Posledná vojna generála Franca

Andrzej Solak
5. júla 2020
  História

V marci 1939, po skončení občianskej vojny, vodca španielskych národniarov generál Francisco Franco, položil šabľu na oltár kostola sv. Barbory v Madride a sľúbil, že svoju zbraň bude používať už iba pri obrane proti vonkajšiemu nepriateľovi. Už v roku 1944 musela jeho vlasť odraziť inváziu komunistických a anarchistických emigrantov spoza Pyrenejí. V nasledujúcom desaťročí prišla nová rana, tentoraz zo zámoria, z úplne nečakanej strany.

Boj o mesto Tiliuin odvážne bránené malou skupinou Španielov a Berberov verných legitímnej vláde na prelome novembra a decembra 1957.

Španieli dobyli brehy v Afrike už v 15. storočí počas vojen s Maurami. V priebehu nasledujúcich storočí prechádzal severnou Afrikou jeden z frontov vojny medzi kresťanstvom a islamom. Po druhej svetovej vojne Madrid stále spravoval niekoľko enkláv – Ceutu a Melillu na pobreží Stredozemného mora, ako aj územie Španielskej západnej Afriky.

Na jar 1956 sa Francúzsko a Španielsko vzdali svojho protektorátu nad Marokom. Na scéne sa však objavil nový hráč, ktorý mal nadštandardné ambície. Sultán, ktorý vládol v Rabate, neskorší kráľ Muhammad V., ako aj sekulárni arabskí nacionalisti, si začali robiť nároky na územia susedov a hlásali ideu Veľkého Maroka. Ešte v tom istom roku anektovali Tanger, ktorý mal dovtedy štatút slobodného mesta. Ich apetít však rástol.

Veľké Maroko malo mať rozlohu 1 700 000 kilometrov štvorcových, čo je štyrikrát viac ako skutočná plocha krajiny. Našťastie sa politici z Rabatu vzdali myšlienky opätovného dobýjania Pyrenejského polostrova, ale nemali v úmysle vzdať sa vlastníctva patriaceho Madridu v Afrike. Keď boli diplomatické žiadosti a výkriky na manifestáciách neúspešné, rozhodli sa problém vyriešiť násilím. Veď aj pred stáročiami, keď moslimskí Arabi ovládli Maghreb a Španielsko, je jasné, že to v nijakom prípade nedosiahli s olivovou ratolesťou v rukách.

Marokánska invázia

Maroko plánovalo dobyť Španielsku západnú Afriku bez toho, aby pritom nasadilo svoju regulárnu armádu. Vznikla (údajne spontánne) Marocká oslobodzovacia armáda, ktorá mala tisícky príslušníkov vybavených zbraňami z vládnych arzenálov. Emisári „osloboditeľov“ prenikali na územia patriace pod Madrid a podnecovali ľudí, aby vojensky vystúpili. Výzvy na rozsiahle protišpanielske povstanie nepriniesli sľubované výsledky, ale aspoň sa podarilo získať skupinu bojovníkov z niektorých púštnych kmeňov.

Dňa 10. apríla 1957, v španielskej enkláve Ifni, podnecovatelia vyvolali nepokoje. Ich účastníci vraždili domorodcov, o ktorých si mysleli, že sú iberskí loyalisti. V tejto situácii sa generál Franco rozhodol vyslať do regiónu oddiely Španielskej cudzineckej légie, výsadkárov a pechotu. Medzitým napätie stúpalo. V októbri jeden a pol tisíc mudžahedínov (bojovníkov) Marockej oslobodzovacej armády vstúpilo na pobrežie Ifni a obsadilo dediny Kulmim a Bou Izarguen. Počas rokovaní odmietali možnosť stiahnuť sa odtiaľ.

23. novembra 1957 začal krvavý boj. Tisíce Maročanov zaútočilo na vojenské posádky na území Ifni. Španielska armáda (vrátane domorodých jednotiek) sa postavila na tvrdý odpor. Vo väčšine prípadov bol nepriateľ odrazený, hoci jednotky v Tiliuine a Telate boli obkľúčené.

