Pápež František a pokušenie tradicionalistov - Christianitas

Pápež František a pokušenie tradicionalistov

Roberto de Mattei
5. júla 2022
  Cirkev


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Medzi pápežom Františkom a svetom Tradície sa vytvoril dialektický vzťah, ktorý môže mať nebezpečné dôsledky.

Zdroj: flickr.com

Motu proprio Traditionis custodes zo 16. júla 2021, ktoré ruší motu proprio Summorum Pontificum Benedikta XVI., by nás nemalo pomýliť. Pápež František nie je proti starobylému rímskemu rítu ako takému, ale neznáša tých, ktorí sú tomuto rítu verní alebo lepšie povedané, neznáša karikovaný obraz, ktorý sa o tradicionalistoch vytvoril v priebehu rokov. Príznačná je v tomto smere zmienka o „čipkách starých mám“ v jeho príhovore k sicílskemu duchovenstvu zo 17. júna (https://www.vaticannews.va/it/papa/news/2022-06/papa-francesco-udienza-vescovi-sacerdoti-sicilia-chiesa-discorso.html).

„Babičkina čipka“ existuje iba vo fantázii niekoľkých progresivistických ideológov. Realita sicílskeho kléru nie je realitou čipiek, ale tvoria ju, ako všade, kňazi, ktorí chodia v tričkách a sandáloch a novú omšu slávia nedbalo a neúctivo. Zdôvodňujú to tvrdením, že forma nie je podstatná, ale práve ich odpor k starobylým formám ukazuje, ako u mnohých z nich forma prevažuje nad podstatou.

Pápež František nie je citlivý na tému liturgie, ale vo všeobecnosti ho nezaujímajú doktrinálne diskusie, ako napríklad tá, ktorá proti sebe postavila konzervatívcov a progresívcov počas II. vatikánskeho koncilu a v rokoch bezprostredne po ňom nasledujúcich. „Skutočnosť je dôležitejšia než myšlienka“ je jedným z postulátov encykliky Evangelii gaudium (EG, 217–237). To, na čom skutočne záleží, „nie sú myšlienky“, ale „rozlišovanie“, zopakoval 19. mája v prejave v sídle Civiltà Cattolica s redaktormi európskych kultúrnych časopisov Spoločnosti Ježišovej (https://www.laciviltacattolica.it/articolo/papa-francesco-in-conversazione-con-i-direttori-delle-riviste-culturali-europee-dei-gesuiti/).

Keď človek vstúpi len do sveta myšlienok a vzdiali sa od reality,“ dodal, „skončí na posmech.“ Tento výsmech, ktorý pripisuje neexistujúcej tradicionalistickej čipke, ale nevšíma si ho v chaotických liturgiách progresívneho kléru.

Keď sa rozlišovanie odkloní od ideí, zmení sa na personalizmus. František má tendenciu personalizovať každú otázku bez ohľadu na zvyky, idey a inštitúcie Cirkvi. V oblasti riadenia vedie personalizmus k „výnimočnosti“, ale výnimočné rozhodnutia, ako poznamenáva vatikanista Andrea Gagliarducci, sú len výnimočnými rozhodnutiami, nevytvárajú objektívnu a univerzálnu normu (http://www.mondayvatican.com/vatican/pope-francis-the-limits-of-personalism). Potvrdzujú to aj jeho vzťahy so Zvrchovaným maltézskym rádom. Pápež sa nebojí porušiť pravidlá alebo zmeniť kánonické právo, ak je to potrebné, práve preto, že každý jeho čin je osobnou, a teda „výnimočnou“ záležitosťou.

Františkovi odporcovia, ktorí sú „reštaurátori“, ako ich sám nazýva, však riskujú, že svoj odpor voči jeho pontifikátu personalizujú a zabúdajú, že František je Petrov nástupca a Kristov vikár.

