiek s deťmi nielen prežíva, niekedy sa im darí dokonca aj veľmi dobre, a to bez akejkoľvek prítomnosti alebo prínosu „mužskosti“.
Z tohto dôvodu sa zdá, že obavy mužov o ich nevyhnutnosť nie sú neopodstatnené. Od pradávnej histórie plnili muži úlohy porovnateľné s nevyhnutnosťou žien – úlohy živiteľa a ochrancu. So vzrastajúcou ekonomickou nezávislosťou žien sa však význam týchto rolí značne oslabil, na čo muži vo všeobecnosti reagujú dvojakým spôsobom:
- Buď ochotne prijímajú zníženú úroveň svojej nevyhnutnosti, čo im umožňuje zapojiť do celej situácie sebeckú zložku ich mužstva (vzťah k žene sa stáva len hrou bez akejkoľvek zodpovednosti a povinností).
- Alebo dochádza k zníženiu ich sebavedomia, ktoré sa navonok v ich správaní prejavuje rôznym spôsobom – sexuálnymi výstrednosťami či poruchami (impotencia, homosexualita či promiskuita), opustením detí atď.
A k podobným procesom dochádza vďaka prehlbovaniu nezávislosti pastoračnej činnosti od kňaza aj pri celibátnych katolíckych kňazoch. Pokoncilová cirkevná štruktúra v podstate vypestovala dysfunkcie, ktoré ústia až do príliš evidentne nezdravých vzorov správania.
Strata jedinečného intímneho vzťahu medzi kňazom a nadprirodzenom tak síce svojou formou len nepatrne, svojim dosahom však významne, prispieva k celému popisovanému vývoju. Zatiaľčo je bez prestania zdôrazňované, že sa pre kňazov v podstate nič nemení, pretože je to stále on, kto má v rukách moc konsekrácie, liturgisti urobili jeho prítomnosť pri prijímaní postrádateľnou. V súčasnosti prijíma mnoho katolíckych veriacich Telo Kristovo z rúk laikov, čo však spôsobuje úplnú neprítomnosť spoločného intímneho aktu stretnutia, ktorý je samotným jadrom činnosti „dobrého pastiera“. Cirkev vychádzajúc naproti stále feminizovanejšej spoločnosti akoby kňazom hovorila: „Časy, keď ste boli pre konsekráciu nevyhnutní, sú preč.“ Akt kňazského „nasýtenia“ veriacich Chlebom života sprítomňuje rolu kňaza ako jeho výsadného sprostredkovateľa a formuje ľudské vnímanie jeho duchovného otcovstva v oveľa väčšej miere, než sa nám vôbec zdá. Úloha kňaza nebola nikdy obmedzená len na jeho činnosť v presbytériu, ale čo ho robí pre jeho ovečky jedinečným, je jeho výsadný vzťah k Eucharistii, ktorú k nim zo svätostánku prináša. Záväzkom k celibátu je v tradičnom katolíckom ríte hmatateľným znamením „Kristo-človeka“.
Všetko, čo je popísané vyššie, má na celibátneho kňaza oveľa ničivejší dopad než na kňaza v manželskom stave. Ženatý kňaz má totiž možnosť požívať celú prirodzenosť svojej psychosexuálnej dynamiky, ktorej sa mu dostáva ako manželovi a otcovi. Tradičná rola celibátneho kňaza ako výlučného sprostredkovateľa posvätného, mu však vždy napomáhala spracovávať jeho prirodzenú túžbu po exkluzívnom zväzku s inou osobou a zachovávať jeho orientáciu k duchovnému manželstvu s Cirkvou. V súčasnosti je však pre mnohých kňazov celibát niečo, čo si musia obliecť spoločne s klerikou a nemá zásadný význam na úlohu, ktorú zohrávajú; len ďalší odtieň farby na hereckom nalíčení.