V Tiliuine sa bránilo šesťdesiat Španielov a Berberov. Po troch dňoch sa dočkali podpory zo strany letky piatich bombardérov CASA 2.111 (španielsky variant Heinkel He 111), ktorá bombardovala nepriateľské pozície, zatiaľ čo ďalších päť transportných lietadiel CASA 352 (Pyrenejská verzia Junkers Ju 52/3m) vysadilo sedemdesiatpäť výsadkárov. Bola to prvé vzdušné vysadenie vojska v histórii španielskych ozbrojených síl. Situáciu však sťažovali zlé poveternostné podmienky a viditeľnosť bola sotva na dvesto metrov. Napriek tomu výsadkári boli plynulo vysadení a okamžite sa pridali k obkľúčenej posádke. Vojaci na poste sa 3. decembra dočkali posily. Pomoc sa prebila do Telaty a pred záhubou zachránila stotridsať vojakov.

Aby sa zabránilo rozptylu, Španieli sa stiahli do Sidi Ifni, hlavného mesta regiónu. Mesto chránené systémom zákopov bolo systematicky zásobované flotilou. Útoky nepriateľa boli bez problémov odrazené. V enkláve bola patová situácia. Skutočný zápas sa však mal odohrať inde.

Súčasne s útokom na Ifni marockí „osloboditelia“ udreli aj na španielsku Saharu. Útoky boli podniknuté na posádky v Arguibe, Tan-Tane, Ville Bens, El Aaiune. 13. januára 1958 pod Ed-chera padli do pasce dve skupiny z 13. práporu Španielskej cudzineckej légie vykonávajúce prieskumnú misiu. Rozpútal sa boj, ktorý trval mnoho hodín. Hoci nepriateľ mal prevahu, legionári ho prinútili na útek. V boji padlo štyridsaťosem Španielov a dvestoštyridsaťjeden Maročanov.

Španielsko viedlo marockú vojnu pomocou mimoriadne zastaranej výbavy, ako napríklad pušky Mauser či samopal MP-18 vyrobený pred druhou svetovou vojnou.

Polátaný šrot

Madrid sa ponáhľal s pomocou svojim africkým usadlostiam, ale šlo to veľmi pomaly. Letecké operácie brzdilo nepriaznivé počasie, rozbúrené more paralyzovalo aktivity flotily, a k tomu všetkému ešte vypukla epidémia chrípky. Presuny bol sprevádzané chvatom a zmätkami. A tak sa stalo, že tanky boli vyložené v prístave Villa Bens a ich munícia vo vzdialenom El Aaiune. Jeden z bombardérov havaroval počas pristávania, pretože letisko nemalo navigačné zariadenia, ale zato tam boli všetky možné druhy whisky.

Uniformy vojakov prichádzajúcich z Európy boli nevhodné pre africké podmienky. Chýbala dokonca poriadna obuv do púšte a do hôr – hovorili sa anekdoty o legionároch bojujúcich v teniskách. Lietadlá zhadzovali vodu na obliehané pevnosti v pneumatikách od nákladných vozidiel. Španielsko bolo stále chudobnou krajinou, ktorej sa neušli výhody Marshallovho plánu. Vďaka dodávkam z USA malo veľa moderných zbraní, ktoré však americký spojenec kategoricky zakázal používať v boji proti marockej agresii!

V tejto situácii siahli po starých bombardéroch, ktoré si ešte pamätajú občiansku vojnu i druhú svetovú vojnu. Prerobili aj niekoľko výcvikových lietadiel, na ktoré provizórne inštalovali gondoly s novými guľometmi. Velenie požadovalo napalmové bomby – španielski piloti však nesmeli používať túto zbraň z obavy pred medzinárodnými protestmi (napriek tomu, že v päťdesiatych rokoch minulého storočia Američania bežne používali napalm v Kórei a Francúzi v Indočíne a Alžírsku). V tichosti sa pokúšali problém vyriešiť „podomácky“ zhotovenými benzínovými bombami. Ako sa s trpkosťou posťažoval jeden z generálov, obrana bola zabezpečovaná pomocou starého, starostlivo polátaného šrotu.

Pomoc od Seiny

Paríž situáciu pozorne sledoval. Francúzsko sa obávalo, že konflikt negatívne ovplyvní jeho situáciu v Alžírsku, a preto sa rozhodlo podporiť Španielov. Zástupcovia oboch krajín podpísali dohodu o vedení spoločnej vojenskej operácie. Španieli zhromaždili deväťtisíc vojakov, 113 lietadiel (z toho päťdesiatsedem bojových), ako aj tanky a obrnené vozidlá. Francúzi poslali päťtisíc vojakov, 630 vozidiel a sedemdesiat lietadiel.