Niektorým tradicionalistom sa zdá byť nepredstaviteľné, žeby pápež František mohol byť legitímnym pontifikom, a aj keď to slovami akceptujú, na úrovni faktov to popierajú, pričom podobne ako on uprednostňujú prax pred teóriou v mene osobného rozlišovania. Používanie oslovenia Bergoglio, a nie František, naznačuje túto tendenciu k personalizácii, ktorá dosahuje extrémne vrcholy, keď sa o ňom hovorí s opovrhnutím ako o „mužovi od svätej Marty“ alebo „Argentínčanovi“. Práve jasnozrivý argentínsky pozorovateľ vecí Cirkvi poukázal na to, že „radikalizácia spôsobuje, že celá skutočnosť sa číta sub specie bergoglii. Takto sa naša príslušnosť ku katolíckej viere paradoxne už nezakladá na súhlase s vierou apoštolov, ale na odpore voči všetkému, čo František robí“ (http://caminante-wanderer.blogspot.com/2022/06/radicalizaciones.html).

Personalizácia problémov vedie nielen k primátu praxe, ale aj k primátu myšlienok nad citmi. Láska a nenávisť sa emancipujú od dvoch augustiniánskych miest, ku ktorým by mali byť ukotvené, od Civitas Dei a Civitas diabuli, a personalizujú sa. Tento fenomén sa zrodil v rámci neomodernizmu v 60. rokoch 20. storočia. Stačí si prečítať nevraživé stránky denníka pátra (neskôr kardinála) Yvesa Congara a cítiť horkú príchuť nenávisti, ktorá srší z každého riadku voči Tradícii Cirkvi. Táto nenávisť však, žiaľ, nakazila aj niektorých tradicionalistov, ktorí hlboko nenávidia pápeža Františka bez lásky k pápežstvu: nenávidia katolíkov, ktorí zmýšľajú inak ako oni, bez lásky k Cirkvi. V roku 2016 vyšlo úctivé a vyvážené Correctio filialis o omyloch pápeža Františka. V súčasnosti kritika stratila na obsahu a úcte a jej jazyk sa stáva rozdeľujúcim a agresívnym.

Základom katolíckeho náboženstva je však láska. Existuje puto dokonalosti, hovorí svätý Pavol, a týmto putom je láska (Kol 3,14), ktorou milujeme Boha pre neho samého nadovšetko a seba a blížneho pre Boha. Láska k blížnemu nemá nič spoločné s filantropiou alebo sentimentalitou, ale kresťanstvo bez lásky nie je kresťanstvom. Láska k vzdialeným skrýva nenávisť k blížnym, ale nenávisť k blížnym je prejavom absencie Božej lásky. Samostatne posudzovaná láska k Bohu je sama osebe zjavne vyššia ako láska k blížnemu, ale ak sa tieto dve lásky, láska k Bohu a láska k blížnemu, posudzujú spoločne, láska k blížnemu pre Boha je podľa teológov lepšia ako samotná láska k Bohu, pretože prvá zahŕňa obe lásky, čo sa o druhej nedá nevyhnutne povedať; okrem toho láska k Bohu, ktorá sa vzťahuje aj na blížneho, je dokonalejšia, pretože Boh prikázal, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho blížneho (Antonio Royo Marin o. p., Teológia kresťanskej dokonalosti, tr. it. Edizioni Paoline, Rím 1965, s. 622).

Z lásky k Bohu, k Cirkvi a k blížnemu, počnúc tými, ktorí sú nám duchovne najbližšie, musíme bojovať svoj boj na obranu pravdy pevným a neochvejným spôsobom. Všetka roztrieštenosť a rozdelenie pochádzajú od diabla, separátora par excellence. Láska zjednocuje a zjednotenie vytvára skutočný mier, spoločenský a individuálny, založený na podriadení mysle a srdca najvyšším zámerom božskej vôle.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny (slov. vydanie – Nadácia Slovakia Christiana), ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.

Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/

***


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Prečo boli templári zničení? Prvé obete Revolúcie

Melchitská gréckokatolícka cirkev – byzantské slnko nad Tiberom

Asistovaná reprodukcia – Víťazstvo smrti nad životom (?)

Vyvoláva Cirkev pocit viny a zbavuje nás odchod z Cirkvi výčitiek svedomia? Na tieto i ďalšie otázky odpovedal P. Józef Augustyn SJ