Mimochodom nie je bez zaujímavosti, že v cirkvách východného rítu, kde je tradícia ženatých kňazov živá, neexistujú akékoľvek snahy o prenesenie duchovných úloh z kňazov na laikov. Zdá sa, že to fyzické manželstvo a otcovstvo nejako povyšuje chápanie požiadaviek potrebných na udržanie vzťahov medzi autentickou mužskosťou a duchovným otcovstvom.
Aj keď sa vyššie zmienené môže na prvý pohľad zdať čudné, podrobnejší rozbor nám ukáže, že tomu tak nie je. Revolúcia, ktorú naštartoval II. vatikánsky koncil, nebola vykonaná kňazmi, ktorí v praxi plnili úlohy spojené s duchovným otcovstvom na úrovni farností. Kto teda boli tí, čo sa najviac zasadili o odstránenie tradičných štruktúr, ktoré po stáročia ochraňovali celibátne kňazstvo? Kňazi, ktorých domovom bolo akademické prostredie univerzít; kňazi ktorí si svoje profesúry cenili rovnako ako svoje kňazstvo. Biskupi, ktorí neboli ochotní postaviť sa zabehnutej byrokracii, sa skryli za týchto „expertov“. Títo periti nadobudli skrz svoju schopnosť ovplyvňovať a riadiť významných biskupov neobvyklú moc.
Karierizmus a ambície hlboko zakorenené v nedostatku pokory slúžili (samozrejme vždy na úkor duchovného života) ako „prijateľná“ náhrada aktívneho sexu pre tých, ktorí boli povolaní k celibátu a sľubu zdržanlivosti. Človek sa až musí obávať, či kňazi a biskupi, ktorí presadili pokoncilové zmeny, skutočne mali prirodzené dispozície k plneniu úloh spojených s úradmi duchovného otcovstva. Túžba po moci a postavení vo forme karierizmu môže ľahko prehlušiť a vytesniť intenzívnu mužskú telesnú žiadostivosť, a pretože sa vo svojej podstate nikdy úplne neidentifikovali s rolou duchovného otca, procesy spojené so zmenami v rozdelení liturgických a náboženských úloh sa ich v podstate nijako závažne nedotkli a neznamenali pre nich žiadnu stratu. Obraz kňaza je teda degradovaný do polohy „profesionála“ a celibátnici z presvedčenia nie sú vnímaní nijako inak, len ako starí mládenci z donútenia. Kňaz teda plní funkciu „cirkevného technika“ a veľké množstvo z nich sa s naplnením tejto úlohy úplne uspokojí.
Niekomu by sa mohlo zdať zvláštne, že sa do diskusie o tejto problematike zapája príliš málo teologickej argumentácie. Ako som sa však už snažil naznačiť, súčasná situácia je vo svojej podstate historická novinka. A nielen to, vo všetkej úprimnosti sa musím priznať, že neverím, že by akákoľvek argumentácia postavená na historických precedensoch sama o sebe dokázala niečo zmeniť. Zmeny, ktoré sa udiali za posledných 30 rokov, boli natoľko protichodné k prirodzenému vývoju, že nie je najmenší dôvod sa domnievať, že takáto argumentácia per se môže spôsobiť nejakú zásadnú reakciu.
Avšak teologická odpoveď, ktorá bude vyslovená proti samotnému ústrednému bodu tohto článku, obzvlášť tak prosbe o zachovanie funkcie kňaza ako „správcu Eucharistie“, bude využívať argument, že pre nedostatok vysvätených kňazov sú trvalí diakoni a laickí „duchovní“ nevyhnutnosťou. „Podstatné je, že Eucharistia je určená veriacim; akokoľvek závažný zhubný efekt na kňazstvo je teda prevážený sprístupnením sv. prijímania, najmä v misijných oblastiach a krajinách trpiacich kritickým nedostatkom kňazov.“ Mojou prvotnou odpoveďou je v tomto prípade zdôraznenie, že trvalí diakoni nie sú na misijných územiach príliš častým zjavom, práve pre zmätok a nedorozumenia, ktoré sú často spôsobené oddelením duchovného stavu a celibátu. Po druhé, akákoľvek prax, ktorá narúša jemné tkanivo, ktoré zviditeľňuje jedinečné spojenie Eucharistie a kňazstva, zanecháva zásadné stopy na nadprirodzených účinkoch tejto sviatosti.