Vo februári spojenci začali ofenzívu. Najskôr letecké a raketové útoky rozbili nepriateľské zoskupenie v oblasti Tan-Tan. Nepriateľ v panike ustúpil a mal asi stopäťdesiat mŕtvych. Potom boli Maročania vytlačení z Edcheru a v Bir Nazarane, Terabayi a Auserte utrpeli porážku za porážkou. Španieli a Francúzi naďalej útočili. Rýchlo sa premiestňujúce motorizované kolóny koordinovali operácie s výsadkármi. Lietadlá zasypávali nepriateľa bombami a pálili naň z palubnej zbrane. Táto novodobá tvár vojny kontrastovala s obrazom jednotiek, ktoré šli do boja tak ako pred storočiami – na chrbtoch tiav a mulov.

Do konca februára boli hlavné nepriateľské sily rozbité a vytlačené do Maroka, oficiálny koniec vojny bol však vyhlásený až 30. júna 1958. Španielsko zvíťazilo, aj keď v zoznamoch jej strát figurovalo tristo zabitých vojakov. Pre politikov bol konflikt nepríjemný. V nasledujúcich desaťročiach vojnu málokto spomenul.

Čoskoro bola podpísaná mierová zmluva. Mohamed V. „na osladenie“ porážky dostal oblasť Tarfaya. O niekoľko rokov neskôr rozpútal vojnu s Alžírskom, ale aj tam utrpel porážku. Čoskoro Španielska Sahara a Ifni začali ťažiť z hospodárskeho rozmachu v metropole. Vynaložili sa tu značné investície, životná úroveň obyvateľstva výrazne vzrástla. Generál Rafael Casas de la Vega, ktorý bol v roku 1961 členom Generálneho štábu Sahary, potvrdil:

„V týchto oblastiach sme my, vojaci španielskej armády, nenosili zbrane. Neboli potrebné, stali sme sa súčasťou prostredia, boli sme jedni z nich. Usilovali sme sa všetkým pomáhať a mali nás radi. Pre nás a pre nich bola Sahara španielskou provinciou.“

Objavy ložísk ropy a fosfátov spôsobili, že o tieto skalnaté a púštne pozemky bol zrazu veľký záujem. Nároky na územie malo nielen Maroko, ale aj Mauritánia, ktorú otvorene podporovali Spojené štáty, Arabská liga a OSN. V roku 1969 sa pod medzinárodným tlakom Španielsko stiahlo z Ifni, kam čoskoro vkročili Maročania. Zástupy miestnych obyvateľov sa neraz so slzami v očiach lúčili s odchádzajúcimi vojakmi.

Zlomený meč

V sedemdesiatych rokoch vyrástla nová generácia obyvateľov Španielskej Sahary. Objavili sa rozdelenia – niektorí domorodci chceli udržiavať spojenie s metropolou, iní sa začali domáhať nezávislosti. Najmenej priaznivcov mala požiadavka na „znovuzjednotenie“ s Marokom a s Mauritániou, ale práve túto možnosť chceli regiónu nanútiť medzinárodní machri.

Koniec Španielskej Afriky sa prekrýval s poslednými mesiacmi života generála Franca. Chorý vodca bol stále pri sile. Bol ochotný súhlasiť s referendom obyvateľov Sahary, aby sami rozhodli o budúcnosti týchto území. Keď však marocký kráľ Hassan II. ohlásil Zelený pochod svojich poddaných (350-tisíc) na Sahare a „pokojné“ dobytie zóny, Franco navrhol, aby príslušná oblasť bola ohradená tromi kruhmi mínových polí.

Madridské politické elity však neprejavovali veľkú ochotu. Najsilnejšie postavenie získala liberálna frakcia, ktorá bola ochotná zmieriť sa s demokratickou opozíciou, ktorá sa už chystala prevziať moc. Starý generál umieral a s ním odchádzal starý rytiersky svet. Španielsky meč bol zlomený. Prichádzal čas darebákov pripravených vypredať zvyšky niekdajšej slávy.

Tri mesiace po smrti generála Franca sa Španielsko stiahlo zo Západnej Sahary. Oficiálna vláda Madridu nad týmto regiónom sa skončila 26. februára 1976. Tejto oblasti sa okamžite zmocnili marocké a mauretánske jednotky. Saharčania domáhajúci sa nezávislosti sa stali obeťami masového teroru, deportácií, masakrov a bombardovania. Marocká armáda vyzbrojená západnými demokraciami bez problémov pálila do domorodcov napalmom.  „Dekolonizácii“ a „boju proti imperializmu“ v Afrike každý rozumel po svojom.    

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.