Obetovanie zlata, kadidla a myrhy
Michał W. Bieleński
6. januára 2021
Cirkev
„Sú heretici, ktorí veria, že je Bohom, ale neveria, že panuje nad všetkým. Skutočne mu obetujú kadidlo, ale obetovať mu aj zlato už nemajú v úmysle. Iní ho uznávajú ako Kráľa, ale popierajú, že je Boh. Preto mu darujú zlato, nie však kadidlo. Sú tiež takí, ktorí Ho uznávajú za Boha i za Kráľa, ale popierajú, že by bol vzal na seba smrteľné telo. Oni mu, samozrejme, obetujú zlato a kadidlo, ale odmietajú myrhu smrteľnosti,” vysvetlil sv. Gregor Veľký.
Východní kresťania slávili sviatok Zjavenia Pána už v 3. storočí. Historici Cirkvi vždy zdôrazňovali rolu tohto sviatku v živote Cirkvi prvých storočí. Je zaujímavé, že v tej dobe Cirkev v Jeruzaleme kládla dôraz na tajomstvo narodenia a zároveň na klaňanie sa mudrcov, kým v Ázii a na území dnešného Egypta v tom čase predstavovali evanjeliový obraz krstu v rieke Jordán. Pritom liturgia rímskej Cirkvi v tento sviatok predstavovala obrazy klaňania sa mudrcov. Svätý Lev Veľký (390 – 461) vysvetlil význam sviatku Zjavenia Pána slovami, že „ten deň nepominul tak isto, ako nepominula sila toho diela, ktoré sa vtedy zjavilo“.
Evanjelium, poukazujúc na tri dary prinesené Kristovi, spomína troch mágov – mudrcov. Ich počet nie je istý, zachovalé sakrálne umelecké pamiatky zobrazujú dvoch, štyroch i dvanástich mudrcov. Kráľov v nich začali vidieť až v stredoveku. Prichádzali z východu, predpokladá sa, že z oblasti medzi povodím Tigrisu a Eufratu alebo z Arábie. „Boli to učenci v širokom zmysle slova, ktorí pozorovali vesmír a považovali ho za veľkú knihu plnú Božích znakov a posolstiev pre človeka. Pretože ich poznanie bolo ďaleko od toho, aby sa mohli považovať za sebestačných, boli otvorení božským zjaveniam a výzvam. Nehanbili sa preto pýtať sa židovských náboženských vodcov, aby ich usmernili“ – vysvetlil Benedikt XVI. v roku 2010. Mená Gašpar, Melichar a Baltazár sa im pripísali až v 9. storočí.
Od začiatku sa veľká pozornosť venovala symbolike darov prinesených Kristovi. „Traja mudrci prinášajú zlato, kadidlo a myrhu. Boh je naozaj Kráľom. Kadidlo je darom Bohu, zatiaľ čo telá mŕtvych sú pomazané myrhou,“ napísal Gregor Veľký (540-604).
„Mudrci teda aj svojimi mystickými darmi ohlasujú Toho, ktorému sa klaňajú, ako Kráľa zlatom, ako Boha kadidlom a ako smrteľného človeka myrhou. Sú však aj heretici, ktorí veria, že je Bohom, ale vôbec neveria, že panuje nad všetkými. Naozaj mu darujú kadidlo, ale nemajú v úmysle darovať mu zlato. Sú aj takí, ktorí ho uznávajú ako Kráľa, ale popierajú, že je Bohom. Preto mu dávajú zlato, ale nie kadidlo. Iní ho uznávajú za Boha a kráľa, ale popierajú, že by bol mal smrteľné telo. Samozrejme mu dávajú zlato a kadidlo, ale odmietajú myrhu súvisiacu so smrteľnosťou. Preto darujme novonarodenému Pánovi zlato ako dôkaz, že uznávame jeho vládu nad všetkými. Darujme kadidlo ako dôkaz našej viery, že Ten, ktorý sa zjavil v čase, jestvoval ako Boh pred všetkými časmi. Darujme myrhu, ako dôkaz našej viery, že Ten, ktorého sme v Jeho božstve poznali ako nesmrteľného, sa stal taktiež smrteľným v našom tele“ – vysvetlil svätý pápež.
Ako poznamenal Gregor Veľký, symboliku darov možno chápať aj iným spôsobom. Pod pojmom „zlato, kadidlo a myrha“ možno rozumieť ešte čosi iné. Lebo zlato znamená múdrosť, ako o tom svedčí Šalamún: „V príbytku múdreho je vzácny poklad.“ A kadidlo pálené pre Boha vyjadruje silu modlitby, ako deklaruje žalmista: „Moja modlitba nech sa vznáša ako kadidlo.“ Umŕtvovanie nášho tela symbolizuje myrha. Preto Svätá Cirkev hovorí o svojich robotníkoch, ktorí túžia po Bohu, a to aj za cenu smrti: „Kvapkala myrha z mojich rúk.“
„A vy, bratia, darujte mu zlato nebeskej múdrosti, kadidlo čistej modlitby a myrhu dokonalého umŕtvovania všetkých vášní“ – povzbudzoval sv. Cézar z Arles. „A keďže sa títo králi vracali do svojej krajiny inou cestou, tak aj vy, ktorí ste vyšli z raja kvôli pýche, neposlušnosti a požívaniu zakázaného ovocia, usilujte sa tam vrátiť úplne inou cestou, čiže cestou pokory, poslušnosti a zdržanlivosti“ – dodal v kázni na Premenenie Pána.
O takmer osem storočí neskôr Vincent Ferrerius venoval osobitnú pozornosť ďalšiemu aspektu Zjavenia Pána. „Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu.“ (Mt 2, 10-11)
„V Svätom písme je uvedené, že aby uctievanie bolo ozajstné, zbožné a dokonalé, potrebné sú dve veci: úctivý postoj mysle a pokorný postoj – držanie tela. Pri prvom postoji človek myslí na nekonečný a nepochopiteľný majestát Boha a Jeho transcendentnú moc, duša plná úcty sa mu pritom zachvieva. Vnútorný postoj sa prejavuje navonok: postojom tela, zložením rúk, kľačaním alebo padaním na tvár v modlitbe. Adorácia Boha stojí na týchto dvoch postojoch,“ vysvetlil svätý dominikán.
„Boh chce, aby sme ho uctievali dušou – meditujúc nad Božím majestátom, a telom – gestami pokory. Ako vlastník pôdy, ktorý dáva do prenájmu svoje pole a vinicu za stanovené percento z výnosov. Žiada vyúčtovanie za vinicu i za pole, inak vezme všetko. Podobne Boh postupuje voči nám. Požičiava nám vinicu duše, vďaka ktorej sa srdce opája Božou láskou, a pole tela, aby mohlo prinášať ovocie pokánia a milosrdenstva. Od anjelov chce iba duchovnú adoráciu. Od zvierat očakáva iba úctyhodné držanie tela – ako od vola i osla, ktorí vzdávali úctu Kristovi v jasliach – pretože im stačí iba kolená ohnúť, lebo nemyslia. Od nás však Boh požaduje jedno i druhé, menovite adorovanie dušou i telom,“ dodáva Vincent Ferrerius (1350-1419).