Milosť stavia na prirodzenosť a transformuje ju. Avšak ak existuje akákoľvek cirkevná štruktúra, ktorá narúša rovnováhu medzi prirodzeným a nadprirodzeným, milosť môže zotrvávať v nečinnosti, kým nedôjde k náprave príslušných trhlín. Koniec koncov, sv. prijímanie je určené k prospechu celej Cirkvi, nielen osoby prijímajúceho. Z toho vyplýva, že pokiaľ je nejaká časť Cirkvi poškodená štrukturálnou poruchou, ktorá v sebe zahŕňa práve podávanie a prijímanie Eucharistie, je ohrozená nielen táto časť, ale celá Cirkev.
Veľké množstvo viditeľného života Cirkvi však nemôže byť pozmenené bez toho, aby nedošlo k napadnutiu participácie ľudského elementu na posvätnom. Jedna z odnoží heretického manicheizmu považovala hmotný svet za tak ničotný, že za predpokladu, že hriešnik zostáva bez prestania duchovne orientovaný na Krista, dokonca ani nezáleží na tom, aký ťažký hriech bol spáchaný. Ak teda predpokladáme, že môžeme s viditeľným životom Mystického Tela robiť čokoľvek sa nám zapáči, bez akéhokoľvek rizika negatívnych duchovných dopadov, riskujeme upadnutie do inštitucionálnej obdoby manicheizmu. Svoj argument milosti stavajúcej na prirodzenosti som použil preto, že pokiaľ dôjde k masovému prerozdeleniu rolí vnútri Cirkvi bez ohľadu na otázky prirodzenosti, milosť potrebná k integrácii mužstva a celibátu sa nemusí dostaviť – jednoducho dôjde k rozkolu medzi emóciami, rozumom a vôľou.
Tí, ktorí nesúhlasia s tým, čo bolo doposiaľ diskutované, budú pravdepodobne kontrovať tvrdením, že išlo o debatu o nepodstatných „drobnostiach“, ktoré ani zďaleka nemôžu konkurovať ostatným problémom súčasnej Cirkvi. Ale náš Pán založil Cirkev s Eucharistiou a kňazstvom – pokiaľ teda pokoncilové zmeny posledných štyridsiatich rokov škodia ktorémukoľvek zo zmienených, nachádzame sa nebezpečne blízko ohrozenia samotných základov Cirkvi. Predpoklad, že Cirkev môže niekomu inému ponúknuť niektorú z činností náležiacich kňazovi, bez toho aby utrpelo ujmu jeho mužstvo a osobnosť, je neospravedlniteľne trúfalý. Zásadne to ovplyvní jeho vnímanie života a povolania, rovnako ako jeho vieru a modlitbu.
Samozrejme je možné, že pokoncilová Cirkev chcela pomocou inštitucionalizácie prerozdelenia rolí medzi kňazmi a laikmi ukázať svoju ústretovosť a súhlas s trendami sociálnej politiky, ktorá tak veľmi premenila západnú kultúru a spoločnosť. Alebo sa snáď jednalo o bezmyšlienkovitý posun bez akejkoľvek reflexie? Nech je tomu ako chce, cirkevné autority skôr či neskôr bez ohľadu na tradičný jazyk, ktorým sa snažia zakryť zmenu štruktúr, zistia, že biblické napomenutie pred nalievaním mladého vína do starých mechov prerazí hrošiu kožu ich sebaklamu.
Cirkvi teda zostávajú len dve možnosti: buď povinný celibát pre kňazov, alebo súčasná cirkevná štruktúra ignorujúca jeho prirodzené základy. Iná stredná cesta neexistuje.
